Najvyznamnejsi slovensky turkolog

(pri prilezitosti 140. vyrocia narodenia archivara, historika a breznianskeho dekana Michala Matunaka)
   Michal Matunak bol clovek a knaz velmi vzdelany a mnohostranny. Vela cestoval, ale aj zivo sledoval a tesil sa z rozmachu slovenskej vedy a kultury. Jeho zivotne dielo je velmi rozsiahle a pre slovensku historiu velmi cenne. Uplatnil v nom svoje archivarske skusenosti a pohotovost vedca - vyskumnika.

   Michal Matunak sa narodil v Suranoch. Dal sa na knazsku drahu a po stredoskolskych a teologickych studiach bol 2. jula 1891 vysvateny za knaza. Po vysvateni niekolko rokov kaplanoval. Potom posobil v Krupine ako riaditel vyssej priemyselnej skoly, v rokoch 1902–1922 ako rimskokatolicky farar a neskor dekan v Brezne a potom bol az do svojej smrti archivarom v najbohatsom slovenskom archive v Kremnici. Matunak miloval kazdy kraj, v ktorom posobil a v kazdom zanechal ako pamiatku svoje historicke prace. Na kazdom posobisku sa obycajne ponoril do studia o jeho minulosti. Z lasky k rodnemu kraju napisal o. i. diela: Dejiny hradu Surianskeho (napisal a vydal ich ako 23-rocny mlady teolog), Dejiny rodu Bosnakovcov z Velkeho Bielu a ine. Jeho zaujem sa sustredil najma na obdobie tureckych vybojov a v case jeho zivota bol povazovany za najvacsieho slovenskeho turkologa. Historicky material podrobne poznal a vedel ho aj podat lahkym stylom, licil najtazsie chvile Slovenska, ktore trpelo pod tureckym jarmom, ked sa do ruk Turkov dostali posledne ochranne slovenske hrady.
   Ako vzdelany a naruzivy hudobnik sa venoval aj zbieraniu hlavne kuruckych piesni. Vydal zbierku piesni pod nazvom Piesne z Dolneho Nitrianska, ktora vysla v Slovenskych pohladoch.
   Ako brezniansky knaz zbieral material aj o minulosti nasho mesta. Chcel aj na Brezno zanechat svoju pisomnu pamiatku. Tento svoj material vsak nikdy nevyuzil, lebo rozne miestne zapletky, ktore sa neskor stupnovali, ho roztrpcovali a odoberali mu chut od tejto prace. Pocas dlheho breznianskeho posobenia skoro ani nepublikoval  a  Brezna sa tyka len jeho prispevok z roku 1925 - „Brezniansky Bombura Sama Chalupku je historicka osoba“, ktory vysiel v Slovenskych pohladoch a vylicil v nom verne udalosti, ktore prispeli k vzniku povesti i basne Sama Chalupku. V Brezne sa zaoberal aj geneologiou – zostavoval svoji farnikom rodokmene. Za jeho posobenia bol renovovany aj rimskokatolicky kostol – opravy jeho vnutrajska boli robene tak, aby zodpovedali historii mesta.
   Ako kremnicky archivar Matunak ochotne pomahal mnohym domacim i zahranicnym pracovnikom pri zbierani historickych materialov. Pomahal napr. aj Dr. Robertovi Romovi pri zostavovani monografie Hronca. Z jeho diela spomenme este: Nove Zamky pod Tureckym panstvom, Turecko–uhorske boje v severozapadnom Uhorsku, Z dejin slobodneho kralovskeho mesta Kremnice, Povod a juhoslovanskost slovenskeho naroda, Cirkevne dejiny Kremnice, Viglassky zamok, Nieco o speve vtakov, Sv. Cyril a Metod, Zivot a boje na turecko-slovenskom pohranici a ine. Okrem Slovenskych pohladov svoje odborne prispevky publikoval aj v Kulture a Orlovi Tatranskom.
   Matunak zil len vede, snazil sa vyhybat politike a aj vo svojich madarskych dielach bol prave takym Slovakom ako aj v slovenskych – v oboch sluzil slovenskej historii.
   Mikulas Misik, historik a publicista, ktory v r. 1930 – 1932 bol kaplanom v Hronci, si s Matunakom dopisoval. V nekrologu pri Matunakovom umrti o. i. o nom pise: „...nechceme Matunaka ani precenovat....Zaraza pri vsetkych jeho dielach volaco, co nijako neharmonizuje s nim ako s clovekom. Matunak totiz nikdy vo svojom zivote nepokusil sa o zlozenie prace sirsich koncepcii; vsetky jeho hodnotne prace maju lokalny vyznam, suc monografickeho razu. Taka bola jeho povaha. Ten Matunak, ktory pochodil nielen celu republiku krizom-krazom, ale cele Polsko, Taliansko, Anglicko, Severnu Afriku, Egypt, Palestinu, Turecko, atd.; ktory pozorne sledoval verejny zivot, beh politickych a socialnych otazok, bol dost ustupcivy vo svojom usudku. Stacil mu casto miestny dokument, aby z neho vedel usudzovat na celokrajinne udalosti, pravda, i s nespravnym usudkom... No tieto nedostatky nemohli byt ani zdaleka pricinou zaznavania a zlahcovania Matunakovho vyznamu ako historika... Mal vobec trpky zivot, lebo bol citlivy... Najlepsie sa citil v kruhu mladych, ktorych vdacne podporoval. Jeho ziaci a ziacky z Brezna, ktorych este aj toho roku ponavstevoval so svojim fotoaparatom, by vedeli o tom viac rozpravat...“
   Michal Matunak bol aj clenom vykonneho vyboru Matice slovenskej aj predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne. Bol aj clenom Muzealnej slovenskej spolocnosti.
   V roku 1972 v Tatrane vysla knizka pod nazvom Rabovali Turci... - vyber kronik a listov zo 16. a 17. storocia. Z tychto listov 17 prelozil  a dal uverejnit prave Matunak pod c. 23 na str. 173 je aj list Stefana Kevickeho, kapitana mesta Brezna, velitelovi drabov v Strelnikoch, ktoremu oznamuje spravu o chystanom utoku Turkov. Tento list vydal Fr. V. Sasinek.
   Michal Matunak sa narodil 17. jula 1866 v Suranoch a zomrel 5. decembra 1932 v Kremnnici. V Brezne nam jeho osobnost pripomina pamatna tabula na budove rimskokatolickej fary na namesti.

A. Prepletana

Niekolko ,,mudrosti“

o Nikdy nevies, co napadne odvaznemu hlupakovi o Odvaha je pekna vec, ale peniaze su peniaze o Kto nikdy nevystrkoval hlavu, nikdy nedostal po nose o Byt zbabelcom v spravnom case, je zdraviu velmi prospesne o Kto nehra, nevyhra. Kto hra, ma sancu jedna k milionu o Jedina obrana voci logickym argumentom je ignorovat ich o Ak chces vyskusat charakter cloveka, daj mu do ruk moc o Najlepsou zbranou je drzat sa z dostrelu o Zbabelci zomieraju mnohokrat, odvazni len raz o Neriskuj vlastnu kozu viac, ako za nu dostanes spat o

(jp)

Erby obci Breznianskeho okresu

Cierny Balog

   Na rozhrani uzemia mesta Brezno a Lupcianskeho hradneho panstva vznikalo postupne od polovice 16. storocia popri toku Cierneho Hrona trinast erarnych drevorubacskych osad – Balog, Dobroc, Dolina, Fajtov, Janosovka, Jergov, Komov, Kram, Latky, Medvedovo, Pusto, Vydrovo a Zavodie – uradne nazvanych Cisarsko-kralovske drevorubacske Cernohroncanske Handle.
   Pomenovanie „handle“ je odvodene od slova kupec (Handler, nem.) a  sposobu nakupovania dreva drevokupcami od miestnych drevorubacov. Osadnici mali vysadne postavenie, neboli poddanymi, neplatili dane a nevztahovala sa na nich vojenska povinnost. Najstarsou a spociatku veducou osadou bol Kram. Hoci zaciatkom 19. storocia administrativne, spravne a cirkevne zalezitosti prebrala osada Balog, este koncom storocia tuto oblast nazyvali Cierny Hronec. Obec v prvej  polovici 20. storocia pouzivala aj nazov Cierny Blh.
   ,,Dreveny chlieb“ a okolie obce sa v symbolickej skratke preniesli aj do novotvaru erbu. Cierna polovica stiepeneho stitu je farbou hovoriacou, pripominajucou pomenovanie osad, zelena polovica charakterizuje okolite lesy a motiv naradia  predstavuje drevorubacske tradicie, typicke pre tuto obec.

   Heraldicky popis erbu:
   V cierno-zelenom stiepenom stite skrizene strieborne drevorubacske nastroje – sekera a capin.
Pripravilo Horehronske muzeum

Ohrozeny genius

   Elemirko bol mimoriadne dieta. Kym ini jeho rovesnici zacinali slovami mama, tata, jeho prve slovo bolo komputer. Ako trojmesacny sa dozadoval ceruzky a zahadzoval leporela. Siahal po slovnikoch a encyklopediach, ktore v tom case zamestnavali jeho rodicov. Ked sa s tymto faktom zdoverili pediatrovi, ten len podotkol, ze to bude asi tym, ze v prenatalnom obdobi sa obaja venovali studiu a to ho poznacilo.
   Svojich rodicov prekvapoval stale viac a viac. Ako trojrocny rozobral telefon a zlozil ho takym sposobom, ze mu umoznil hovor naraz s piatimi ucastnikmi a naviac cital myslienky volaneho. Stvorrocny Elemir v dvestostranovej publikacii polemizoval o Darwinovej vyvojovej teorii a v inej vazne otriasol Einsteinovou teoriou relativity. Ked sa mu v siestich rokoch podarilo skonstruovat lietadlo pohanane zdrojom zemskej magnetickej energie a dostal za to Nobelovu cenu, nikto nepochyboval, ze ide o mimoriadne inteligentny mozog so skvelou vedeckou karierou. Mal sancu priniest ludstvu mnozstvo jedinecnych objavov.
   Stalo sa vsak nieco, s cim nik nepocital. Elemir zatuzil po politickej kariere. Rodicia navela suhlasili, ved i tu napokon moze pre obcanov toho vela urobit.
   Ked sa vsak dostal do parlamentu, zacalo sa s nim diat nieco nezvycajneho. Zabudal, ako treba hlasovat a ktore tlacidla na co sluzia, mylil si legislativne pojmy a zavadzal tym kolegov i obcanov a obcas si naopak obliekol kabat.  Zakratko stracal predtym tak vynikajucu pamat a uplne zabudol, co slubil volicom pred volbami. Taky vynimocny matematik teraz stratil prehlad o svojej financnej situacii a len media mu museli pripomenut, ze mu na konto sem-tam pribudlo niekolko neopravnenych milionikov. A on, chudak, raz nevedel, kde sa vzali. Na mitingoch trepal dve na tri, vyhybal sa konkretnym odpovediam a politicka slava mu sedu koru mozgovu postupne uplne zdegradovala. Kym predtym boli jeho osobnostne vlastnosti na vysokej urovni, teraz nevahal pouzivat spolocensky nepripustne, hrube urazky na adresu opozicie. Nuz, neviem, ako by to s nim bolo skoncilo, keby ziskal mandat este aj na dalsie styri roky.
   Nastastie sa tak nestalo. Volici, vidiac hroziacu  skazu mozgu buducnosti, urobili, co bolo v ich silach a nevolili ho. A tak zachranili aspon jeden zo 150-tich  premrhanych inteligencii a vratili ludstvu to, co mu bolo zoslane zhora.
   Media nas uistili, ze v sucasnosti je uz Elemir opat v poriadku.    

Emilia Molcanyova