Helpiansky amfiteater v novom sate    a s novymi drevenymi stavbami privital navstevnikov a ucinkujucich na 42. rocniku Horehronskych dni spevu a tanca. Za tri dni sa tu vystriedalo bezmala 1700 tanecnikov, spevakov a hudobnikov zo Slovenska, ale aj zo zahranicia. Z planovanych desiatich programovych blokov mohlo asi 5000 divakov pre nepriazen pocasia vidiet iba osem. Uz tradicne vyzdobene namestie s miestnymi dobrotami a remeselnymi ukazkami z Helpy, Bravacova, Bacucha a Benusa bolo prvou uvitacou branou. Slavnosti sa zacali netradicne strhujucim programom Diabolskych husli, pokracovali hudobnymi a tanecnymi programami az k zaveru, kedy sa predstavili zahranicne a popredne slovenske folklorne subory. Festival tohto roku privital aj 50-rocnych jubilantov: Sumiacan, Telgart a Urpin z Banskej Bystrice.    Aj 42. rocnik HDSaT potvrdil, ze festival patri k najvyznamnejsim podujatiam tradicnej ludovej kultury v nasom regione. Organizatorov mrzi, ze divaci nemohli vidiet programove bloky jubilujucich suborov a hlavne sobotny vecerny program Dragunov.

(mk) Foto: Peter Bercik

Rozhovor s fotografom Ing. Albinom Haberom   

Vidi, co fotografuje

   Sedemdesiattrirocny dochodca Ing. Albin Haber, rodak z Katarinskej Huty, vo Valaskej zije od roku 1957, kedy po skonceni vysokej skoly nastupil do Strojarni Piesok, kde pracoval az do dochodku. Vo fabrike bol konstrukterom - technikom, veducim cenoveho, planovacieho oddelenia a na zaver veducim oddelenia systemoveho inzinierstva, takze k pocitacom a digitalnej fotografii ma velmi blizko. Da sa povedat, ze bez jeho fotoaparatu sa nezaobide ziadna udalost vo Valaskej. Fotografie potom zaujimavo rozmiestnuje do albumov, na nastenky, ba dokonca zhotovil orientacnu mapu Valaskej.  Robi to nezistne, takmer zadarmo, co je dnes velmi vzacne. Od veducej obecnej kniznice Danky Kralikovej sme na jeho adresu poculi len slova chvaly. Vybrali sme sa preto do Valaskej, aby sme vam Ing. Albina Habera predstavili:

Ake boli vase prve kontakty s fotografiou?
   - Nahodne. Otec mojho spoluziaka na gymnaziu v Lucenci bol sefom tamojsieho osvetoveho strediska. Mali tam niekolko fotoaparatov a nam pozical Flexarety. Na mojej prvej vystave vo Valaskej som mal fotografiu leknina z lucenskeho parku, ktoru som spravil prave v tom obdobi, v roku 1952.

Prechod na digitalny fotoaparat pre vas asi nebol problemom...
   - Pri fotografovani som stravil velmi vela casu. Doteraz som mal desat vselijakych fotoaparatov. Fotografovanim som si v podstate zarabal na techniku. Neskor sa to stalo namahavym a zlozitym, „mokry proces“ je totiz o nicom. Okrem toho, urobit farebnu fotografiu bol kumst. Preto som sa preorientoval na diapozitivy, doma ich mam niekolko tisic. Asi pred tromi rokmi som si kupil prvy digitalny fotoaparat Canon A75. Mne to nerobilo problem. Doma mam uz treti pocitac. Najskor som fotografoval pre potesenie, kym vo Valaskej pred dvoma rokmi nezorganizovali prvu vystavu, kde som vystavoval aj ja. Na dalsej vystave nas uz vystavovalo viac. Ohromne sa mi paci, ze sa „chytaju“ aj male deti. S ucitelom Mgr. Ivanom Karakom sme chceli zalozit neformalny fotograficky kruzok, lebo dnes fotografuje velmi vela ludi a toto obrovske mnozstvo materialu sa velmi malo vyuziva. Napriklad ja som zhruba za tri roky urobil okolo 12 tisic zaberov, co bolo este nedavno nepredstavitelne.

Prvou vystavou vlastne zacala vasa spolupraca s veducou kniznice Dankou Kralikovou, vdaka ktorej sa kultura v obci rozvija. Vy svojim fotoaparatom zachytite akekolvek podujatie. Robite to vraj zadarmo...
   - Do tejto „verejno prospesnej cinnosti“ som sa zapojil hadam aj preto, ze so starostom sa poznam este z fabriky.
Mne sa on paci. Podla mojho nazoru urobil pre obec vela. Spravil som preto velku tabulu s fotografiami, na ktorej bolo vsetko, co sa vdaka nemu v obci vybudovalo a zariadilo. Zhotovil som aj orientacnu mapu Valaskej, aby sa cudzinci mohli u nas zorientovat. Nakreslil som ju podla katastralnej mapy a doplnil fotografiami. Pripravil som fotoalbumy k patdesiatke dychovej hudby, z valastianskych hudobnych jeseni, mnozstvo fotografii je zaradenych do kroniky i do obecnych novin. No a druha vec, preco som sa zapojil do zdokumentovania diania v obci, je, ze som zo starej skoly, kedy sa vela veci robilo zadarmo alebo „za zvazacku koselu“. Ale kupovat material nemam sancu. Keby som nefotografoval, musel by som trvalo rozmyslat o tom, co si dam obliect do truhly.
Na rozdiel od mnohych inych dedin Valaska zije aktivnym kulturnym zivotom. Co si myslite, preco?
   - Vo Valaskej je naozaj stale vela akcii, ale co je zaujimave, sala je stale plna. Ludia pridu. Myslim si, ze na pricine su dve veci. Pridu sa pozriet na svoje deti, vnukov, atd. a druha vec je, ze maju plne zuby roznych televiznych sou. Mame dychovku, spevokol, aktivnych maticiarov, hasicov, divadelnikov, skoly, skolku, u nas sa stale nieco deje.

Kym fotografiu dostanete do konecnej podoby, musite jej venovat vela casu. Kedy to robite?
   - Jedna strana albumu mi trvala dve, tri hodiny. Ked su ostatni v praci, ja sa venujem fotografiam. Kupujem si mnozstvo odbornych casopisov, za co dam mesacne aj patsto korun, aj za lieky a potom nemam na chlieb (Smiech).

Co najradsej fotografujete?
   - Ja fotim len Valasku, no nielen dianie v obci. Napriklad ludia prejdu okolo kvetov stokrat a nikdy si ich nevsimnu. Ked ich vidia na fotografii, divia sa. Tretina zaberov je z okien mojho bytu, lebo vidim na Nizke Tatry. Trebars mam mozno aj dvesto obrazkov podbrezovskeho komina a kazdy sa divi, ze aky krasny komin. Aj ulicu, ktoru vidim z balkona, som nafotil asi stokrat, ale zakazdym je ina. Moj lekar - srdciar tiez fotografuje, preto som mu zaniesol ukazat niektore moje fotografie. Povedal mi len jednu vetu: Zda sa, ze vidite, co fotite. To, ze fotografujem len Valasku, je vlastne z nudze cnost. Mam totiz problemy s nohami a nemozem kade - tade chodit.

Co vam prinasa fotografovanie?
   - Urcitu radost. O to viac, ked vidim, ze moje fotografie sa ludom pacia.

(ng)