Fasiangove casy na Horehroni

Pocas zimneho obdobia, pocas odpocinku od prac na lukach a na poli, lud tejto zeme nielen odpocival, ale otvaral svoju naruc spevakom a muzikantom. Ze preco? No ved je tu fasiangovy cas – cas pochodzok, veselia a roztopase. Nuz vyberme sa dnes vedno do niektorych dedin Horehronia, kde na stare zvyky este ani dnes nezabudaju.
Zo zvykoslovneho hladiska byvali najdolezitejsie posledne tri dni pred Popolcovou stredou. Ale aj tak tu boli rozdiely. V rimskokatolickych obciach sa koncil fasiang vecer v Popolcovu stredu, kym u grekokatolikov to byvalo uz v nedelu. Byvalo zvykom, ze v posledne fasiangove dni sa schadzali v horehronskych dedinach chlapi po domoch, aby pri palenke si dohovorili pomoc v jarnych pracach. Ti, ktori mali mlady alebo slaby zaprah, sa dohadovali s podobnym majitelom. Hovorilo sa, “ze sa spriahnu”. V Zavadke ich preto volali “svarkovja”, v Polomke a Helpe “spriahnici”.
Najaktivnejsie tieto dni prezivala mladez, ktora sa schadzala po domoch, kde chodievali pocas zimy na priadky. Tu si dievcata rozpletali vrkoce, tahali sa za vlasy, preskakovali stolceky. Za dievkami neskor prichadzali mladenci. Volakedy s gajdosom, neskor s harmonikarom. Byvalo zvykom, ze s raznom chodievali mladenci. V Zavadke to bolo inak. Tu v pondelok s drevenym raznom chodievali dievcata vyberat slaninku ci ine naturalie. Boli poobliekane do starych siat. Pri vstupe do domu jednu z nich predstavili ako synovu nevestu a prosili pre nu vajicka, slaninku ci muku. V utorok z vyzbieranych naturalii robievali a varili dlhe “bobalky”. Tieto sa posypali bryndzou, poliali skvarenou slaninkou. Vecer prisli mladenci, zajedli si a priniesli so sebou aj slamu. Tuto neskor rozlozili po izbe – “vrstve” a spolocne s dievkami tam prenocovali.
V Helpe a Pohorelej chodievali s raznom a flasou palenky zas chlapci. Ich sprievod doplnali: Smrt, Cert a Slamenik (na fotografii). Ked prisli do domu, zapichli razen do dveri alebo do hrady a pod nim tancovali. Za tanec a vins dievka nastokla na razen slaninku ci kusok udeneho rebra, za co ju a domacich ponukli palenkou z flase, ktoru nosili so sebou. Ak sa nahodou stalo, ze dievka nedala mladencovi nic na razen a prisla na vecernu zabavu, mladenci jej dali zahrat mars a dievka s posmechom musela odist. V Sumiaci a Telgarte byvala zabava uz v sobotu. Aj tu chodili mladenci s raznom, mladenec, ktory nosil tanistru na vyberanie podarunkov, byval poviazany povrieslami.
No vela peknych zvykov sa viazalo aj k Popolcovej strede. Vo viacerych obciach Horehronia sa v tento den schadzali zeny v jednom dome. Kupili si palenku a pili na “vysoky lan”. Potom si z hlav strhavali kapky a tahali sa za vlasy, hlavne tu, ktora ich mala najdlhsie. No to, co najviac poznacilo Popolcovu stredu, bola zabava v jej predvecer. Ked sa skoncilo s pochodzkou a fasiangovanim, vsetci sa tesili na poslednu zabavu. Ked bola zabava v nejlepsom a blizila sa polnoc – nastal smutny obrad “pochovavanie basy”. Z kazdeho kuta sa ozyva plac, narek. Basa je polozena na marach, okolo nej svietia sviecky, s basou sa odobera cela dedina – zenaci, slobodni, polovnici, stare dievky a pod. Prichadza knaz a jeho spev: “Dolores, dolores...” nenechava ani jedno oko bez slzy. Po vyneseni basy za zvukov smutocneho pochodu sa zabava konci. Od nejedneho stola este pocut septat slova: “Zbohom, spocivaj basa nasa premila, aby si sa k Velkej noci opat vzbudila.”
Ak sa vam pri pochovavani basy vtisli do oci slzy, utrite si ich. Ved fasiangove dni su dnami zabavy, veselia a smiechu. Len treba verit, ze na tento pekny zvyk sa ani tento rok na Horehroni a jeho dedinach nezabudne. Bola by to skoda.

Vojtech Majling

V jeden rok, v jedno leto, v jedno skore rano, ked hora vyse tyzdna rozvoniavala hribmi, prisiel do nasho dvora otcov priatel Jano Bela. Ja, ako desatrocny fafrnok, motal som sa uz v pitvore okolo sparhertu. Svak Jano ranny pozdrav povedal hlasnejsie, a tak zvedavost ma vyvolala von.
“Martin, rastu pelcmany,” povedal svak Jano. Pamatam si to, ako keby to bolo v dnesny cas. “Chlapec moze ist so mnou. Zoberie kosik, mozno budeme mat stastie.”
Otec suhlasil. Mama bez slova zabila dve vajcia na prazenicu, okrusok chleba, aby som nesiel do hory lacny. Kym som ranajkoval, mama vyniesla kosicek z komory so slovami: “Staci, ked ho naplnis. Nieco urobim na veceru, nieco vysusime na Vianoce do kapusty.”
Svako Bela slovo dodrzal. Pol hodina presla. Ruksak na chrbte, palica osekanec v ruke. Vraj na besnu lisku, nedajboze na samotara diviaka.
Sli sme na Prednu jamu. Hore Banikmi. Na Vrchsirokom sme oddychovali. Svak Jano bludil ocami krizom – krazom. Zapadnym smerom bol, ale aj je, krasny vyhlad do udolia Cierneho Hrona s jeho osadami. Na juznej strane vidiet par domov z osady Dobroc. A tam, oproti smykni, najvacsi dom, bola to horaren. Horar do reviru zvykol nosit sa na koni. Po vyfajceni Detvy, len tak pre seba moj spolocnik povedal: “Vzduch je cisty!” a ja, ze dobre sa dycha, ze citim vonu pelcmanov.
“Chlapce,” hovori mi svak Jano, “ty pojdes mladinou od hora. Ja zacnem od spodku...” Priznavam teraz, ze tie slova ma zaskocili. Vzdy, ked som s kamaratmi lozil po hore za pochutkou uz ci to boli hriby alebo smola smrekova – pupaky, z ktorych bola vyborna vonava zuvacka, alebo sme hladali vtacie hniezda, vzdy sme chodili spolu, ale...
Vkrocil som do smrekovej mladiny. Zohnuty vo dvoje s ocami na spadnutom ihlici, predieram sa hustinou. V skutocnosti hriby rastli. Raz jeden, zas dva, ba aj tri pospolu sa ukazovali. Zibak sarajevo mal robotu. Bozske ticho narusil akysi cudny praskot suchej haluzy. Napadol ma strach. Co ak diviak, liska, nebodaj medved... Ani som sa nepohol, ani nedychal. Cistim pomaly a potichu plody zeme, ked do mojej neistoty, v mojej blizkosti zasuchotal akysi cierny vtak. Vtedy mi uz z hrdla vypadli slova: “Svak, kde ste?” A na prekvapenie odpoved: “Desat metrov pod tebou. Pod...”
Cistinka, tak asi ako obyvacia izba a svak Jano na jej okraji mocuje sa s masom. “Tela muselo odkapat. Nezapacha, tak som ho rozhodil. Vysyp pelcmany, kosik vytri travou...”
Hodil na dno kosika tri kusky masa. Zakryli sme ho hribmi. “A teraz chod domov. Mozes aj cez Frudlovu. Ja sa vratim z druhej strany Pusteho vrchu.”
Posluchol som. S malou dusickou si kracam dolu Banikmi. Vnutorne moje teplo zmocilo koselu tak, ze som ju doma mohol zmykat. Hlavou mi ale vrtalo: tela a crieda krav nikde, ale chlapec ako chlapec. Niesol domov to, co mu nalozili... Doma otec s mamou sa zadivili mojmu vcasnemu prichodu. Povedali len tolko, ze pekne som priniesol a mama vniesla kosik do komory.
Rodicia pomreli, aj svak Jano Bela uz roky ma domcek v zemi a ja ani dnes neviem, ci ta chvala patrila pelcmanom alebo masu z “telata.”

(li)