Horehronie patrí k oblastiam, v
ktorých sa veľkonočná oblievačka teší veľkej obľube
Anapurna na druhý
pokus?
V novembri 2005 sme robili rozhovor s Miroslavom Nemčokom,
profesionálnym členom Horskej záchrannej služby Nízke Tatry, rodákom
z Gašparova, tesne po návrate z Himalájí, keď ako člen slovenskej
expedície sa pokúsil vystúpiť na desiatu najvyššiu horu sveta - Anapurnu
- vysokú 8091 metrov. Tento pokus však Slovákom nevyšiel. Je to
najťažšia osemtisícovka patriaca medzi najnebezpečnejšie na svete, o čom
svedčí aj skutočnosť, že na jedného horolezca, ktorý vystúpil na vrchol,
pripadá najvyššie percento tých, ktorí tu zahynuli. Aj tesne po prílete
z Káthmandú na Anapurne spadla lavína, pod ktorou zahynulo sedem
francúzskych horolezcov a jedenásť domorodcov. Hora má štyri vrcholy
a v Nepále je uctievaná ako bohyňa úrody. Prvýkrát ju zdolali Francúzi
v roku 1950.
Napriek tomu, že slovenskej výprave sa nepodarilo splniť vytýčený cieľ,
všetci jej členovia pokladajú tento športový výkon za danej situácie za
úspech. Naviac sa všetci vrátili domov živí, relatívne zdraví a v marci
znovu pripravujú ďalšiu expedíciu na Anapurnu, ktorej členom bude opäť
aj Miroslav Nemčok, preto sme mu položili niekoľko otázok.
Aké boli vaše horolezecké začiatky a ďalší
výkonnostný rast?
- S
lezením som začal ako sedemnásťročný v roku 1986. Zdolal som niekoľko
vrcholov a stien vo Vysokých Tatrách, nasledovali výstupy na Mont Blanc,
Grossglockner, Elbrus (najvyšší vrch Európy) a Scheldu na Kaukaze. Potom
prišla ponuka stať sa členom slovenskej vojenskej expedície na Anapurnu,
kde sme skončili štyridsať výškových metrov pod vrcholom pre krajne
nepriaznivé podmienky (pätnásť centimetrov hrubá kôra a pod ňou meter
krupicového snehu). Naviac poblúdil aj šerpa, ktorý bol členom útočného
tímu na vrchol, mne omrzli prsty na nohách a situáciu zhoršilo aj
zranenie môjho spolulezca.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
-
Najdôležitejšie zo všetkého je vždy sa vrátiť z expedície živý, zdravý
a mať obrovskú dávku chuti na zdolávanie ďalších nových a náročnejších
vrcholov. Veď hneď po zostupe ešte v Káthmandú pri „pive“ a v teple sme
začali hovoriť o ďalšej expedícii, kde sa brali do úvahy predstavy
a návrhy každého zo siedmich účastníkov. Dohodli sme sa na ďalšej
výprave na Anapurnu, a to znovu severnou stenou najťažšou poľskou cestou
klasickým expedičným štýlom so základným táborom a tromi výškovými.
Znamená to, že nosiči vynesú materiál do základného tábora a budovaním
ďalších výškových táborov a súčasnou aklimatizáciou všetkých členov
expedície sa pripravuje z posledného tábora samotný výstup na vrchol.
Predpokladaný počet členov výpravy je dvanásť, ale tento počet sa môže
znížiť, pretože náklady na jedného účastníka expedície činia približne
250 000 korún a tieto si musí každý „zohnať“ sám. Predpokladaný odlet je
26. marca a príchod je naplánovaný na koniec mája.
Váš najťažší okamih počas horolezeckých výprav?
- Ak
nemyslím na Anapurnu, tak to bolo na severnej strane Scheldy (Kaukaz) vo
výške asi 4500 metrov. Išlo o stenu dlhú asi 1700 metrov a pri zostupe
v spodnej časti ľadovca, zhruba päť minút cesty k stanu, sme sa všetci
traja naviazaní na jednom lane zrútili 20 metrov do veľkej ľadovcovej
trhliny. Pri páde kolega - spolulezec si zlomil stehennú kosť, druhému
praskla platnička v chrbtici a ja som mal natrhnutý stehenný sval,
zlomený palec na ruke a rozbité čelo. Po päťhodinovej zložitej
sebazáchrane som bol zdravotne na tom najlepšie a vydal som sa na
šesťhodinovú cestu k najbližšej civilizácii, kde som zorganizoval
záchranu vrtuľníkom, ktorý nás odviezol do nemocnice v Nalčiku.
Ako vyzerá vaša kondičná príprava?
- Z
pracovnej náplne profesionálneho člena Horskej záchrannej služby
vyplýva, že takmer každý deň v roku sa pohybujem v nadmorskej výške
okolo 1500 až 2000 metrov, či už na skialpinistických lyžiach, pri
skalolezení, alebo v lete pri peších túrach. Samozrejme veľký dôraz
kladiem aj na rehabilitáciu a relax. Dvakrát do týždňa chodím plávať,
do
sauny a na masáž. Po amputácii posledných článkov prstov na pravej nohe
v nemocnici v Košiciach (následok omrzliny z expedície na Anapurne) som
už zdravotne v absolútnom poriadku a teším sa na ďalšie horolezecké
expedície.
Dúfame, že Mirovi, ktorý sa svojimi
výkonmi zaradil medzi také horolezecké pojmy Horehronia, ako boli Ing.
Zdeno Zibrín, Milan Packo, Jaro Vonderčík, Ervín Velič, sa splní sen
dobyť Anapurnu. Držíme palce a šťastný návrat!
Mgr. Vladimír Libič
Anapurna (8091 m)
a Miro po ťažkom zostupe z 8050-metrovej výšky do stanu.
Foto: archív expedície
