Ucitel – bojovnik – hrdina

   Pred devatdesiatimi rokmi, 16. oktobra 1916 sa v Myte pod Dumbierom narodil Jozef Luptak, ucitel a aktivny sucastnik Slovenskeho narodneho povstania. Pochadzal z rodiny drevorobotnika. Ludovu skolu vychodil v rokoch 1923 – 1929 v rodisku a v rokoch 1929 – 1934 navstevoval mestiansku skolu v Brezne. Ked ju skoncil s vybornym prospechom, mal sa ucit remeslu. Ale on s placom prosil matku, aby mohol dalej studovat, hoci im hrozilo zadlzenie. Na velke prehovaranie triedneho ucitela Stefana Stama, ktory poznal chlapcov talent, poslala matka syna vystudovat za ucitela. Ale to znamenalo pre chudobnu rodinu, kde bola vdova s tromi detmi, velke odriekanie. V rokoch 1934 – 1938 Jozef Luptak studoval na ucitelskom ustave v Turcianskych Tepliciach.
   Jeho prvym posobiskom po maturite bola ludova skola v Hurbanovej Vsi v okrese Galanta, kde ucil v skolskom roku 1938/1939. Aj za tento kratky cas si oblubil ucitelske povolanie. Dva skolske roky prezil na vychodnom Slovensku, najprv ucil vo Velkom Tarkane v okrese Trebisov (1939 – 1940) a neskor v Kucine v okrese Michalovce (1940 – 1941). V tejto dedine mal v triede asi polovicu ziakov romskeho povodu. Vedel u nich vzbudit taky zaujem o skolu, ze do nej chodili aj v zime, vo velkom snehu, takmer bose a slabo oblecene.
   Pre Jozefa Luptaka bolo priznacne, ze sa neuspokojil s tym, co dosiahol. Neustale studoval a pocas patrocnej ucitelskej praxe vykonal odborne skusky pre mestiansku skolu. Uspesny kvalifikacny postup sposobil, ze ho prelozili na mestiansku skolu do Punkanca, kde ucil v skolskom roku 1941/1942. Aj tam dosahoval uspechy v praci s detmi, spriatelil sa s clenmi ucitelskeho zboru aj s obyvatelstvom.
   V obdobi vojenskej prezencnej sluzby ho zastihlo Slovenske narodne povstanie. V tom case pracoval ako porucik na Okresnom vojenskom doplnovacom velitelstve v Banskej Bystrici. Ked velitelstvo pod silnym tlakom nepriatela evakuovalo do Ulanky, isiel 27. oktobra 1944 rano o 6. hodine sluzobnym autom do Banskej Bystrice. Okrem vodica isiel s Jozefom Luptakom este jeden vojak. Na spiatocnej ceste auto zasiahol nemecky granat, lebo Nemci uz obklucili Bansku Bystricu. Ked posadka bez zranenia vyskocila z prevrateneho auta, nemecki vojaci – hoci sa posadka auta vzdala vztycenymi rukami – spustili palbu, pri ktorej dvoch vojakov zastrelili a dalsieho tazko zranili. Medzi zastrelenymi bol aj porucik Luptak.
   Mladeho ucitela, ktory mal mnozstvo krasnych planov a ktory sa tesil zo skorej porazky nemeckeho fasizmu, pochovali 30. oktobra 1944 na cintorine v Banskej Bystrici.

Jaroslav Cervinka

„Je cas dotknut sa mudrosti ludi...“

   V koliske, upletenej z vinnej revy dojcili pred sedemdesiatimi rokmi spisovatela Vincenta Sikulu. Narodil sa v rodine lesneho robotnika a deti ich bolo ako bobul na strapci hrozna, preto si uz od detstva musel zarabat. Ako konzervatorista vystudoval lesny roh, robil v kostole organistu, pochovaval mrtvych, pisal pre nich pohrebne odobierky, hraval na svadbach. Ucil v ludovej skole umenia v Modre, bol redaktorom Romboidu, dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby aj redaktorom povodnej slovenskej tvorby (1973 – 1992) vo vydavatelstve Slovensky spisovatel. Od roku 1992  bol na dochodku.

   Prve zapisky zo zivota si robil uz ako chlapec v prestavkach hrania na svadbach – ako vrubiky do vinorodnych stepov. Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska v roku 1964. Potom mu vysla basnicka zbierka Zbohom zvony. Obidve prvotiny vydalo Nase vojsko v Prahe po slovensky. Nasledovala poviedkova knizka Mozno si postavim bungalov a za nou baladicka novela S Rozarkou. V tom istom roku (1966) vychadza kniha Nebyva na kazdom vrsku hostinec. Nasleduje Pokusenie a potom romanova trilogia Majstri, Muskat a Vilma z obdobia SNP a 2. svetovej vojny. Po trilogii vychadza novela Vlha, potom proza Liesky – autobiograficke rozpravanie o casoch, ked bol organistom. Tematicky na nu nadvazuju poviekdy zo zbierky Nokturna, ktore preferuju jeho vrucny vztah k hudbe. Dalsia novela Vojak je baladickym pribehom cloveka zotroceneho vojnou a roman Matej mapuje zivotne osudy gemerskeho slepeho siritela knih Mateja Hrebendu. Do prostredia domova a rodneho kraja sa vratil v knizke poviedok Pastierska kapsicka a v prvej casti zamyslanej trilogie Ornament (1991). V roku 1994 vychadza Postny menuet, Veterna ruzica a v rukopise mal roman o Sturovi.
   Vyznamnou sucastou literarnych zaujmov Vinca Sikulu bola aj tvorba pre deti a mladez: Pan horar ma za klobukom mydlenicku, Prazdniny so strycom Rafaelom (pat vydani) a dalsie. Ako basnik sa predstavil okrem prvotiny dvoma zbierkami: Z domu na kopci a Zo zanedbanej zahrady. Basne su lyrickym vyznanim jeho lasky k domovu a predkom i vyjadrenim obdivu ku krase a k premenam prirody. V dielach Vincenta Sikulu najdeme kus jeho rodinneho aj osobneho zivotopisu, jeho vecny zaujem o hudbu, prakticky aj nadcasovy vztah k bozskej viere i k svetskemu nabozenstvu. Posmrtne vysli pribehy z pozostalosti Vincenta Sikulu pod nazvom Tam, kde sa cesta skruca (1992). Jeho pisanie a rozpravanie bolo ako trblietave iskrenie prvych rannych lucov na kvapke rosy pri jeho domceku uprostred modranskych vinohradov. Na zaciatku knihy pise: „Staroba nejestvuje, je iba vecne detstvo...“
   Z rozvetvenej rodiny Sikulovcov vzislo viacero zaujimavych spisovatelov. Aj dcera Veronika po nom zdedila rozpravacsky talent. Jedna z jej minipoviedok ma nazov Srdcisko.
   Vincent Sikula sa narodil 19. oktobra 1936 v Dubovej pri Modre a zomrel 16. juna 2001 v Bratislave.

A. Prepletana

Najlacnejsia smrt

   Pista bol pevne rozhodnuty, ze skonci svoje trapenie. Uz ho nebavilo zit z almuzny, ktora mu pri maximalnej skromnosti stacila sotva na pol mesiaca. A robotu nie a nie zohnat. Zostavalo mu uz len jedine. Siahnut si na zivot. Problem vsak bol, ze nevedel, ako na to.
   Na kolajnice si lahnut nechcel. Po prve, neznasal krv a po druhe, ak by sa nebodaj vlak pri akcii vykolajil, stovky ludi by ohrozil svojim sebeckym pocinanim. A kedze bol nanajvys zodpovedny a dobrak od kosti, nepreniesol by to cez srdce.
   Ma sa obesit? Nie. Pozna pripad, ked sa chcel sused zakvacit na luster a pri neuspesnom pokuse sa luster odtrhol a zo stropu zivala obrovska diera. To by nevyzeralo dobre, aby bol v smutocnom dome zdemolovany strop.
   Co takto pustit si plyn? Pokial vie, cena plynu opat stupla, z financnych dovodov si to nemoze dovolit.
   Mohol by skonzumovat nadmerne mnozstvo uspavacich tabletiek, bola by to prijemna smrt. Ale chudakovi Pistovi to nebolo dopriate, ved nemal ani dvadsat korun na lekara, nie este na recept a na lieky. Tuto krasnu smrt si bude musiet odriect.
   Ma skocit z mosta samovrahov? Nie, videl utopencov, tie ich vyplestene oci a napuchnute telo... Tak vyzerat nechcel a nehovoriac o tom, kolko potapacov by muselo riskovat zivot kvoli Pistovmu cinu, ked budu hladat jeho telo. Su to vsetko otcovia rodin...
   Revolver nevlastni a holit sa tiez neholi, takze gulka do hlavy a podrezane zily z technickych pricin neprichadzaju do uvahy. Naviac, opat je tu vela krvi. Co teda? Pre jeho zufalu financnu situaciu nebolo mozne ani upit sa na smrt alebo predavkovat sa drogou. To je hrozne, taky chudak nema moznost ani slusnym, dostojnym sposobom zist zo sveta.
   Lezal na pohovke, hladel do stropu a upenlivo rozmyslal nad svojou zufalou situaciou, ked zazvonil zvoncek. Siel otvorit a vo dverach stala postarka. Priniesla mu rozhodnutie z okresneho uradu o odobrati i tej biednej socialnej podpory, ktora mu chodila doposial. Hura! Konecne je problem vyrieseny. Zomrie najlacnejsou smrtou, hladom. V tu noc prvykrat po dlhsom case zaspaval spokojny, vyrovnany a s nadejou hladel do buducnosti.

Emilia Molcaniova

Erby obci Breznianskeho okresu

Pohorela  

   Podla prvej pisomnej zmienky z roku 1612 je Pohorela najmladsou z poddanskych dedin Muranskeho hradneho panstva v gemerskej casti Horehronia. Obec, zalozenu na valaskom prave, osidlili  poddani zo susednej Polomky a Sumiaca, ku ktorym sa pridali ukrajinski a polski pristahovalci. Prave Poliaci ziskali uz v roku 1616 v osade prevahu, coho dokazom je dodnes zachovane stredoslovensko-polske narecie. Obyvatelia sa zivili chovom oviec a dobytka, drevorubacstvom, vyrobou dreveneho naradia a isty cas palenim dreveneho uhlia.
   Pohorela sa stala koncom 18. storocia centrom zeleziarskeho priemyslu v gemerskej casti Horehronia. Najvacsi rozkvet zaznamenal pocas spravy slachtickou rodinou Koharyovcov a Coburgovcov. Dodnes je spomienkou na zeleziarske tradicie Pohorelska Masa, osada zalozena v blizkosti huty a hamra.
   Napriek vyraznemu miestu zeleziarskeho komplexu v dejinach hutnictva 19. storocia sa tato skutocnost nepreniesla do symboliky obce. Ta pri tvorbe erbu vychadzala z rastlinneho motivu historickej pecate z 18. storocia. Podoba kvetu pripomina cemericu zelenu - bylinu vyhladavanu horehronskymi a gemerskymi pastiermi pre svoje liecive ucinky. 

   Heraldicky popis erbu:

   V cervenom stite z modreho trojvrsia vyrastajuce tri strieborne kvety na listnatych stopkach.

Pripravilo Horehronske muzeum