(siedme pokracovanie)
Ti kralovi ludia boli robotnici v kralovych baniach, lebo v tom case este nebolo drevorubacov v breznianskom chotari.
Privilegium o mlyne je to privilegium, v ktorom, ako uz bolo spomenute, Zigmund pomenoval Brezno Brizembania. Toto pomenovanie dokazuje to tvrdenie, ze v liptovskom privilegiu z roku 1260 menovane Berezun je a musi byt jedine banicka osada na breznianskom uzemi, v ktorej vyrastlo mesto Brezno.
Za dalsieho kralovania Zigmunda Brezno dostalo noveho pana, vlastne paniu. Kral totiz v roku 1424 daroval svojej druhej manzelke Barbore Cillejskej – kreur viacej zamkov, miest a majetkov v zupach trencianskej a tekovskej, banske mesta Kremnicu, Stiavnicu, Novu Banu, Pukanec, Bansku Bystricu a Lubietovu, zamky vo Zvolene, Viglasi a Lupci a mesta Zvolen, Brezno a Krupinu so vsetkymi k nim patriacimi dedinami, osadami, pozitkami a dochodkami. Tento dar dostala Barbora podla vlastnych slov kralovych preto,” aby za manzelstva a vdovstva primerane svojmu stavu a hodnosti (pro mi status et honoris conzervatine)”. V nastupujucich bojoch s Husitmi, kralovna uzkostlivo doliehala, aby darovany majetok bol dostatocne a bezpecne zaisteny. V listoch, ktore Kremnici viackrat pisala, vyzyvala Kremnicanov a vsetkych susednych obyvatelov, aby vytrvali v oddanosti k nej, pripojili sa k Janovi Naffayovi, kapitanovi Bojnickeho zamku a spolu s jeho vojakmi, podla svojich najlepsich sil, sa vzopreli nepriatelom. Jej vyzvania neboli bez vysledkov: zemianske bezpecnostne zlozky zup zvolenskej a tekovskej bojovali proti Husitom a podarilo sa im zachranit Kremnicu a na sever od nej leziace banske a ine mesta medzi nimi Brezno, a to pred vypalenim a vyrabovanim (vid Dr. Jan Gerö: A. Cech usitak Magyarorszagou str. 40 a nasl.)
Kralovna Barbora dlho neuzivala darovane majetky. Uz pred smrtou Zigmundovou (zomrel 9. decembra 1437 po 50-rocnom panovani) snovala pletky na uklady u ceskych a uhorskych velmozov, aby nevolili za svojho krala Alberta, vojvodu rakuskeho a zata Zigmunda, ale Vladislava, krala polskeho. Ked napriek snaham a namaham Barborinym uhorske stavy na sneme v Bratislave vyhlasili a 1. januara 1438 korunovali Alberta za krala, Barbora utiekla do Polska a tam nadalej poburovala proti Albertovi. Albert za to jej odobral vsetky majetky mesta, zamky a majetky, ktore doteraz mala v uzitku. Vtedy aj mesto Brezno znovu dostalo za svojho pana a vladara krala Alberta.
Cela zupa zvolenska bola a zostala Albertovi verna od korunovania az do jeho smrti. Breznania vyslali koncom aprila 1439 richtara Bartolomeja, rodinnym menom nemenovaneho a prisazneho mestana Jana Steigaku kralovi Albertovi nielen s ustnym prejavom oddanosti a vernosti, ale aj s prosbou, aby prijal, odobril a potvrdil tie privilegia, ktore maju povolene od Ludvika Velkeho v povyseni svojej osady na mesto a od Zigmunda o oslobodeni od zoldziny. Kral privilegiom vydanym v Bratislave dna Filipa a Jakuba – apostolov (1. maja) 1439 uznal vernost richtara, mestanov, prichodzich (pristahovanych) svojmu stavu a potvrdil im aj ich potomkom preukazane privilegia.

“Frantisek Svantner je fenomen je to jedinecny zjav nasho kulturneho zivota... je slovensky spisovatel, ktory si zasluzi najvyssiu pozornost nielen ako tvorca – umelec, ale aj ako slovensky kulturny filozof, priznacny pre svoju dobu, ale aj pre dnesok...” Tak ho charakterizoval profesor Stevcek, ktory sa jeho dielom a osobnostou zaoberal cely zivot.
Frantisek Svantner sa narodil 29. januara 1912 v blizkej Bystrej. Zakladnu skolu navstevoval v rodisku, pokracoval v mestianke v Podbrezovej a potom v Ucitelskom ustave v Banskej Bystrici. Mozno povedal, ze prave zazitky z detstva, najma zazitky z prirody mali rozhodujuci vyznam pre jeho buducu tvorbu. Aj ked na ucitelov nemal Svantner stastie, knihy si oblubil uz od prvych skolskych rokov. Cital, co mu prislo pod ruku. Po rozpravkach prisli na rad knihy dobrodruzne a detektivky. Cital ich s takym zanietenim, ze ich obsah vela raz doplnal vlastnou fantaziou a zabaval nimi kamaratov. Prve literarne pokusy v poviedke Vypoved uverejnil v skolskom casopise pod pseudonymom Frano Bystran.
Prveho septembra 1933 otvara Frantisek Svantner uz ako spravca a ucitel novy skolsky rok v Obecnej ludovej skole v Myte pod Dumbierom. O tomto obdobi vo svojom Zivotopise hovori: ”Dedina a jej prostredie, do ktoreho som ako ucitel zapadol, ma potom zaujala celkom. Nesporne obsahuje nesmierne a najvlastnejsie duchovne bohatstvo slovenskeho ludu, ktore dosial bolo spisovatelom, hudobnikom, maliarom len v nepatrnej miere nacate. Ona a hlavne nesmierne tisiny lucin, pasienok, hor a velebnych vrchov okolo nej mi poskytli latku k prozam, ktore zaplnili knihu noviel Malka a naposledy roman Nevesta hol”
“Obloha sa naklonila k mojej tvari a chcela mi privriet mihalnice, ale ja som vybral z rukava pistalku a pustil som sa na nej preberat. Listie sa zatriaslo v lucine a piesen zo zapareneho dreva vystrekla do postriebrenej noci ani kristalovy prud vody. Najprv sa zatrepotala ani vtaca vyplasene zo sna a potom sa roztiekla pokojne dolu polanou a spievala. Vecernica padla na Knazovu skalu.”
V Myte boli jeho ziakmi aj Jan Stevcek a spisovatelka Bozena Bobakova a okrem inych aj moj brat. Na jar v roku 1940 Svantner zlozil skusky na vucovanie v mestianskej skole a odchadza do Podbrezovej, kde napisal takmer vsetky novely zo zbierky Matka aj vacsiu cast Nevesty hol. Kedy pisaval? Na to odpoveda jeho manzelka, Maria Svantnerova, ktora v Brezne byvala vela rokov na Fucikovej ulici c. 14, takto: “...Ked mal najvacsi pokoj. V lete, este ako slobodny, chodieval do hory. Nad Bystrou bola vytata hora, bol tam taky ban, tam pisal pod skalou na pniku. Na vlastne oci potreboval vidiet sceneriu, kde sa odohravaju najkrajsie partie “Nevesty hol...”
Nepriaznive podmienky, hlavne bytovy problem zapricinili, ze sa rozhodol odist z kraja, kde sa mu “roky rozvili”, kde sa mu “pot zmiesal so vzduchom a so zemou”, a prijal miesto odborneho ucitela v Novej Bani. Tu dokoncil Nevestu hol, tu napisal Sedliaka, Damu, List, Ludsku hru a cast Zivota bez konca. O poslani rodnej reci Svantner hovori: “Rec... zaistuje vyznamne postavenie cloveka medzi vlastnym tvorstvom a sposobuje, ze sa stal vyvolencom Bozim. No v zivote naroda ma ona este vedla tohto posvatneho poslania aj poslanie rosy a dazda, lebo ako rosa a dazd prinasaju bozie pozehnanie na zem, vyciedzaju z hrudy stavu, ktora svojou tuzavou rozpukava semienka, ukladaju v surovej pode priadzu korienkov, vytahuju stebielka, rozpletaju listy a otvaraju slnecnym lucom kalichy kvetov nad ranom, tak opatruje a udrzuje na zive aj ona (rec) narody. Bez nej by povyschynali vsetky studnice a pramienky narodneho povedomia a nastala by suchota v srdciach i dusiach. Narod, stratiac rec, nepopretinal by len vsetky spojenia s bohom, neupadol by len medzi ostatne zemske sluzobne zivly, ale by sa vysusil a struchnatel by , ako sa vysusi a struchnatie aj jalovec, ked mu obielia z jara koru. Narody s recou ziju a s recou umieraju...”
V styridsiatych rokoch bol Svantner uz uznavanym spisovatelom. O spolupracu s nim prejavovali zaujem mnohe casopisy a institucie. Pozyvali ho na besedy, na prednasky a volili ho do roznych funkcii. Od roku 1947 bol tri roky externym referentom Matice slovenskej, potom kratky cas v Novej Bani osvetovym inspektorom.
V roku 1948 sa aj s rodinou prestahoval do Slovenskeho Benadika a v auguste 1950 do Brusna (predtym Svaty Ondrej, aj Hronov), kde sa stal riaditelom skoly. Uz tu zacinal vazne chorlaviet. “Mal okuliare na ociach, pobledly, hlas uz nebol cvengot, ale slaby, zastrety. Pociatok zakernej choroby bol zrejmy.” Skolsky rok v Brezne este otvoril sam, ale uz
3. septembra bol u doktora Travnika v Martine. Po pociatocnych neistotach lekari stanovuju diagnozu – mozgovy nador. Prevoz do Prahy. Lekari robia, co mozu, ale operacia bola nad sily pacienta. Frantisek Svantner zomiera v den operacie – 13. oktobra 1950. Na spopolneni sa zucastnila, ako si to sam zelal, len jeho manzelka. Tiez podla jeho zelania pri rozlucke znela krematoriom hudba Griega a Dvoraka, ktoru mal velmi rad.
“Zivot nema miery, je neobsiahnutelny, je nieco, co sa samo osebe tvori, premiena, co nema hranic, co pretecie vsetky nadoby, do ktorych by sme ho chceli zachytit.” A o smrti hovori: “...napriklad ti, co mali bohaty zivot, ktori nadarmo nezili, splnili svoju ulohu, svoje poslanie. Ti umieraju pokojne, bez strachu, vedia prekonat aj bolesti telesne.”
Aj ked rozsahom nie je Svantnerova tvorba velka, ma co ponechat aj dnes. Frantisek Svantner bol vybornym rozpravacom, jeho prozy maju korene nielen v tradiciach ludovej slovesnoti, ale aj v kultivovanej europskej a svetovej literature. Temou jeho noviel je prirodny clovek. Jeho dielo je vrcholom lyrizovanej prozy 40. rokov. Dnes uz jeho dielo nie je zaznavane. Zaoberali sa nim okrem profesora Jana Stevceka aj Alexander Matuska, Stanislav Meciar, Vojtech Mihalik (jeho najvacsi kritik), Pavol Stevcek, S. Smatlak, Michal Povazan, Frantisek Miko, Milan Sutovec, Imrich Vasek, Milos Tomcik, Jan Findra, Stanislav Rakus a Pavol Minar. Posledna vedecka praca vysla vlani: Jana Kuzmikova: Frantisek Svantner (V zakulisi naturizmu). Bratislava, Veda 2001. Teda z obdorneho hladiska je o Svantnera stale zaujem. Ale co citatelia, pre ktorych Svantner pisal? Citaju ho? Vracaju sa k nemu? Vazeni rodaci, hlavne mladi – citajte ho! Lebo jeho dielo obohacuje, dava kridla a vieru v cloveka, v dobro a krasu. Tak si najlepsie uctime svojho velkeho rodaka!