15. JANUAR 2007 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Žil pre lesy

   Nedávno sme si pripomenuli 167. výročie úmrtia „otca slovenského a európskeho lesníctva“ Jozefa Dekreta Matejovie (12. júla 1774 – 18. januára 1841). Tento Horehronec je nepochopiteľne doceňovaný skôr v zahraničí ako doma na Slovensku. Žiaľ, takí sme. Svoju históriu a ľudí, ktorí preslávili Slovensko svojím prínosom a životom, neraz ani nepoznáme! V zámorí bola veľmi dobre prijatá a ocenená krajanmi kniha Petra Kováčika o živote J. D. Matejovie – Svätý z Handľov. Na samotnom Horehroní márne by ste hľadali napríklad chatu, penzión či ubytovňu, ktorá by niesla jeho meno. Dá sa konštatovať, že je stále neobjavený – nedocenený, a to vlastným národom. Vďaku si zaslúžia len slovenskí lesníci, ktorí si ho cenia, pripomínajú, uctievajú. Ktorý človek menil a vytváral obraz čarokrásneho zemského raja menom Horehronie tak ako J. D. Matejovie? Výsledky práce ktorého človeka mali a majú taký dosah? Generácie ľudí najmä na Horehroní žili z hory, hriala ich, dávala obživu, prácu, kyslík a vytvárala pre oči zemský raj. Jeho „životná veta“ hovorí za všetko. Myslime na ňu, konajme v jej duchu, a tak si ho najviac pripomenieme: „Zachovajme lesy potomkom!

Pavol Datko Ilustračné


 

 

foto: Štefan Vozár

 

 


Použitie obuškov v Šumiaci

   V mnohých mestách Európy polícia pri demonštráciách používa na rozohnanie davu obušky. Ale že by aj na dedine, ako je Šumiac?

   Obušky v Šumiaci použila polícia, vlastne žandári, asi proti tristo demonštrantom 20. januára 1936, kedy osemdesiat lesných robotníkov a osemdesiat povozníkov začalo štrajk. Povozníci v tom čase zarobili štyridsať korún a robotníci šestnásť až osemnásť korún.
   Štrajkujúci robotníci sa schádzali v súkromných domoch, kde sa radili o ďalšom postupe. Dňa 23. januára 1936 o 18. hodine v dome Juraja Dudáša bola takáto schôdzka, o ktorej sa dozvedel veliteľ žandárskej stanice. O hodinu sa spolu so štyrmi žandármi a vládnym komisárom dostavil k domu Juraja Dudáša. Veliteľ stanice zaklopal na okno, rečníka vyvolal von a vyzval ho, aby sa legitimoval a predložil povolenie na konanie schôdzky. Bol to komunistický poslanec Karol Šmidke a pretože nemal povolenie na konanie schôdzky, žandári ho upozornili, aby ju rozpustil. Juraj Žaček, Mikuláš Zrak a Michal Zrak vyzvali prítomných na útok na žandárov. Na to poslanec Šmidke žandárov uistil, že akonáhle sa vzdialia, schôdzku rozpustí. Svoj sľub dodržal.
   Žandári predpokladali, že i 24. januára pri zakročení by mohlo dôjsť k výtržnostiam, veliteľ si preto vyžiadal posilu z okresného veliteľstva v Brezne. Toho dňa asi o 16.30 hodine prišiel okresný veliteľ s trinástimi žandármi do Šumiaca, kde chceli zatknúť horehronských buričov. Najskôr zatkli Michala Zraka. Keď ho odvádzali z bytu, pred žandárskou stanicou sa zhromaždilo dvesto až tristo ľudí (najmä žien a výrastkov), ktorí žiadali jeho prepustenie. Veliteľ dal povel na nástup a v mene zákona vyzval dav, aby sa rozišiel. Pri zákroku bolo sedemnásť žandárov, dvaja strážili zatknutého väzňa. Dav na výzvu vôbec nereagoval, naopak, ženy začali ukazovať holé zadky a kričať: „Pozrite sa na našu biedu, nemôžeme si kúpiť ani nohavičky. Dajte nám, čo je treba a potom bude pokoj.“ Na to dal veliteľ povel na použitie obuškov a dav sa rozišiel. Väčšia časť žien utekala ulicou smerom do Telgártu, menšia časť ulicami smerom do Pohorelej. Týmto zákrokom bol po niekoľkých minútach obnovený poriadok a autobus pohotovostného oddielu so zatknutým Michalom Zrakom mohol nerušene odísť do Brezna. Ako uvádzajú žandári, mnohí demonštranti dostali obuškami, ale vraj nikto nebol vážne zranený.

   Aj takýto bol život v roku 1936 v Šumiaci.

Vladimír Čupka

 

Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 4.

Mútenie

    Moja mama na to má zvláštne drevené zariadenie, ktoré sa volá zbenka. Niekde ju volajú mútelnica alebo dbanka.

   Čítajte pozorne, deti, nepomýľte si zbenku so Zdenkou!

   Všimnite si, že druhé písmeno v slove zbenka má dve brušká, v slove Zdenka iba jedno.

   Zbenka sa skladá z troch hlavných častí.

   Spodná je vysoká asi pol metra a ku vrchu sa mierne zužuje.

   Asi o polovicu kratšia stredná časť naopak: ku vrchu sa mierne rozširuje.

   V strede má prepážku s dierkou naprostriedku.

   Tretia časť, trepárka, je vlastne dlhšia hladká tyč, na spodku ukončená pevne nasadeným dierkovaným dreveným kolieskom takým širokým, aby sa voľne mohlo pohybovať v spodnej časti zbenky.

   Mútiť začíname nasledovne:

   Do spodnej časti opatrne nalejeme kyslú smotanu. Do smotany vložíme trepárku s kolieskom. Cez druhý koniec trepárky prevlečieme strednú časť – tou dierkou, ktorú má v prostriedku. Spodok strednej časti je taký široký, aby sa dal pevne zatlačiť do dolnej časti.

   Vezmeme stoličku, sadneme si, zbenku položíme medzi kolená. Dolu ju obopneme ešte aj chodidlami. Prežehnáme sa – starší sa pred vážnou prácou vždy prežehnávali. Obidvoma dlaňami oblapíme trčiacu časť trepárky. Pohybujeme ňou hore a dolu. Smotana v dolnej časti prežíva krušné chvíle. Búri sa, pení, ľočká, trepárka svojím kolieskom do nej udiera, núti ju, aby preliezala jeho dierkami.

   A my len mútime a mútime, až nám od tej namáhavej roboty očervenejú líca.

   Dokedy budeme mútiť?

   Hodinu?

   Dve?

   Tri?

   To veru nikdy dopredu nevieme.

   Aby mútenie príliš dlho netrvalo, musí mať smotana správnu teplotu. Nesmie byť ani príliš studená, ani príliš zohriata. Jednoducho – musí byť taká akurát.

   Lenže – ako to uhádneme?

   Veríte, deti, že v dávnych časoch mojej mladosti sa ľudia celkom dobre vedeli zaobísť aj bez teplomera?

   V časoch mojej mladosti sa ľudia veru celkom dobre zaobišli bez mnohých ďalších technických pomôcok, ktoré nám dnes bežne uľahčujú život.

   Napríklad moja mama: Ak chcela mútiť ráno, povynášala zo studenej komory mliečniky deň predtým – teda nie tesne pred mútením.

   Aby smotana mala čas nadobudnúť izbovú – kuchyňovú teplotu.

   Vtedy sa zmútila najrýchlejšie.

   Ak ju nemala, mútenie trvalo dlho a bolo veľmi namáhavé.

   Namáhavé – a predsa ho najčastejšie robili ženy.

   Máloktorý chlap sa dal na mútenie nahovoriť. Vtedajší chlapi sa hanbili robiť takúto – vraj – ženskú robotu.

   Smiešne, nie?

   Niekedy smotana pri mútení tak zhustla, že sa v nej trepárka ledva pohla. Vtedy moja mama uliala do nej trochu letnej vody, aby ju zriedila. Potom už išlo mútenie o voľačo ľahšie.

   Tesne pred ukončením mútenia sa smotana konečne začala masliť.

   To znamenalo, že sa v nej začali tvoriť hrčky masla. Smotana v tomto okamžiku tak zredla, že začala vystrekovať popri trepárke na všetky strany. Vznikal hotový smotanostrek.

   Moja mama vtedy navliekla na trepárku drevený tanierik, ktorý rozšantené biele kvapky von nepustil.

   Samozrejme – s otvorom na prostriedku, veď akože inak by sme ho boli na palicu navliekli, no nie?

   Maslenie chvíľu trvalo. Mútiarka usilovne pohybovala trepárkou, hoci si už ani ruky od námahy necítila.

   Napokon zbadala, že zvuk mútenia sa zmenil. Začal byť mľaskotavý, ako keby sa v zbenke pľačkali aspoň dve kačice – alebo tie dve žaby, čo sme o nich kedysi mali článok v čítanke. Ak bude niekedy príležitosť, porozprávam vám ho.

   A to vám koliesko trepárky ťapotalo po hrčkách masla. Zbíjalo ich dovedna do okrúhlych guliek, lepšie rečeno hrudky.

   Vtedy moja mama vstala.

   Povedala:

   - Chvalabohu, že sa mi už zmaslilo.

   Ku zbenke priložila vedro. Zľahka pobúchala po strednej časti. Zdvihla ju aj s trepárkou, dobre zotriasla, položila do dreveného vedra.

   Vzala ďalšiu hlinenú misu s čistou studenou vodou. Drevenou dierkovanou varechou vylovila zo zbenky poriadnu guču čerstvo zmúteného masla. Položila ju do hlbokej misy s vodou. Zalovila ešte niekoľkokrát a pochytala aj menšie maslové hrčky, až kým v zbenke neostal len...

   A teraz hádanka pre vás, milé moje detváky.

   Čo ostalo v zbenke, keď sme z nej povyberali všetko zmútené maslo?

   Hádala by hádala, u koho by hľadala...

   Vidíte, neviete.

   Zmútená smotana, z ktorej sa povyberá maslo, má meno cmar.

   Dneska si občas môžeme aj cmar kúpiť v samoške. Predávajú ho v nepriehľadných igelitových vrecúškach. Má príjemnú nakyslastú chuť a je veľmi zdravý.

   Dobre vychladený nás osvieži ako máločo. Chutí aj s uvarenými zemiakmi alebo s kukuričnou kašou.

   Moja mama cmar zo zbenky vyliala do vedra. V domácnosti, ktorá živí nielen ľudí, ale aj zvieratá, nájde cmar mnohoraké uplatnenie.

   V dávnych časoch mojej mladosti sa všetko veľmi rozumne zužitkovalo. Nič sa nemilobohu nevyhodilo. Kdeže niečo odhodiť do kontajnera alebo smetiaka ako dnes. To nikomu ani na rozum neprišlo. Napokon, kontajnery a kuka nádoby v našej dedine ani nik nepoznal. Však načo? Ešte aj len staré handry sa odkladali, aby bolo čo zaniesť handrárovi, ktorý občas zavítal do dediny. Za staré handry človek od neho mohol dostať maľovaný tanier, stužku do vlasov alebo korálky na krk, prípadne vreckový nožík značky Sarajevo.

   Poriadne vyumývaná a vysušená zbenka putovala na svoje zvyčajné miesto, kde nezavadzala, aby si na pár dní odpočinula, pokým sa znovu nenazbiera dosť kyslej smotany na ďalšie mútenie.


Mostár si zachováva svoju štandardnú kvalitu

 Brezniansky Mostár patrí medzi najstaršie folklórne súbory na Slovensku. Dôkazom jeho dlhej a bohatej tradície je skutočnosť, že v tomto roku vstupuje už do svojej päťdesiatej tretej folklórnej sezóny. „Súboru hviezdnej stálice“ tlieskajú nielen doma, ale aj v zahraničí.

   Folklórny súbor Mostár má niekoľko zložiek: tanečnú, hudobnú a spevácku. V hudobnej zložke pôsobí ľudová hudba a sólisti na ľudových hudobných nástrojoch, v speváckej zložke ženská spevácka skupina a sólisti. Plnohodnotnou zložkou súboru od roku 2003 je aj Senior - Mostár. Tvoria ho bývalí členovia, ktorí v súbore účinkovali ako tanečníci v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Mostár ľudia berú ako samozrejmú súčasť kultúrneho života Brezna. Mnohí však nevedia, že súbor prešiel zásadnou premenou, keď v roku 1997 sa etabloval na občianske združenie. Odvtedy funguje ako samostatný právny subjekt, ktorý si volí sedemčlenný výkonný výbor na čele s riaditeľom. Svoju činnosť organizuje svojpomocne. Vybavuje si vystúpenia, a tak podľa slov Stely Ihringovej najboľavejšou stránkou, podobne ako aj ostatných občianskych združení, je financovanie.

   Stela Ihringová je riaditeľkou občianskeho združenia Folklórny súbor Mostár a zároveň aj manažérkou a vedúcou ženskej speváckej skupiny. V roku 1981, keď prestala hrať v súbore Urpín, presťahovala sa za manželom do Brezna  a v Mostári začala hrať v roku 1984. S prestávkou počas materskej dovolenky v muzike na cimbale hrávala až do roku 1997, naspäť prišla v roku 2000, keď pomáhala organizovať súborové výročie. V ostatnom čase sa vrátila k sólovému spevu a založila ženskú spevácku skupinu, ktorej sa venuje popri organizačnej práci. „Prečo to ešte stále robím? Je to už súčasť môjho životného štýlu, ktorý sa ťažko popisuje slovami. V poslednom čase hľadám za seba náhradu, lebo organizačná práca ma časovo veľmi zaťažuje. Nájsť však za seba náhradu je veľmi ťažké, pretože dnes majú ľudia existenčné problémy a len z folklóru sa v našom regióne žiť nedá. Ja pôsobím v Mostári popri svojom povolaní a súbor mi zaberá všetok môj voľný čas. A keďže ešte aj aktívne účinkujem ako speváčka, je to celkovo veľmi náročné. Počas hlavnej folklórnej sezóny od mája do septembra som každý víkend na vystúpeniach mimo Brezna, čo si vyžaduje vysoký stupeň tolerancie aj zo strany mojej rodiny. Preto by som bola rada, keby som si do súboru mohla prísť už len občas zaspievať,“ tvrdí.

   Rok 2007 bol pre Mostár bohatý na vystúpenia. Vzhľadom na to, že nie je profesionálny súbor a pracuje v amatérskych podmienkach, absolvoval slušný počet vystúpení, ktoré by sme mohli rozdeliť na dve skupiny. Prvú tvoria umelecké programy, ktoré si objednajú obce, mestá a firmy. Do druhej skupiny patria vystúpenia na folklórnych festivaloch, medzi ktorými sú aj zahraničné. Zo štatistiky lanského roka vyplýva, že absolvovali tridsať vystúpení a z nich len pätnásť bolo honorovaných. Druhá polovička programov sa odohrávala na folklórnych festivaloch, kde je dnes veľkou vzácnosťou, ak súbor dostane honorár. „Ako občianske združenie vždy robíme aj finančnú bilanciu. Naším príjmom je okrem členského príspevku aj príjem z honoráru. Treba však zdôrazniť, že tento príjem ledva stačí pokryť náklady na dopravu,“ podotkla S. Ihringová. Z toho jednoznačne vyplýva, že folklórny súbor si nedokáže a vlastne ani nemôže na seba zarobiť sám. Musel by pôsobiť na profesionálnej úrovni, ako napr. Sľuk či Lúčnica. „Sme odkázaní na dotácie od mesta Brezno, na granty od rôznych štátnych inštitúcií alebo na sponzorské príspevky či finančné dary. Vlani sa nám podarilo získať tri dotácie, a síce dotáciu od mesta na činnosť a dve dotácie zo štátneho fondu Pro Slovakia z ministerstva kultúry a z Banskobystrického samosprávneho kraja. Žiadali sme dotáciu na dopravu do Čiech na medzinárodný folklórny festival Česká náves Dýšina. Boli sme tam jedným zo zahraničných hostí. Festival mal veľmi dobrú odozvu aj preto, že Mostár vytvára už len svojím názvom symbolický tradičný most medzi Čechmi a Slovákmi. Česi si našu kultúru veľmi vážia. Myslím si, že po rozdelení na dva štáty ešte viac. Prejavujú nám naozaj veľké sympatie a pre nás je veľmi príjemné, že na týchto festivaloch neexistuje jazyková bariéra. Česi vedia presne, čo treba oceniť práve na našom folklóre a dávajú nám to najavo veľmi sympatickým spôsobom. Na tomto festivale sme boli tri septembrové dni. Zažili sme niečo také, čo už dávno nie. Bol to standing ovation. Zaradili nás totiž úplne na záver galaprogramu, čo bol veľmi dojímavý zážitok,“ doplnila. 

   Programy Mostáru sa stretávajú s dobrým až vynikajúcim ohlasom. Ďalší zahraničný festival absolvovali aj na Morave v obci Lhotka, kde podľa slov S. Ihringovej bola tiež veľmi príjemná atmosféra: „Moravania sú nám veľmi blízki aj naturelom. V rámci festivalu nám dali veľkolepý - až hodinový - priestor, čo si nesmierne vážime. Svedčí to o tom, že si stále udržiavame svoju štandardnú kvalitu a divákom sa naše tradičné umenie páči.“

   Ostatné vystúpenia na Slovensku boli tiež veľmi príjemné. S. Ihringová vyzdvihuje zaujímavú tendenciu, ktorú v poslednom čase zaznamenávajú: „Sú to malé festivaly usporadúvané jednotlivými obcami na Slovensku. Tieto obce sú niekedy veľmi malé a my len žasneme, že usporiadatelia dokážu nájsť finančné zdroje na organizáciu týchto podujatí. A tak okrem tradičných megafestivalov v Detve a vo Východnej začína byť trendom schádzať sa na malom priestore a pozývať si aj trošku vzdialenejšiu kultúru ako obecnú.“

   Typickým pre záver roka sa stáva program Pokoj vám, ktorý divákovi v Brezne predstaví folklórny súbor z iného mesta, čím mu ušetrí cestu do miesta jeho pôsobenia: „V roku 2007 naším hosťom bol folklórny súbor Urpín z Banskej Bystrice, ktorý oslavoval päťdesiatku. Medzi našimi súbormi sú veľmi dobré vzťahy, pretože Urpín vedie Brezňan Peter Pohančaník a ja ako Banskobystričanka a bývalá Urpínčanka vediem brezniansky Mostár, čo bola spájajúca niť programu.“ Pekným vyvrcholením roka bol aj program Ekumenické Vianoce v breznianskom katolíckom kostole, ktorý organizoval miestny odbor Matice slovenskej, a za Mostár sa na ňom spolupodieľali členovia Senior - Mostára, ľudovej hudby a speváckej skupiny.

   Rok 2008 Mostár začne 2. februára otvorením „svojho“ 15. Rýdzoslovenského plesu. „Čím sa náš ples líši od ostatných? Predovšetkým tým, že ľudia, ktorí sa cítia byť folkloristami, môžu prísť v kroji, čo je vítané, ale nie je to podmienka. Typický je aj tým, že okrem diskjockeja v prestávkach hrá aj naša ľudová hudba. Do programu plesu zvykneme pozvať hosťa z nášho regiónu, ktorý je niečím výnimočný. Tohto roku pozývame laureáta niekoľkých medzinárodných súťaží Michala Červienku z Heľpy, hráča na bajane.“

   Na záver sa S. Ihringová zdôverila, že v tomto roku musia ako prioritu riešiť doplnenie tanečnej zložky: „Nechcem pripustiť, že je to problém. V ostatnom čase totiž zaznamenávame nedostatok záujmu o činnosť v našom súbore zo strany mladých ľudí, čo nás momentálne najviac trápi. Zamýšľame sa nad tým, ako s týmto javom bojovať. Nastáva totiž celospoločenský trend, že mladá generácia nepociťuje potrebu prežívať aktívne svoj voľný čas. Vlani v októbri sme preto v breznianskych školách robili osobný nábor. Vybrala som sa tam s tromi tanečnými pármi a umeleckým vedúcim Ľubom Rosíkom, ktorý hrá na fujare a na heligónke.“ V telocvičniach alebo v jedálňach týchto škôl sa ich cieľovou skupinou stala mládež vo veku štrnásť a pätnásť rokov, čiže deviataci v základných školách a kvarta a kvinta v osemročnom gymnáziu. Malo to dobrú odozvu, pretože tri tanečné páry, každý v inom kroji, predviedli ukážky z tancov, porozprávali o svojich pozitívnych zážitkoch zo súboru. Skrátka vrstovníci rozprávali vrstovníkom o súborovom živote. Výsledok? „Keď sme vypísali nábor, žiaľ, neprišiel nikto. Čiže po tom, aký veľký počet mladých ľudí sme oslovili, sme boli veľmi sklamaní. Mladí ľudia v súbore nám chýbajú, pretože tradične končievajú činnosť tí, ktorí odchádzajú za prácou alebo študovať na vysoké školy. Členov treba dopĺňať,“ vysvetľuje a pokračuje: „Tanečníka, hudobníka, speváka nevychová súbor za mesiac. Je to dlhotrvajúci proces. Minimálne dva roky trvá, kým sa tanečník postaví ako plnohodnotný tanečník na scénu a to isté platí o hudobníkovi a spevákovi. Sme z toho sklamaní a pravdu povediac, preklenúť túto situáciu bude našou hlavnou tohtoročnou úlohou. Najmä chlapcov máme veľmi málo. Vzhľadom na tieto problémy v roku 2008 si nekladieme maximalistické ciele. Naším hlavným cieľom je rozšíriť členstvo a udržať štandardnú úroveň, ktorú folklórny súbor Mostár dosiahol.“

(ng) Foto: Stela Ihringová, Peter Berčík

 

Ľ. Rosík

 

 

 

                         S. Ihringová


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT