Týždenník pre mesto Brezno  a obce okresu Brezno
       ROČNÍK  15 

 ČÍSLO  11

26.marec 2008

 CENA  9,- SK

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

 

Horehronie patrí k oblastiam, v ktorých sa veľkonočná oblievačka teší veľkej obľube

 

 


Anapurna na druhý pokus?

   V novembri 2005 sme robili rozhovor s Miroslavom Nemčokom, profesionálnym členom Horskej záchrannej služby Nízke Tatry, rodákom z Gašparova, tesne po návrate z Himalájí, keď ako člen slovenskej expedície sa pokúsil vystúpiť na desiatu najvyššiu horu sveta - Anapurnu - vysokú 8091 metrov. Tento pokus však Slovákom nevyšiel. Je to najťažšia osemtisícovka patriaca medzi najnebezpečnejšie na svete, o čom svedčí aj skutočnosť, že na jedného horolezca, ktorý vystúpil na vrchol, pripadá najvyššie percento tých, ktorí tu zahynuli. Aj tesne po prílete z Káthmandú na Anapurne spadla lavína, pod ktorou zahynulo sedem francúzskych horolezcov a jedenásť domorodcov. Hora má štyri vrcholy a v Nepále je uctievaná ako bohyňa úrody. Prvýkrát ju zdolali Francúzi v roku 1950.
   Napriek tomu, že slovenskej výprave sa nepodarilo splniť vytýčený cieľ, všetci jej členovia pokladajú tento športový výkon za danej situácie za úspech. Naviac sa všetci vrátili domov živí, relatívne zdraví a v marci znovu pripravujú ďalšiu expedíciu na Anapurnu, ktorej členom bude opäť aj Miroslav Nemčok, preto sme mu položili niekoľko otázok.

Aké boli vaše horolezecké začiatky a ďalší výkonnostný rast?
   - S lezením som začal ako sedemnásťročný v roku 1986. Zdolal som niekoľko vrcholov a stien vo Vysokých Tatrách, nasledovali výstupy na Mont Blanc, Grossglockner, Elbrus (najvyšší vrch Európy) a Scheldu na Kaukaze. Potom prišla ponuka stať sa členom slovenskej vojenskej expedície na Anapurnu, kde sme skončili štyridsať výškových metrov pod vrcholom pre krajne nepriaznivé podmienky (pätnásť centimetrov hrubá kôra a pod ňou meter krupicového snehu). Naviac poblúdil aj šerpa, ktorý bol členom útočného tímu na vrchol, mne omrzli prsty na nohách a situáciu zhoršilo aj zranenie môjho spolulezca.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?
   - Najdôležitejšie zo všetkého je vždy sa vrátiť z expedície živý, zdravý a mať obrovskú dávku chuti na zdolávanie ďalších nových a náročnejších vrcholov. Veď hneď po zostupe ešte v Káthmandú pri „pive“ a v teple sme začali hovoriť o ďalšej expedícii, kde sa brali do úvahy predstavy a návrhy každého zo siedmich účastníkov. Dohodli sme sa na ďalšej výprave na Anapurnu, a to znovu severnou stenou najťažšou poľskou cestou klasickým expedičným štýlom so základným táborom a tromi výškovými. Znamená to, že nosiči vynesú materiál do základného tábora a budovaním ďalších výškových táborov a súčasnou aklimatizáciou všetkých členov expedície sa pripravuje z posledného tábora samotný výstup na vrchol. Predpokladaný počet členov výpravy je dvanásť, ale tento počet sa môže znížiť, pretože náklady na jedného účastníka expedície činia približne 250 000 korún a tieto si musí každý „zohnať“ sám. Predpokladaný odlet je 26. marca a príchod je naplánovaný na koniec mája.

Váš najťažší okamih počas horolezeckých výprav?
   - Ak nemyslím na Anapurnu, tak to bolo na severnej strane Scheldy (Kaukaz) vo výške asi 4500 metrov. Išlo o stenu dlhú asi 1700 metrov a pri zostupe v spodnej časti ľadovca, zhruba päť minút cesty k stanu, sme sa všetci traja naviazaní na jednom lane zrútili 20 metrov do veľkej ľadovcovej trhliny. Pri páde kolega - spolulezec si zlomil stehennú kosť, druhému praskla platnička v chrbtici a ja som mal natrhnutý stehenný sval, zlomený palec na ruke a rozbité čelo. Po päťhodinovej zložitej sebazáchrane som bol zdravotne na tom najlepšie a vydal som sa na šesťhodinovú cestu k najbližšej civilizácii, kde som zorganizoval záchranu vrtuľníkom, ktorý nás odviezol do nemocnice v Nalčiku.

Ako vyzerá vaša kondičná príprava?
   - Z pracovnej náplne profesionálneho člena Horskej záchrannej služby vyplýva, že takmer každý deň v roku sa pohybujem v nadmorskej výške okolo 1500 až 2000 metrov, či už na skialpinistických lyžiach, pri skalolezení, alebo v lete pri peších túrach. Samozrejme veľký dôraz kladiem aj na rehabilitáciu a relax. Dvakrát do týždňa chodím plávať,
do sauny a na masáž. Po amputácii posledných článkov prstov na pravej nohe v nemocnici v Košiciach (následok omrzliny z expedície na Anapurne) som už zdravotne v absolútnom poriadku a teším sa na ďalšie horolezecké expedície.
   Dúfame, že Mirovi, ktorý sa svojimi výkonmi zaradil medzi také horolezecké pojmy Horehronia, ako boli Ing. Zdeno Zibrín, Milan Packo, Jaro Vonderčík, Ervín Velič, sa splní sen dobyť Anapurnu. Držíme palce a šťastný návrat!

Mgr. Vladimír Libič

Anapurna (8091 m) a Miro po ťažkom zostupe z 8050-metrovej výšky do stanu.

Foto: archív expedície


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT