Žil pre lesy
Nedávno
sme si pripomenuli 167. výročie úmrtia „otca slovenského a európskeho
lesníctva“ Jozefa Dekreta Matejovie (12. júla 1774 – 18. januára 1841).
Tento Horehronec je nepochopiteľne doceňovaný skôr v zahraničí ako doma na
Slovensku. Žiaľ, takí sme. Svoju históriu a ľudí, ktorí preslávili Slovensko
svojím prínosom a životom, neraz ani nepoznáme! V zámorí bola veľmi dobre
prijatá a ocenená krajanmi kniha Petra Kováčika o živote J. D. Matejovie –
Svätý z Handľov. Na samotnom Horehroní márne by ste hľadali napríklad chatu,
penzión či ubytovňu, ktorá by niesla jeho meno. Dá sa konštatovať, že je
stále neobjavený – nedocenený, a to vlastným národom. Vďaku si zaslúžia len
slovenskí lesníci, ktorí si ho cenia, pripomínajú, uctievajú. Ktorý človek
menil a vytváral obraz čarokrásneho zemského raja menom Horehronie tak ako
J. D. Matejovie? Výsledky práce ktorého človeka mali a majú taký dosah?
Generácie ľudí najmä na Horehroní žili z hory, hriala ich, dávala obživu,
prácu, kyslík a vytvárala pre oči zemský raj. Jeho „životná veta“ hovorí za
všetko. Myslime na ňu, konajme v jej duchu, a tak si ho najviac
pripomenieme: „Zachovajme lesy potomkom!“
Pavol Datko Ilustračné
foto: Štefan Vozár
Použitie obuškov v Šumiaci
V mnohých
mestách Európy polícia pri demonštráciách používa na rozohnanie davu obušky.
Ale že by aj na dedine, ako je Šumiac?
Obušky
v Šumiaci použila polícia, vlastne žandári, asi proti tristo demonštrantom
20. januára 1936, kedy osemdesiat lesných robotníkov a osemdesiat povozníkov
začalo štrajk. Povozníci v tom čase zarobili štyridsať korún a robotníci
šestnásť až osemnásť korún.
Štrajkujúci robotníci sa schádzali v súkromných domoch, kde sa radili
o ďalšom postupe. Dňa 23. januára 1936 o 18. hodine v dome Juraja Dudáša
bola takáto schôdzka, o ktorej sa dozvedel veliteľ žandárskej stanice.
O hodinu sa spolu so štyrmi žandármi a vládnym komisárom dostavil k domu
Juraja Dudáša. Veliteľ stanice zaklopal na okno, rečníka vyvolal von
a vyzval ho, aby sa legitimoval a predložil povolenie na konanie schôdzky.
Bol to komunistický poslanec Karol Šmidke a pretože nemal povolenie na
konanie schôdzky, žandári ho upozornili, aby ju rozpustil. Juraj Žaček,
Mikuláš Zrak a Michal Zrak vyzvali prítomných na útok na žandárov. Na to
poslanec Šmidke žandárov uistil, že akonáhle sa vzdialia, schôdzku rozpustí.
Svoj sľub dodržal.
Žandári
predpokladali, že i 24. januára pri zakročení by mohlo dôjsť k výtržnostiam,
veliteľ si preto vyžiadal posilu z okresného veliteľstva v Brezne. Toho dňa
asi o 16.30 hodine prišiel okresný veliteľ s trinástimi žandármi do Šumiaca,
kde chceli zatknúť horehronských buričov. Najskôr zatkli Michala Zraka. Keď
ho odvádzali z bytu, pred žandárskou stanicou sa zhromaždilo dvesto až
tristo ľudí (najmä žien a výrastkov), ktorí žiadali jeho prepustenie.
Veliteľ dal povel na nástup a v mene zákona vyzval dav, aby sa rozišiel. Pri
zákroku bolo sedemnásť žandárov, dvaja strážili zatknutého väzňa. Dav na
výzvu vôbec nereagoval, naopak, ženy začali ukazovať holé zadky a kričať:
„Pozrite sa na našu biedu, nemôžeme si kúpiť ani nohavičky. Dajte nám, čo je
treba a potom bude pokoj.“ Na to dal veliteľ povel na použitie obuškov a dav
sa rozišiel. Väčšia časť žien utekala ulicou smerom do Telgártu, menšia časť
ulicami smerom do Pohorelej. Týmto zákrokom bol po niekoľkých minútach
obnovený poriadok a autobus pohotovostného oddielu so zatknutým Michalom
Zrakom mohol nerušene odísť do Brezna. Ako uvádzajú žandári, mnohí
demonštranti dostali obuškami, ale vraj nikto nebol vážne zranený.
Aj takýto bol život v roku
1936 v Šumiaci.
Vladimír Čupka
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra
4.
Mútenie
Moja mama na to má zvláštne drevené
zariadenie, ktoré sa volá zbenka. Niekde ju volajú mútelnica alebo dbanka.
Čítajte
pozorne, deti, nepomýľte si zbenku so Zdenkou!
Všimnite
si, že druhé písmeno v slove zbenka má dve brušká, v slove Zdenka iba jedno.
Zbenka sa
skladá z troch hlavných častí.
Spodná je
vysoká asi pol metra a ku vrchu sa mierne zužuje.
Asi
o polovicu kratšia stredná časť naopak: ku vrchu sa mierne rozširuje.
V strede
má prepážku s dierkou naprostriedku.
Tretia
časť, trepárka, je vlastne dlhšia hladká tyč, na spodku ukončená pevne
nasadeným dierkovaným dreveným kolieskom takým širokým, aby sa voľne mohlo
pohybovať v spodnej časti zbenky.
Mútiť
začíname nasledovne:
Do
spodnej časti opatrne nalejeme kyslú smotanu. Do smotany vložíme trepárku
s kolieskom. Cez druhý koniec trepárky prevlečieme strednú časť – tou
dierkou, ktorú má v prostriedku. Spodok strednej časti je taký široký, aby
sa dal pevne zatlačiť do dolnej časti.
Vezmeme
stoličku, sadneme si, zbenku položíme medzi kolená. Dolu ju obopneme ešte aj
chodidlami. Prežehnáme sa – starší sa pred vážnou prácou vždy prežehnávali.
Obidvoma dlaňami oblapíme trčiacu časť trepárky. Pohybujeme ňou hore a dolu.
Smotana v dolnej časti prežíva krušné chvíle. Búri sa, pení, ľočká, trepárka
svojím kolieskom do nej udiera, núti ju, aby preliezala jeho dierkami.
A my len
mútime a mútime, až nám od tej namáhavej roboty očervenejú líca.
Dokedy
budeme mútiť?
Hodinu?
Dve?
Tri?
To veru
nikdy dopredu nevieme.
Aby
mútenie príliš dlho netrvalo, musí mať smotana správnu teplotu. Nesmie byť
ani príliš studená, ani príliš zohriata. Jednoducho – musí byť taká akurát.
Lenže –
ako to uhádneme?
Veríte,
deti, že v dávnych časoch mojej mladosti sa ľudia celkom dobre vedeli
zaobísť aj bez teplomera?
V časoch
mojej mladosti sa ľudia veru celkom dobre zaobišli bez mnohých ďalších
technických pomôcok, ktoré nám dnes bežne uľahčujú život.
Napríklad
moja mama: Ak chcela mútiť ráno, povynášala zo studenej komory mliečniky deň
predtým – teda nie tesne pred mútením.
Aby
smotana mala čas nadobudnúť izbovú – kuchyňovú teplotu.
Vtedy sa
zmútila najrýchlejšie.
Ak ju
nemala, mútenie trvalo dlho a bolo veľmi namáhavé.
Namáhavé
– a predsa ho najčastejšie robili ženy.
Máloktorý
chlap sa dal na mútenie nahovoriť. Vtedajší chlapi sa hanbili robiť takúto –
vraj – ženskú robotu.
Smiešne,
nie?
Niekedy
smotana pri mútení tak zhustla, že sa v nej trepárka ledva pohla. Vtedy moja
mama uliala do nej trochu letnej vody, aby ju zriedila. Potom už išlo
mútenie o voľačo ľahšie.
Tesne
pred ukončením mútenia sa smotana konečne začala masliť.
To
znamenalo, že sa v nej začali tvoriť hrčky masla. Smotana v tomto okamžiku
tak zredla, že začala vystrekovať popri trepárke na všetky strany. Vznikal
hotový smotanostrek.
Moja mama
vtedy navliekla na trepárku drevený tanierik, ktorý rozšantené biele kvapky
von nepustil.
Samozrejme – s otvorom na prostriedku, veď akože inak by sme ho boli na
palicu navliekli, no nie?
Maslenie
chvíľu trvalo. Mútiarka usilovne pohybovala trepárkou, hoci si už ani ruky
od námahy necítila.
Napokon
zbadala, že zvuk mútenia sa zmenil. Začal byť mľaskotavý, ako keby sa
v zbenke pľačkali aspoň dve kačice – alebo tie dve žaby, čo sme o nich
kedysi mali článok v čítanke. Ak bude niekedy príležitosť, porozprávam vám
ho.
A to vám
koliesko trepárky ťapotalo po hrčkách masla. Zbíjalo ich dovedna do
okrúhlych guliek, lepšie rečeno hrudky.
Vtedy
moja mama vstala.
Povedala:
-
Chvalabohu, že sa mi už zmaslilo.
Ku zbenke
priložila vedro. Zľahka pobúchala po strednej časti. Zdvihla ju aj
s trepárkou, dobre zotriasla, položila do dreveného vedra.
Vzala
ďalšiu hlinenú misu s čistou studenou vodou. Drevenou dierkovanou varechou
vylovila zo zbenky poriadnu guču čerstvo zmúteného masla. Položila ju do
hlbokej misy s vodou. Zalovila ešte niekoľkokrát a pochytala aj menšie
maslové hrčky, až kým v zbenke neostal len...
A teraz
hádanka pre vás, milé moje detváky.
Čo ostalo
v zbenke, keď sme z nej povyberali všetko zmútené maslo?
Hádala by
hádala, u koho by hľadala...
Vidíte,
neviete.
Zmútená
smotana, z ktorej sa povyberá maslo, má meno cmar.
Dneska si
občas môžeme aj cmar kúpiť v samoške. Predávajú ho v nepriehľadných
igelitových vrecúškach. Má príjemnú nakyslastú chuť a je veľmi zdravý.
Dobre
vychladený nás osvieži ako máločo. Chutí aj s uvarenými zemiakmi alebo
s kukuričnou kašou.
Moja mama
cmar zo zbenky vyliala do vedra. V domácnosti, ktorá živí nielen ľudí, ale
aj zvieratá, nájde cmar mnohoraké uplatnenie.
V dávnych
časoch mojej mladosti sa všetko veľmi rozumne zužitkovalo. Nič sa nemilobohu
nevyhodilo. Kdeže niečo odhodiť do kontajnera alebo smetiaka ako dnes. To
nikomu ani na rozum neprišlo. Napokon, kontajnery a kuka nádoby v našej
dedine ani nik nepoznal. Však načo? Ešte aj len staré handry sa odkladali,
aby bolo čo zaniesť handrárovi, ktorý občas zavítal do dediny. Za staré
handry človek od neho mohol dostať maľovaný tanier, stužku do vlasov alebo
korálky na krk, prípadne vreckový nožík značky Sarajevo.
Poriadne
vyumývaná a vysušená zbenka putovala na svoje zvyčajné miesto, kde
nezavadzala, aby si na pár dní odpočinula, pokým sa znovu nenazbiera dosť
kyslej smotany na ďalšie mútenie.
Mostár si
zachováva svoju štandardnú kvalitu
Brezniansky Mostár patrí medzi najstaršie folklórne
súbory na Slovensku. Dôkazom jeho dlhej a bohatej tradície je skutočnosť, že
v tomto roku vstupuje už do svojej päťdesiatej tretej folklórnej sezóny. „Súboru
hviezdnej stálice“ tlieskajú nielen doma, ale aj v zahraničí.
Folklórny súbor Mostár má niekoľko zložiek: tanečnú, hudobnú a spevácku.
V hudobnej zložke pôsobí ľudová hudba a sólisti na ľudových hudobných
nástrojoch, v speváckej zložke ženská spevácka skupina a sólisti.
Plnohodnotnou zložkou súboru od roku 2003 je aj Senior - Mostár. Tvoria ho
bývalí členovia, ktorí v súbore účinkovali ako tanečníci v sedemdesiatych
a osemdesiatych rokoch. Mostár ľudia berú ako samozrejmú súčasť kultúrneho
života Brezna. Mnohí však nevedia, že súbor prešiel zásadnou premenou, keď
v roku 1997 sa etabloval na občianske združenie. Odvtedy funguje ako
samostatný právny subjekt, ktorý si volí sedemčlenný výkonný výbor na čele
s riaditeľom. Svoju činnosť organizuje svojpomocne. Vybavuje si vystúpenia,
a tak podľa slov Stely Ihringovej najboľavejšou stránkou, podobne ako aj
ostatných občianskych združení, je financovanie.
Stela
Ihringová je riaditeľkou občianskeho združenia Folklórny súbor Mostár a
zároveň aj manažérkou a vedúcou ženskej speváckej skupiny. V roku 1981, keď prestala hrať v súbore Urpín,
presťahovala sa za manželom do Brezna a v Mostári začala hrať v roku
1984. S prestávkou počas materskej
dovolenky v muzike na cimbale hrávala až do roku 1997, naspäť prišla v roku
2000, keď pomáhala organizovať súborové výročie. V ostatnom čase sa vrátila k sólovému spevu a založila ženskú
spevácku skupinu, ktorej sa venuje popri organizačnej práci. „Prečo to
ešte stále robím? Je to už súčasť môjho životného štýlu, ktorý sa ťažko
popisuje slovami. V poslednom čase hľadám za seba náhradu, lebo organizačná
práca ma časovo veľmi zaťažuje. Nájsť však za seba náhradu je veľmi ťažké,
pretože dnes majú ľudia existenčné problémy a len
z folklóru sa v našom regióne žiť nedá. Ja pôsobím v Mostári popri svojom
povolaní a súbor mi zaberá všetok môj voľný čas. A keďže ešte aj aktívne
účinkujem ako speváčka, je to celkovo veľmi náročné. Počas hlavnej
folklórnej sezóny od mája do septembra som každý víkend na vystúpeniach mimo
Brezna, čo si vyžaduje vysoký stupeň tolerancie aj zo strany mojej rodiny.
Preto by som bola rada, keby som si do súboru mohla prísť už
len občas zaspievať,“ tvrdí.
Rok
2007 bol pre Mostár bohatý na vystúpenia. Vzhľadom na to, že nie je
profesionálny súbor a pracuje v amatérskych podmienkach, absolvoval slušný
počet vystúpení, ktoré by sme mohli rozdeliť na dve skupiny. Prvú tvoria
umelecké programy, ktoré si objednajú obce, mestá a firmy. Do druhej skupiny
patria vystúpenia na folklórnych festivaloch, medzi ktorými sú aj zahraničné. Zo štatistiky lanského roka vyplýva, že absolvovali
tridsať vystúpení a z nich len pätnásť bolo honorovaných. Druhá polovička
programov sa odohrávala na folklórnych festivaloch, kde je dnes veľkou
vzácnosťou, ak súbor dostane honorár. „Ako občianske združenie vždy robíme
aj finančnú bilanciu. Naším príjmom je okrem
členského príspevku aj príjem z honoráru. Treba však zdôrazniť, že
tento príjem ledva stačí pokryť náklady na dopravu,“ podotkla S. Ihringová. Z toho jednoznačne vyplýva, že folklórny súbor si nedokáže a
vlastne ani nemôže na seba zarobiť sám. Musel by pôsobiť na profesionálnej
úrovni, ako napr. Sľuk či Lúčnica. „Sme odkázaní na dotácie od mesta Brezno, na granty od rôznych
štátnych inštitúcií alebo na sponzorské príspevky či finančné dary. Vlani sa
nám podarilo získať tri dotácie, a síce dotáciu od mesta na
činnosť a dve dotácie zo štátneho fondu Pro Slovakia z ministerstva
kultúry a z Banskobystrického samosprávneho kraja. Žiadali sme dotáciu na
dopravu do Čiech na medzinárodný folklórny
festival Česká náves Dýšina. Boli sme tam jedným zo zahraničných
hostí. Festival mal veľmi dobrú odozvu aj preto, že Mostár vytvára už len svojím názvom symbolický tradičný most
medzi Čechmi a Slovákmi. Česi si našu kultúru veľmi vážia. Myslím si, že po
rozdelení na dva štáty ešte viac. Prejavujú nám naozaj veľké sympatie a pre
nás je veľmi príjemné, že na týchto festivaloch neexistuje jazyková
bariéra. Česi vedia presne, čo treba oceniť práve na našom folklóre a dávajú
nám to najavo veľmi sympatickým spôsobom. Na tomto festivale sme boli tri
septembrové dni. Zažili sme niečo také, čo už dávno nie. Bol to standing
ovation. Zaradili nás totiž úplne na záver galaprogramu, čo bol veľmi
dojímavý zážitok,“ doplnila.
Programy Mostáru sa stretávajú s dobrým až vynikajúcim ohlasom. Ďalší
zahraničný festival absolvovali aj na Morave v obci Lhotka, kde podľa slov
S. Ihringovej bola tiež veľmi príjemná atmosféra: „Moravania sú nám veľmi
blízki aj naturelom. V rámci festivalu nám dali veľkolepý - až hodinový -
priestor, čo si nesmierne vážime. Svedčí to o tom, že si stále
udržiavame svoju štandardnú kvalitu a divákom
sa naše tradičné umenie páči.“
Ostatné vystúpenia na Slovensku boli tiež
veľmi príjemné. S. Ihringová vyzdvihuje zaujímavú tendenciu, ktorú
v poslednom čase zaznamenávajú: „Sú to malé festivaly usporadúvané
jednotlivými obcami na Slovensku. Tieto obce sú niekedy veľmi malé a my len
žasneme, že usporiadatelia dokážu nájsť finančné zdroje na organizáciu
týchto podujatí. A tak okrem tradičných megafestivalov v Detve a vo
Východnej začína byť trendom schádzať sa na malom priestore a pozývať si aj
trošku vzdialenejšiu kultúru ako obecnú.“
Typickým pre záver roka sa stáva program Pokoj vám, ktorý divákovi v Brezne
predstaví folklórny súbor z iného mesta, čím mu ušetrí cestu do miesta jeho
pôsobenia: „V roku 2007 naším hosťom bol folklórny súbor Urpín
z Banskej Bystrice, ktorý oslavoval päťdesiatku. Medzi našimi súbormi sú
veľmi dobré vzťahy, pretože Urpín vedie Brezňan Peter Pohančaník a ja ako
Banskobystričanka a bývalá Urpínčanka vediem
brezniansky Mostár, čo bola spájajúca niť programu.“ Pekným vyvrcholením
roka bol aj program Ekumenické Vianoce
v breznianskom katolíckom kostole, ktorý organizoval
miestny odbor Matice slovenskej, a za Mostár
sa na ňom spolupodieľali členovia Senior - Mostára, ľudovej hudby
a speváckej skupiny.
Rok
2008 Mostár začne 2. februára otvorením „svojho“ 15. Rýdzoslovenského plesu. „Čím sa náš ples líši od ostatných? Predovšetkým
tým, že ľudia, ktorí sa cítia byť folkloristami, môžu prísť v kroji, čo je
vítané, ale nie je to podmienka. Typický je aj tým, že okrem diskjockeja v
prestávkach hrá aj naša ľudová hudba. Do programu plesu zvykneme pozvať
hosťa z nášho regiónu, ktorý je niečím výnimočný. Tohto roku pozývame
laureáta niekoľkých medzinárodných súťaží Michala Červienku z Heľpy, hráča
na bajane.“
Na
záver sa S. Ihringová zdôverila, že v tomto roku musia ako prioritu riešiť
doplnenie tanečnej zložky: „Nechcem pripustiť, že je to problém.
V ostatnom čase totiž zaznamenávame nedostatok záujmu o činnosť v našom
súbore zo strany mladých ľudí, čo nás
momentálne najviac trápi. Zamýšľame sa nad tým, ako s týmto javom bojovať.
Nastáva totiž celospoločenský trend, že mladá generácia nepociťuje potrebu
prežívať aktívne svoj voľný čas. Vlani v októbri sme preto v breznianskych
školách robili osobný nábor. Vybrala som sa tam s tromi tanečnými pármi a
umeleckým vedúcim Ľubom Rosíkom, ktorý hrá na fujare a na heligónke.“
V telocvičniach alebo v jedálňach týchto škôl sa ich cieľovou skupinou stala
mládež vo veku štrnásť a pätnásť rokov, čiže deviataci v základných školách
a kvarta a kvinta v osemročnom gymnáziu. Malo to dobrú odozvu, pretože tri
tanečné páry, každý v inom kroji, predviedli ukážky z tancov, porozprávali
o svojich pozitívnych zážitkoch zo súboru. Skrátka vrstovníci rozprávali
vrstovníkom o súborovom živote. Výsledok? „Keď sme vypísali nábor, žiaľ,
neprišiel nikto. Čiže po tom, aký veľký počet mladých ľudí sme oslovili, sme
boli veľmi sklamaní. Mladí ľudia v súbore nám chýbajú, pretože tradične
končievajú činnosť tí, ktorí odchádzajú za prácou alebo študovať na vysoké
školy. Členov treba dopĺňať,“ vysvetľuje a pokračuje: „Tanečníka,
hudobníka, speváka nevychová súbor za mesiac. Je to dlhotrvajúci proces.
Minimálne dva roky trvá, kým sa tanečník postaví ako plnohodnotný tanečník
na scénu a to isté platí o hudobníkovi a spevákovi. Sme z toho sklamaní
a pravdu povediac, preklenúť túto situáciu bude našou hlavnou tohtoročnou
úlohou. Najmä chlapcov máme veľmi málo. Vzhľadom na tieto problémy v roku
2008 si nekladieme maximalistické ciele. Naším hlavným cieľom je
rozšíriť členstvo a udržať štandardnú úroveň, ktorú folklórny súbor Mostár
dosiahol.“
(ng) Foto: Stela Ihringová, Peter Berčík
 |
Ľ. Rosík
S. Ihringová |
 |
