Osemdesiate piate narodeniny Mikulasa Smrecana

V najtazsich bojovych situaciach sa jednotka M. Smrecana nachadzala pri Dobrej Nive, kde ich postavenie bombardovali nemecke lietadla, aj v Starohorskej doline. Po zatlaceni povstalcov do hor so skupinou svojej jednotky prechadzal cez Prasivu, Chabenec a cez Hron do priestoru hroncianskej Kamenistej doliny na Kramliska. Nadviazal spojenie s nadporucikom II. paradesantnej brigady Antonom Kupcom a dostojnikom povstaleckej armady Pavlom Kovalcikom a tiez s partizanmi z Hronca a obrancami Cierneho Balogu.
Po oslobodeni v rokoch 1945 - 1950 bol M. Smrecan riaditelom skoly v Medvedove. Od 1. septembra 1950 az do odchodu do dochodku v roku 1978 posobil vo funkcii riaditela skoly v Hronci. Zapajal sa do mimoskolskych aktivit, zastaval rozne funkcie: clen rady, predseda kulturno-osvetovej komisie, v Zbore pre obcianske zalezitosti, kde prispieval svojimi basnami. V roku 1957 od ROH LUT (ludovej umeleckej tvorivosti) strojarenstva dostal cestnu plaketu Uznanie za vlastnu tvorbu basni. Ponukame vam uryvok Z pamatnika M. Smrecana:
Kazda matka i otec
rad ma svoje dieta.
Nech vsetky oci na doliny svietia,
kde hasli hviezdy
ako polnoc v rakosi ...
nech utrpenie uz viac smutok
v kraj nas mily nenosi ...
Mnoho rokov posobil ako clen vyboru ZO SZPB v Hronci. V kategorii priamych ucastnikov povstania sa zucastnil na lyziarskych pretekoch Biela stopa SNP.
Oporou M. Smrecana su jeho najblizsi, najma manzelka Anna, ktori mu v tychto dnoch k vzacnemu zivotnemu jubileu zelaju pohodu a este vela spolocnych pokojnych stastnych chvil.
Clenovia vyboru ZO SZPB dakuju M. Smrecanovi za obetavu pracu a praju zdravie a slnecnu jesen zivota.

(jz)

11.

15. Sviatocny odev
Sviatocny odev ciernobalockych uhliarov a drevorubacov sa len velmi malo lisil od pracovneho. Bol to v podstate ten odev ako pracovny, len bol cistejsi, novsi alebo celkom novy. Pracovny odev vznikal z obnoseneho sviatocneho odevu.
Sukno na sviatocnych nohaviciach a huni muselo byt brckave, kunderave. Sviatocny odev sa delil na kostolovy a vychadzkovy – navstevny. Kostolovy oblek u starsich chlapov sa skladal zo sirokej kosele, usitej z pamokoveho platna bez zapastiek, bieluckych sukennych nohavic, hune a baranice. V lete mal na hlave siroky klobuk. Na nohach v lete krpce, v zime kapce. Starsi chlapi vsetci nosili opasky, vacsinou tie, ktore nosili aj do roboty. Ak v robote sluzil aj ako ochrana obliciek, krizov a brucha, tak vo sviatok uz bol len chlapskou okrasou, zvykom a “pribrusnou taskou”, v ktorej si chlap nosil fajku, kremen alebo zapalky, mechur na tabak a peniaze.
Vo sviatok mladenci nosili hune, len ked bolo zle pocasie. Ked neprsalo, aj ked bola treskuca zima, namiesto hun nosili len pekne, zdobene kozusky a pletene zapastky, ktore boli z vlny. Zaciatkom XX. storocia az do roku 1950 aj z pestrofarebneho “savolu”. Tie “savolove” boli drahsie, pestrofarebnejsie a kratsie. Nosili ich aj druzbovia na svadbach. Na nedelne odpoludnajsie a vecerne zabavy alebo posedenia v krcme, alebo na pastvinach pri kartach, alebo na zvlastnych ciernobalockych hrach (ku ktorym sa vratime), sa cifrovane kozusky nenosili. Tie boli urcene vylucne do kostola, na svadbu, pohreb alebo na nejaku inu sviatocnu ci mimoriadnu udalost. Krpce museli byt v nedelu a vo sviatok dobre vymastene a namiesto lanovych onuc sa v nedelu obuvali pamokove. Po prvej svetovej vojne mladenci uz nosili do kostola cele topanky.
Zaciatkom XX. storocia v nedelu a vo sviatok krpec ustupoval topankam a cizmam s tvrdou sarou aj u starsich. Cierne klobuky so sirokou strechou vymenili mensie a tie este mensie cierne klobuciky so snurkou. Klobuky so stuhlom prisli do mody z nutnosti az v tridsiatych rokoch nasho storocia a tym sa zacal ciernobalocky kroj definitivne prznit a zanikat, a to odrazu od hlavy i od paty. Bez klobuka chodit by bola byvala hanba.
Mladenci si zakladali za klobuky pera z vtactva (krivaky). Najcennejsie boli pera z hluchana, sokola, jastraba, sojky, ale nosili sa aj pera z holuba alebo kohuta, kacera, moriaka. Nosili sa aj “perka” z jedlovej ceciny, sosny alebo tisu, ktory bol v ciernobalockych horach velmi vzacny.
Do kostola nosili mladenci aj cyprusove alebo rozmajrinove pera, ktore im cestou do kostola zakladali dievky, pri ktorych sa pristavili. Dat pero, bol prejav priazne. Vziat pero, znamenalo dat nadej. Ale nebol to este ani z jednej strany zavazok. Okrem rozmajrinu a cyprusu davali dievky mladencom aj ruze, pivonie alebo muskaty a ine kvety. Kvet bol prejavom cisteho vztahu, krehkej krasy a lasky. Kvety si zakladali k nadram za “prusliaky” aj dievky, a to nielen vtedy, ked sli do kostola, ale aj pri poobednajsich nedelnych prechadzkach hore-dolu dedinou, alebo pri navsteve susednej dediny, alebo ked isli pod horu na tanec.
Ku krase tela, tvare a kroja, povazovalo sa za nutne vediet aj pekne spievat a tancovat. Zenske piesne boli smutne, clive a tahave, chlapske bujare, vystatujuce sa silou, odvahou a bitkarskymi uspechmi. Take boli aj tance. Prave k tancom bolo treba aj talentu, aj vela sily, lebo hajduchy a odzemky a najma ciernobalocky “medvedko” bol zvlast namahavy a narocny na dovtip a zart, skoro herecky prejav, mimiku tela a tvare. Cardas sa pocital tiez medzi namahavejsie tance.
Gajdy a drumbla, fujara a pistaly boli jedinymi hudobnymi nastrojmi este pre sto rokmi, ktore obveselovali obyvatelov Cierneho Hrona. Najma pri gajdach sa odbavovali svadby, tance, krstenia a neraz i kary. Koncom XIX. a zaciatkom XX. storocia prisli na Cierny Balog Cigani, ktori si priniesli so sebou i husle. Lahko sa naucili ciernoblocke piesne, tak ako sa nasi mladenci zas naucili tie, ktore priniesli Cigani.

Ladislav Tazky

Rozlucky byvaju vzdy smutne, no najsmutnejsie su vtedy, ked sa navzdy lucime s blizkymi ludmi. Neskor si ich uz pripominame len na fotografiach, ci z casu na cas chodievame k ich hrobom.
No najcastejsie sa vsetci pozostali stretavame pri hroboch v prvych novembrovych dnoch. Az vtedy si nevdojak uvedomujeme, ako sa ta nasa kedysi rozvetvena rodina pomaly straca a pri hroboch sa nas schadza coraz menej. Na mnohych branach cintorinov je napisane: “Co ste vy, boli sme aj my, budete aj vy”. Mladi sa nad tymto mementom velmi nezamyslaju, starsi skor ano, s poznamkou: “Kolki sme tu este zostali a ako vlastne zijeme”.
Vtedy pri hrobe nam nevdojak pride na um myslienka: “Kde sa podela ta volakedajsia sudrznost rodiny, tie nepisane zakony, podla ktorych zili nase rody po cele starocia”. Ale vo viacerych dnesnych nasich rodinach je tomu celkom inak. Niekde sudrznost porusila chamtivost poniektorych clenov rodiny, ktori si myslia, ze su povolani podnikat z celeho rodinneho kapitalu, ci sa to uz ostatym paci, alebo nie.
Viaceri sa spolocensky vysvihli a dnes uz im pripada za nevhodne stretavat sa na cintorine, ci ukazovat sa svojim priatelom s tetkami v sirokych sukniach. S tetkami, ktore ked kedysi navstevovali, nikdy neodchadzali s prazdnymi rukami, a uz zabudli, ako im prave tieto tetky a ich peniazky pomohli dostat sa na vysoku skolu, ci zacat podnikat. Takito z nas v tento dusickovy cas neprichadzaju na hroby bohuzial preto, ze to vyzaduje pieta, ale preto, aby sa celej dedine ukazali v modernych oblekoch a este modernejsich autach. Prichadzaju sem k hrobom len preto, ze chcu mat prehlad o vsetkom, co sa deje v rodine.
Este stastie, ze ten stary a nepokazeny zvysok rodiny vie svoje, aj o tych, co odisli, ale aj o takychto vypocitavcoch. A tento nastastie nepokazeny zvysok rodiny este aj dnes vie, co je to rodinne puto, co je to spolu zit, vazit si jeden druheho, aj to, co je spolu trpiet a navzajom sa podrzat, ked je niekomu z nich horsie, ked sa niekomu z rodiny nedari.
Zijeme kratko, robme si preto jeden druhemu dobre, ved co nevidiet mozu uz o dajaky cas hovorit aj o nas len v case minulom. A potom by uz na napravu bolo velmi neskoro.

Vojtech Majling