Vzacne obrazky   Tato spomienkova fotografia vznikla v banskobystrickom atelieri O. Leschnitzkeho a Horehronske muzeum ju ziskalo z pozostalosti Ludovita Brozmana. Rodinu zatial nepoznaju, a tak fotografia sluzi ako ukazka sposobu odievania na zaciatku 20. storocia. Pomozte poodhalit tajomstvo, ved tomu sluzi tento serial. Na vase informacie cakaju v Horehronskom muzeu.

Druheho februara sme si pripomenuli 155. vyrocie narodenia nasho velkeho basnika Pavla Orszagha Hviezdoslava. Alexander Matuska napisal, ze ,,beda nam, ktori sme ho vyhlasili za najvacsieho, ale bez porozumenia tomu, co ho nim robi." Pri prilezitosti 70. vyrocia jeho umrtia nasi literarni cinovnici navstivili jeho hrob a nedaleko dolnokubinskeho cintorina sa opytali okoloiducej studentky, co si mysli o Hviezdoslavovi. Stroho odvetila protiotazkou: ,,A naco vam je Hviezdoslav?" Je trpke konstatovat, ze dnes uz malokoho zaujimaju osudy a dielo nasich velikanov.
Stefan Moravcik hovori: ,,Vola sa po nom dedina, mnohe namestia a ulice. Stal sa symbolom, pamatnikom, okolo ktoreho radi chodime, ako vysoko a dobrotivo nad nami cnie, mozno by sa i chcel vludne prihovorit, co - to povedat k dnesnemu hmyreniu a nahananiu sa. Nemoze, je privysoko, zakliaty do kamena, do nenavidenych ucebnic a malo pritazlivych citaniek. U mladych vzbudzuje skor alergiu, pel jeho poezie ich drazdi, apel nudi ... Poziadali ma ludia z divadla, aby som ho pre nich zmodernizoval, priblizil mladezi. Az tato robota - ved kazde prekladanie je tazke ako prekladanie uhlia - ma naucila brat nasho batka nielen skolopovinne, z vynutenej ucty, ale ako ozajstneho Majstra, citliveho a mudreho cloveka, dodnes ,,nerozmotaneho" a tajuplneho. Herodes a Herodias, Hajnikova zena - to su inaksie paradicky ako tie nalakovane bestsellery, naparfumovane figuriny, ktore nam maju casto figu co povedat ..."
Hviezdoslav ako basnik patdesiat rokov vyplnal priestor literatury v obdobi realizmu. Jeho dielo natrvalo ovplyvnilo literarny vyvin, mocne posobilo na sucasnikov a stalo sa sucastou basnickeho dedicstva nasej literatury. Hviezdoslav bol lyrik, epik, dramatik a prekladatel, ale aj publicista. Jeho dielo je nielen mnohotvarne, ale z neobycajneho ideoveho rozpatia jeho duchovneho horizontu prameni aj nevsedne motivicke a myslienkove bohatstvo jeho tvorby.
Preco si Pavol Orszagh zvolil prave meno Hviezdoslav? Pre toto basnicke meno sa rozhodol ako mlady, pretoze ho od detstva priamo fascinoval pohlad na nekonecne priestory nocnej oblohy posiatej hviezdami. A azda aj preto, ze cez tento pohlad preniklo do jeho vedomia tusenie velkolepej krasy a uvelicenie nad tym, ze jeho sucastou je i clovek obdareny schopnostou tuto krasu vnimat a poznavat.
Je zname, ze Hviezdoslav zacal pisat svoje prvotiny v madarcine. Sam o tom pise v jednom liste literarnemu historikovi A. Prazakovi: ,,Moji priatelia napospol pripisuju moje obratenie sa zo Savla na Pavla vonkajsim vlivom. Toto tak doslova nestoji; trebars i mladoch (gymnazista) som bol vtedy, stalo ma to hodne vlastneho premyslania, mnoho bezsennych noci stravenych v borbe dusevnej, boja to s predsudky prinesenymi z madarskej skoly a s nastrahami kladenymi mi neustale v cestu z protivnej strany; len po tomto nemalom zapase vnutornom preporodil som sa, dajuc u seba zvitazit laske k zboznovanej materi a s tym geniu nasej sladkozvucnej slovenciny." Ale nebol to len navrat k slovencine, basnik v auguste 1874, v case utoku madarskej vladnej moci na slovenske gymnazia vystupil ako recnik pred biskupom Gedulym a tuto snahu odsudil.
Hviezdoslav bol clovek velmi skromny, nerad menil svoje zvyky. Napriklad, ked v Kubine zaviedli elektrinu, on ostal verny petrolejke. Tvrdil, ze velke svetlo ho rozptyluje a pouzival stary poobtlkany kalamar. Nikdy ho nezamenil za krasny strieborny, ktory dostal k narodeninam. Nikdy nechodil k holicovi, holieval ho svagor a strihaval Jege. Mal vysoky mravny kredit a vysoke mravne idealy. Nedal sa kupit ani za peniaze, ani za vyznamenania ci verejne funkcie. Po prevrate v roku 1918 sa zucastnoval na praci dolnokubinskej Narodnej rady, ale odmietol byt prvym slovenskym zupanom na Orave. Odmietol aj clenstvo v prestiznej madarskej literarnej spolocnosti Kisfaludyho.
A naco nam je Hviezdoslav dnes? Kvoli mravnej sile. Kvoli nadeji a odvahe vzdorovat, nestratit cestu a ist s narodom, akokolvek ho niekto znevazuje a popiera.
Na poznanie diela a zivotnych osudov Hviezdoslava nam posluzi dostatok literatury aj v mestskej kniznici, napr.: Winkler, T.: Otvorte okna ... In.: Cas pred nesmrtelnostou. Martin, MS 1998, Matovcik, A.: Herold svitajucich casov Hviezdoslav. Martin, MS 1995 a ine. V prispevku bolo cerpane aj z clankov P. Strelingera Naco nam je Hviezdoslav, S. Moravcika Neznamy Hviezdoslav a z doslovu S. Smatlaka zo zbierky P. O. Hviezdoslava Z uprimnosti duse.

A. Prepletana

... ,,Neskor z Pohorelskej Mase urobili Coburgovci nielen centrum zeleziarskej vyroby, ale aj vyznamne spolocensko-politicke stredisko gemerskej casti Horehronia. Dvojposchodovy kastiel pre velku rodinu Coburgovcov a ich vysokoctenych navstevnikov s prekrasnym parkom, filagoriami, umelou rieckou tecucou popod umelecky sa klenuce mostiky, krasny kostol pre duchovne potreby zeleziarov, letna tanecna sala a kolkaren pre prostych robotnikov, aleja vzacnych stromov - lip, javorov, jasenov, topolov, pagastanov, briez a mnozstvo Horehroncom neznamych druhov stromov a krov, to vsetko a vela inych pozoruhodnosti urobilo z Pohorelskej Mase krasne zeleziarsko-polovnicke sidlo coburgovskych kniezat." Tymito slovami vzdal hold miestam jemu blizkym v jednej zo svojich knih spisovatel Michal Chudik.
Ako spomina na miesta preziteho detstva obyvatel Pohorelskej Mase osemdesiatstyrirocny Artur Hlavacik? Z jeho spominania som sa dozvedel, ze jedna z dominant kniezacieho parku - vodna nadrz - vznikla prehradenim toku Hrona v blizkosti sukromnej kniezacej zeleznicnej zastavky. Asi polhektarovu vodnu plochu vyuzivali na clnkovanie najma mladsi prislusnici rodiny a ich navstevy. Rieka Hron preteka priblizne stredom niekdajsieho parku. Na spojenie oboch casti parku sluzili tri drevene mostiky. Jeden z nich, najvacsi a najsirsi, si svoj povodny vzhlad zachoval az do styridsiatych rokov minuleho storocia. Cez park, blizsie k hradskej, v smere od kostola az do rieky, v blizkosti zastavky bol vybudovany kanal, ktorym pretekala prebytocna voda z vodneho nahonu do valcovne plechov. Tento kanal, siroky asi 2,5 metra, preklenovali dva mensie drevene mostiky a jeden hlavny mostik - kamenny, oproti vstupnej casti kastiela. Drevene mostiky mali striesky a boli natrete pestrymi farbami. Vystavbou zeleznicnej trate v roku 1903 bol park opat predeleny na dve casti, z ktorych severna cast, rozprestierajuca sa na svahu nad tratou, ostala ako lesopark. Zaujimavostou tohto lesoparku bol najma umely dvojstupnovy vodopad, ktorym voda pretekala cez dve nadrze. Vodu do vodopadu nasmerovali odrazenim casti Kriveho potoka vzdialeneho asi kilometer od vodopadu. V case mladosti pana Hlavacika, v dvadsiatych rokoch minuleho storocia, bol uz tento vodopad nefunkcny. Cele uzemie lesoparku bolo popretkavane udrziavanymi cestickami s dvoma odpocivadlami. Jedno, kruhoviteho tvaru s priemerom asi 5 - 6 metrov, sa nachadzalo medzi stupnami vodopadu, druhe, trochu mensie, na zapadnom okraji lesoparku nad zeleznicnou tratou. Nad vodopadom sa medzi stromami nachadzala asi 5 - 6-arova lucina s ohniskom, sluziaca ako miesto pre spolocenske posedenia a zabavy panstva.
Na udrziavanie oboch casti parku panstvo nepretrzite zamestnavalo dvoch zahradnikov, ktori mali k dispozicii vacsi murovany sklenik nazyvany gloshaus, v ktorom pestovali sadenice kvetov a krikov pre potreby parku. Cely priestor, okrem severnej casti, bol ohradeny vyse metrovym z dreva vyrezavanym farebnym plotom. Vstup do parku bol obyvatelom Mase zakazany az do roku 1935, kedy ho prestali udrziavat a cely objekt prevzali do uzivania statne lesy. Potial spomienky pana Hlavacika.
Ako vyzera park dnes? Hoci toto prostredie ma este stale svoje caro, vsade mozno narazit na stopy zleho ludskeho zaobchadzania. Priestor je posiaty nelegalnymi skladkami, vsade sa povaluju plastove flase, sklo a ine odpadky. Zle dopadli spominane pekne zakutia. Chodnicky a odpocivadla zarastli travou a krikmi. Na lucine, kedysi sluziacej na zabavy, je dnes cintorin. Umely vodopad vyschol a chatra. Budova stanicky sa postupne rozpadla a jej posledne zbytky posluzili miestnym ako stavebny material. Zmizli letohradky a ozdobne mostiky. Aj niekolko starych stromov v dodnes udrziavanej casti parku v sedemdesiatych rokoch padlo za obet problematickemu vyrubu. Ako pamatnik ludskej lahostajnosti stoji na vychodnom okraji registrovana pamiatka - liatinovy pavilonik poznaceny rukou neznamych vandalov.
Co vsak mozno dnes obdivovat, su unikatne rastlinne spolocenstva vytvorene prienikom povodnych druhov bylin medzi parkove dreviny. V maji 2003 som navstivil lesopark a zistil som, ze stromovu etaz tvoria buky, hraby, javory, smreky, borovice, brezy a topole. Z krikov je tu hojne zastupena lieska, vyskytuje sa ribezla alpinska a mnozstvo inych. Rastie tu i liana - plamienok alpinsky. V bylinnej etazi vytvara bohate porasty veternica hajna, veternica iskernikovita, zimozelen mensia, zubacka zlaznata, kyslicka obycajna, tonovka dvojlista. Nasiel som i vranovec stvorlisty, blyskac jarny, slezinovku striedavolistu, krivec rolny, hluchavku purpurovu, zbehovec plazivy, plucnik lekarsky, kopytnik europsky, horcinku obycajnu a kokorik mnohokvety. Na okrajovych lukach a pri potoku rastie fialka mociarna, devatsil lekarsky, zaruzlie mociarne, praslicka mociarna, veronika, prvosienka vyssia, safran Heuffelov, podbel lekarsky a zaujimava rastlina zubovnik supinaty. Tam, kde sa este zachovalo viac z povodneho parku, mozno obdivovat najma velmi stare dreviny - dub zimny, cervenolistu formu buka lesneho, pagastany, smrek lesny, smrekovec, borovicu lesnu a lipy.
Zo zivocichov ma na vychadzke najviac zaujalo velke mravenisko mravcov lesnych, mocariska hmyriace sa obrovskym mnozstvom zabich zubrienok, velke mnozstvo vtakov obyvajucich dutiny starych stromov a pocetne huste kroviny. Videl som drozdy cierne, zltochvosty, strnadky, strakose, stehliky, pinky, hyle, brhliky a hrdlicky. Poletovalo tam niekolko druhov sykoriek. Obcasny klepotavy zvuk prezradzal pritomnost datlov. Povrava sa, ze tymto priestorom sa nevyhyba ani nas vzacny cicavec vydra riecna.
Stav je znamy. Co vsak dalej? Prvy krok na ceste k rieseniu urobil minuly rok svojim detskym projektom pod nazvom Poznavajme svoj region - Coburgovsky park ziak 6. rocnika Zakladnej skoly v Pohorelej Janko Cupka. Spomenul si v nom na vnuka cara Ferdinanda - bulharskeho premiera Simeona, ktoreho navrhol oslovit. Roky plynu. Rieka Hron kazdu jar odplavi do Dunaja kus nasej historie. Mozno ju ulovia az v Budapesti, ale to uz nebudu na vine Madari.

Peter Navoy