(desiate pokracovanie)

Dva roky po tejto statucii (zaznamu o stave) Ladislav V. udelil na hory v breznianskom chotari novemu priatelovi take pravo (tak by sa videlo), ze obmedzovalo uzivacie prava Rehora, grofa Kosbavskeho. V Kremnici totiz zil bohaty mestan, zo slovenskeho roku Stanislav, syn Vilhelmov alebo v kratkosti Stanislav Vilhelmovic. Zaoberal sa vo velkom rozsahu drevokupectvom. Ked sa mu nedostavalo dost dreva z hor okolo Kremnice, obratil sa na Ladislava V. s prosbou, aby mu dovolil tazit drevo z breznianskych hor. Hor bolo v tom case v breznianskom chotari temer raz tolko ako teraz, napr. dolina Rohozna bola zalesnena v celej sirke a dlzke svojej a tiez navrsia nad samym mestom neboli este vyklcovane a rekultivovane na oraciny a paseky. Prosbu Stanislavovu podporovali aj viaceri velmozi, s ktorymi Stanislav prisiel do styku a znamosti pri svojich obchodnych rokovaniach. Mozno teda povazovat za iste, ze ani kosbavsky Rehor neodporoval poziadavke. Ved povolenie na vyuzitie hor, ako kmenoveho majetku, mohol dat len vlastnik pody – kral a dochodok z odpredaneho dreva mohol si narokovat a istotne si aj narokoval, zalozny vkladatel Rehor.
Ked sa veci takto mali, Ladislav V. nevahal vyplnit prosbu Stanislavovu. Vydal v Budine 25. marca 1457 povolenie a vysadu, ze on a jeho dedicia smu stinat drevo v horach patriacich k mestu Breznu a plavit ho aj s inym obchodnym tovarom bez platenia poplatkov a mytneho dolu Hronom a Dunajom az do Budina. Kral zaroven ulozil vsetkym statkarom, uradnikom, vyberacom poplatkov a mytneho pri Hrone a Dunaji, aby pokojne, slobodne a bezpecne a tiez bez vyberania poplatkov a mytneho prepustali plavbu dreva a ineho Stanislavovho tovaru. Dostali tiez pokyn, aby po preukazani vysadnej listiny, bez meskania pootvarali hate na Hrone.
Vysada oslobodzovala Stanislava len od platenia poplatkov a mytneho (absque aliguati solutione tributi et theolouci). Pod poplatkami sa jednoznacne rozumeli poplatky za uzivanie riecnej vody, otvarania hati, skladist, miest na jarmokoch a i., ale nie hodnotu a kupnu cenu sameho dreva. Tuto kral Stanislavovi a jeho dedicom neodpustil a ako uz bolo spomenute, nezriekol sa jej ani kosbavsky Rehor.
Stanislav Vilhelmovic je teda prvy drevokupec – drevoobchodnik v breznianskom chotari. Pravdepodobne to bol on, ktory preriedil hory na navrsiach a za mestom a okolo mesta natolko, ze Breznania lahsie a lacnejsie mohli rekultivovat rubaniska na oraciny a paseky. Stanislavova vysada prispela k spropagovaniu Brezna a chyr o nom vdaka breznianskemu obchodu s drevom prekrocil hranice Zvolenskej zupy. Dobre spravy o meste sa dostali aj do sirsieho okruhu, ba az po kralovske sidlo Budin.
Po Ladislavovi V. (zomrel 23. novembra 1457) nastupil na uhorsky tron Matej Hunady – Korvin, vyvoleny 24. januara 1458. Jednou z najdolezitejsich panovnickych uloh Matejovych bolo prinavratenie celeho Slovenska a zvlast tunajsich zamkov a miest z ruk Jiskrovych, ktore on a jeho kapitani od cias kralovnej – vdovy Alzbety, drzali a spravovali. Po mnohych nepriatelstvach, bojoch a vyjednavaniach Matej v roku 1462 uzavrel s Jiskrom davno zelane vyrovnanie. Jiskra aj za svojich kapitanov slubil, ze Matejovi vyda vsetky zamky a mesta, podrobi sa jeho vlade, zostane v Uhorsku a so svojm vojskom bude sluzit vo vojne proti Turkom. Matej prijal Jiskru medzi uhorskych velmozov, daroval mu zamky Solmoz v Aradskej a Lipu v Temesskej zupe. Za odstupenie zamkov a miest na Slovensku zaplatil 25 000 dukatov. Vyrovnanie s Jiskrom potvrdil i krajinsky snem.
Jiskra a vlastne jeho kapitan Rehor, grof z Kosbavy, ako zalozny majitel odovzdal kralovi Matejovi Lupciansky zamok, mesto Lubietovu a Brezno a tiez vsetky dediny patriace k zamku. Kral ich mal uz v roku 1463 v rukach. Mesto Brezno dostalo vtedy znovu noveho pana. Jiskra este raz prisiel do Zvolenskej zupy, a to na jar v roku 1466 priamo do Zvolena. Prisiel urcite preto, aby sustredil a do svojho cierneho pluku zaradil ceskych ozbrojencov potulujucich sa na tomto vidieku. Pocas jeho pobytu vo Zvolene boli totiz plateni pesiaci vysielani do Lupce a k Breznu, aby tam zakrocili, urobili poriadok so zaskodnikmi (versus aemulos).

Oto Baldovsky

(Dokoncenie z minuleho cisla)

Druhe obdobie rozkvetu sturovskej generacie nastalo po skonceni Bachovho absolutistickeho rezimu a oziva aj tvorba Sama Chalupku. V roku 1860 v prvom rocniku Sokola vychadzaju jeho hrde spevy Valibuk a Junak, v druhom Boj pri Jelsave a Bolo a bude. Postavou Junaka sa vratil znovu k Janosikovi a jeho hornym chlapcom. Basen boj pri Jelsave pripomenula ludu davne boje proti Turkom. Z tychto cias je najkrajsou a najznamejsou jeho zversovana povest Turcin Ponican. S tureckymi vpadmi suvisi aj povest Branko o detvianskom junakovi. Taku volnu stylizaciu povesti sa mu vsak nepodarilo dosiahnut pri breznianskej povesti o domacom hrdinovi Bomburovi.

No najvacsiu ideovu a mravne vysoku uroven ma uz spominana basen Mor ho! Tato hrdinska basen je najlepsou basnou tohto druhu v celej slovenskej literature. Je v nej dokonale vystupnovanie citov a konfliktov od nezneho vyznania lasky k rodu a zemi, od vzplanutia hnevu nad pohanom az do hrdinskej smrti. Ostatne basne Spevov (Muran, Kriziak, Vestba, Vseslav a ine) nemaju taku silnu nosnu ideu ako tie predosle. Po vydani Spevov este uverejnil historicky spev Odboj Kupov, ktorym chcel povzbudit povedomie rovnopravnosti Slovakov s Madarmi. Samo Chalupka mal este niektore temy, ktore chcel spracovat, ale jeho plany sa neuskutocnili. Napriklad ho zaujimala tema o vlkolakovi z Myjavy, o kozakoch na Myjave i planoval napisat vedecku pracu o Dejinach Slovanov... Ako historik uverejnil niektore svoje prace v casopisoch: Starozitnicke zapisky a Pliniova sprava o Slovensku (v Letopise MS v roku 1870). Niekolko hesiel ma v Slovniku naucnom Riegerovom I. (1860): Babekovsky rod, Brezula Palo (o ktorom chcel pisat aj basen), Buri, Bystrice Banska, Bystrice Povazska. O memorande pise v Pestbudinskych vedomostiach, uverejnoval aj svoje spracovania rozpravok (Lubka, O Kovovladovi, Zla nocka, Peracina (zo zbierky B. Nemcovej). Niektore mu vysli aj v Dobsinskeho zbierke. Hned na zaciatku svojho posobenia v Lehote si vsimol zhubny vplyv palenky na lud a vydava knizku Palenka otrava... (1843) – volny preklad nemeckej prace H. Zschokkeho – v jeho praci su mena slovenske a umiestnil ho ho nasho prostredia, odsudil nasu, slovensku nevsimavost a lenivost: “... asnad ani jediny narod na svete, ktery by tak malo stal o sebe, jak Slovak...” Ale hlavnym prejavom jeho tvorby ostavaju jeho Spevy (ich najznamejsim vydanim bolo ich 2. vydanie u Karola Salvu v Ruzomberku 1898, kde pridal Samo aj svoj zivoptopis). Samo Chalupka dal ludu hrdinske spevy, ako maju ine narody slovanske. A tymto spevom dal priebojnost ideami narodnej rovnopavnosti a slobody, bojovnostou proti kazdej krivde a nasiliu ukazal cestu celemu narodnemu pohybu od trisiatych rokov 19. storocia: vzdy blizsie k ludu a vzdy s nim.

(Nabuduce: Nabozenske piesne Sama Chalupku)

A. Prepletana