|
|
|
Niekto to rád pripálené Bol čas
obeda, a tak som hľadal v tomto neznámom meste nejaké zariadenie, kde by
bolo možné ukojiť moje živočíšne pudy. V bruchu mi už poriadne škvŕkalo, keď
som zbadal nápis, ktorý mi však vôbec nič nehovoril, pretože som neovládal
miestny dorozumievací jazyk. Jednému slovu medzinárodného významu, ktorý bol
súčasťou dlhšieho názvu, som našťastie porozumel: restauration.
„Fajčiť pôjdeš von, môj drahý, kto to má dýchať?“ Konečne som sa dočkal. Servírka v natáčkach mi priniesla objednané menu. Chvíľu čakala, než som začal jesť a keď videla moje reakcie nad nedochutenými zemiakmi a prihoreným mäsom, oborila sa na mňa: „No, čo ohŕňaš nos, jedz, čo máme!“ Tak, to som už vážne nevedel, čo si mám o tom všetkom myslieť, ale, že som bol hladný, zjedol som to. Čo, zjedol, doslova som vylízal tanier. Potom prišla káva a za tým dezert. Káva studená ako psí čumák, koláč pripálený. Už som nevydržal a protestoval. Oslovená však reagovala úplne pokojne: „To sú naše špeciality…“ Keď som zaplatil a pobral som sa ku dverám, schytila ma ruka s namaľovanými nechtami a prísne povedala: „Kamže, kam, holúbok, poď si pekne po sebe odpratať zo stola a umyť riad!“ a ťahala ma do vedľajšej miestnosti. Vtedy mi došlo, prečo vychádzajú odtiaľto muži s vyhrnutými rukávmi. Neprotestoval som, pochopil som, že by to bolo márne. Pri východe ma oslovila korpulentná dáma v rokoch s výživnou maskou a plátkami uhoriek na tvári: „Tak, ako ste ráčili byť spokojní s našimi službami?“ Keď videla, že som bez komentára prevrátil oči, spýtala sa: „Niečo snáď nebolo v poriadku?“ Už som sa nezdržal a zlostný vychrlil: „Niečo? Všetko! Teda, nič nebolo v poriadku!“ Nechápavo na mňa pozrela a smutne poznamenala: „Snažili sme sa, ako sme najviac vedeli. Viete, takých zariadení nie je u nás veľa, chceme vyjsť v ústrety všetkým mužom. Chodia k nám zďaleka, najmä tí, ktorí už nemôžu zažiť ten báječný pocit domova..“ Vtedy mi začalo dochádzať. Spýtal som sa: „Prosím vás, mohli by ste mi preložiť z domorodej reči do angličtiny názov vášho podniku?“ „Samozrejme. „Cíťte sa tu ako doma. Reštaurácia pre pánov…“ Emília Molčániová
Povedali o učení a výchove V piatok 28. marca si pripomenieme Deň učiteľov, ktorý slávime na počesť Učiteľa národov J. A. Komenského (1592 – 1670). Pripomeňme si ho niekoľkými myšlienkami o výchove, vzdelaní a škole: Učenosť bez cnosti je ako kvet bez sadu (J. A. Komenský) * Učím svet, aby sa lepšie mal než ja, ale nechce mi veriť (J. C. Hronský) * Učený človek má vždy bohatstvo v sebe (Phaedrus) * Učíme sa len od toho, koho milujeme (J. W. Goethe) * Učíme sa pre život, nie pre školu (Seneca) * Učiteľa si nakloníš, keď mu dáš občas príležitosť, aby ti opravil chybu (N. N.) * Výchova je najväčší a najťažší problém, ktorý možno človeku dať (I. Kant) * Výchova je ako rezanie a brúsenie diamantu (O. S. Marden) * Výchova detí súvisí so sebakritikou, teda so sebapoznávaním a tým s výchovou seba samého (N. N.) * Výchova je to, čo človeku zostane, keď zabudne, čo sa naučil (B. F. Skinner) * Výchova je vec rodinná, z rodiny vychádza a do nej sa spravidla vracia (Herbart) * Výchova nás robí takými, akí sme (C. A. Helvétius) * Výchova nie je nič iné, ako návyk (J. J. Rousseau) * Výchova odkrýva schopnosti, ale nevytvára ich (Voltaire) * Vychovať dieťa, znamená, vychovávať seba (N. N.) * Vychovávať je ťažké, biť je ľahké (A. J. Garcen) * Naučiť sa vidieť je celé tajomstvo prírodných vied (G. Sand) * Z vyučovania sa nemá robiť hra, lebo učenie nie je pre deti hrou. Je spojené s námahou a nutnosťou (Aristoteles) * Otec ma učil pracovať, ale nenaučil ma láske k práci (A. Lincoln) * V škole sa mladí ľudia učia všetkému, čo je potrebné, aby sa stali profesormi (Morgerstern) * Nesnaž sa vedieť všetko, lebo sa ničomu nenaučíš. Želania bez miery sú známkou chlapca a nie muža (Demokritos) * Kto chce vyslovovať pochybnosti, nech neučí, kto chce učiť, nech podáva niečo hotové (J. W. Goethe) * Zanedbanie výchovy je skazou ľudí a celého sveta! (J. A. Komenský) Zozbieral: Mgr. J. Pupiš Mária Obernauerová Čriepky z divadelného života Ako bol zviditeľnený Hriech Pri
spomínaní na Hriech bolo by hriechom nespomenúť si na nášho priateľa
Ľuboslava Majeru z Báčskeho Petrovca, ktorý túto hru režíroval. Hra bola
vsadená akože do amfiteátra. Obecenstvo sedelo na javisku na vyvýšených
praktikábloch a pomedzi boli rozsadení herci, ktorí robili svedomie
a vykrikovali odtiaľ svoje repliky. Alžbeta Vagadayová a Anton Jurša v hre Hriech Foto: Filip Lašut
Božena Bobáková: Na krídlach vetra 13. O domácich zvieratáchMestské, činžiakové, ba hádam aj mnohé dedinský deti dneška nemajú veľa príležitostí stýkať sa so zvieratami. V mestách platia na držanie zvierat všelijaké predpisy. V činžiakových bytoch často niet dosť priestoru ani pre ľudí, nie to ešte pre zvieratá. Čo sa týka dedín, zmenili sa tak, že ich k dedinám mojej mladosti ťažko čo i len prirovnať. Dnešné dediny sú plné elegantných domov, ale okolo tých domov nebehajú kŕdle kureniec, husí, kačíc, barancov ako kedysi. Dnes ešte tak osamelý pes, držaný spolovice na parádu, spolovice na stráženie. Možno niekde celkom vzadu za múrom garáže, kam sotva slniečko zasvieti a ľudské oko zahliadne, tmolí sa vo vysokej pŕhľave zopár smutných sliepok. Za mojich mladých čias sa dedina od svitu do mrku ozývala veselými zvukmi. Kikiríkaním. Kotkodákaním. Čipčaním. Gagotaním. Kvákaním. Mečaním. Bľačaním. Krochkaním. Múkaním. Miavkaním. Havkaním. Erdžaním. Pomedzi tieto zvieracie prejavy sa ozývali ľudské hlasy. Mužské, ženské a samozrejme detské. Detí sa rodilo oveľa viac ako dnes, takže ich krikom, nárekom a smiechom priam kypel každý dom ako hrniec s mliekom. Za mojich mladých čias platili aj pre deti iné pravidlá ako dnes. Od detí sa bezpodmienečne vyžadovalo, aby poslúchali. Starších, ale hlavne rodičov, čo ich živili. Aby im prejavovali úctu. Aby im pomáhali už od chvíle, ako sa postavia na vlastné nožičky. Deti sa, pravdaže, ani v tých dávnych časoch nerady podriaďovali. Aj sa zavše durdili a šomrali – ale iba potajomky. Len by sa boli nahlas odvážili! Vtedajší zvykový zákon bol na ne poriadne tvrdý. Už od útleho detstva sa im prideľovali povinnosti – pravdaže, s ohľadom na ich vek. Aby ich mohli zvládnuť. Tým sa deti zároveň učili zodpovednosti a samostatnosti. A riadne si aj zaslúžili každé sústo, čo vložili do úst. Priamo a či nepriamo, podobrotky alebo pozlotky sa im vtĺkalo do hlavičiek, že kto chce jesť, musí pracovať. Darmožráči sa jednoducho netrpeli. Pretože ani pečené holuby, ani dnešné grilované kurčatá nikdy z neba nepadali a ani nikdy padať nebudú. Pretože na svete je to už raz tak zariadené, že bez práce nielenže nie sú koláče, ale ani obyčajný chlieb náš každodenný. V dávnych časoch mojej mladosti boli deťom stálymi spoločníkmi napríklad aj domáce zvieratá. Viem, že vy, dnešné deti, tiež túžite mať nejaké vlastné zvieratko. Ak vám rodičia nedovolia držať v byte psíka alebo mačičku, vymodlikáte si aspoň škrečka, morské prasiatko, papagája, korytnačku alebo rybičky v akváriu. Z týchto svojich živých kamarátov máte na začiatku veľkú radosť, od samej lásky by ste ich hádam aj zjedli. Ale keď zistíte, že každé zvieratko má svoje požiadavky, že ho treba denne kŕmiť, čistiť a že to máte robiť vy, čoskoro by ste ho najradšej nemali. Veru najradšej by ste ho po krátkom čase niekomu podarovali. Dedinské deti mojej mladosti si svoj život bez rôznych zvieratiek vôbec nevedeli predstaviť. Boli úplnou samozrejmosťou každučkého ich dňa. Detváky ich nielen opatrovali, ale sa s nimi samozrejme aj hrali – ako vy s hračkami. Zažívali s nimi všelijaké milé, možno niekedy aj menej príjemné dobrodružstvá. Choreografka detského folklórneho súboru Klások hovorí: „Snažíme sa vytvárať priateľskú a domácku atmosféru“ Choreografka detského folklórneho súboru Klások Lenka Špiriaková je pôvodom Kysučanka. Otcovo zamestnanie si vyžadovalo neustále sťahovanie celej rodiny, a tak bývali v Červenej Skale, v Pohorelskej Maši, až nakoniec zakotvili v Brezne. Lenka sa k folklóru dostala cez dobrých známych - rodinu Villimovcov z Heľpy. Už od svojich piatich rôčkov vysedávala v hľadisku, kde nasávala krásu horehronského folklóru, najmä poéziu tanca. Všetky rodinné akcie sprevádzala ľudová hudba, a tak nie div, že sa Lenka dostala k tancu. Vyrastala v detskom folklórnom súbore Šťastné detstvo pod vedením Angely Černákovej. Neskôr bola metodičkou tanca vo vojenskom súbore Brezňan, popri štúdiu tancovala vo folklórnom súbore Dargov v Košiciach a po návrate účinkovala v Mostári. Keď ju Podbrezovčania oslovili s ponukou robiť choreografku v podbrezovskom Klásku, súhlasila. Detský folklórny súbor Klások 13. októbra 1995 pri Závodnom klube ROH Železiarní Podbrezová založila Lea Poldaufová. Po zmenách súbor pod svoje krídla zobral obecný úrad. Lenka Špiriaková je jeho choreografkou od samého začiatku. Organizačnou vedúcou súboru je Mgr. Ingrid Beňačková a tanečnou pedagogičkou Barborka Peštová. Podľa Lenkiných slov, súboru veľmi pomohli bývalí taneční pedagógovia Ľubo Iskra a Ing. Ján Šterbík. „Mojím veľkým učiteľom bol bývalý choreograf Mostáru Gustáv Nikel. Zasvätil ma do tajov choreografie. Veľmi veľa ma naučil,“ pochvaľuje si Lenka, ktorá sa v choreografii zameriava väčšinou na Horehron: „Veď sme Horehronci, preto by sme mali robiť to, čo je tu doma a mali by sme to robiť dobre. Ale v repertoári máme aj Detvu a cigánske tance. S dievčatami chcem nacvičiť aj východniarske karičky. Ale, ako som už povedala, čerpám hlavne z horehronského prostredia.“ Za tých trinásť rokov sa v súbore vystriedalo okolo šesťsto detí. V súčasnosti sú vo veku od štyroch do dvadsaťtri rokov: „Máme dve skupiny, detičky od štyroch do sedem rokov cvičievajú vždy v stredu, zvyšok súboru v piatok. Dosť často sa nám stáva, že máme zhustené skúšky, a tak býva ešte skúška navyše vo štvrtok a v sobotu, v nedeľu hlavne, keď nás čakajú vystúpenia.“ Občianske združenie Klások, ktoré funguje dva roky, v spolupráci s obcou Podbrezová na Kolkárni zriadilo Kultúrno-spoločenské centrum, kde má súbor vlastné tanečné priestory s dvoma zrkadlovými sálami. „Objekt je stále v rekonštrukcii. Obsadili sme zatiaľ len ľavú stranu, pravú postupne rekonštruujeme. Budovu sme dostali do prenájmu v novembri 2006 od obce Podbrezová, predtým tam bola základná škola a jeden čas aj základná umelecká škola. Vlani v októbri sme centrum otvorili. Chceme, aby celé zariadenie bolo viacúčelové, zamerané na pohyb a tvorivé činnosti. Svoje miesto v centre nájde nielen ľudový tanec, ale tanec všetkého druhu, latino, štandard, brejk, pôsobí tam napríklad aj známy profesionálny tanečník a majster Slovenska v latinsko-amerických tancoch Juraj Fáber. Centrum bude slúžiť všetkým vekovým kategóriám a máme mnoho zámerov na jeho využitie. Vzniklo zo sponzorských príspevkov a práce ľudí a stále po kuse zbierame prostriedky na jeho dobudovanie, vrátane malého amfiteátra a záhradných úprav na nádvorí. Rodičia našich tanečníkov tam odrobili tisícky hodín bezplatne, ale aj veľa ľudí, ktorí s folklórom nemajú nič spoločné, sú len prívrženci súboru alebo proste chcú pomôcť,“ dodáva Lenka. Klások je tanečný súbor, nemá hudobnú ani spevácku zložku, sprevádza ho „dospelácka“ muzika. „My fungujeme tak, že všetci robia všetko. Tancuje sa v zmiešaných kategóriách. Deti neselektujem na veľké a malé. Malé talentované deti sa veľmi rýchlo zadaptujú a rýchlo sa naučia tancovať. Takže detičky do veku sedem rokov majú skúšky samé a tie nad sedem rokov sú so staršími „na jednej kope“.“ Tanečníkov Kláska už videli priaznivci folklóru vo Francúzsku, Švajčiarsku, Taliansku, vlani im tlieskali na medzinárodnom festivale Kunovice. Už deväť rokov súbor rozvíja družbu s folklórnym súborom z Bekesu. Tamojšie deti, ktoré za deväť rokov vyrástli, sa vo februári predstavili v Mestskom dome kultúry v Brezne už ako dospelí tanečníci súboru Belencéres. Lenka porovnáva: „V Maďarsku štát dosť veľkou mierou podporuje folklór, migrácia tanečníkov je preto veľmi nízka. A tak v krátkom časovom úseku vedia dosiahnuť veľmi dobré výsledky, pretože tanečníci, ktorí začali v desiatich rokoch, v dvadsiatich piatich ešte stále tancujú vďaka iným podmienkam ako u nás. Maďarské súbory väčšinou pôsobia pri ľudových školách umenia a štát ich podporuje finančne aj materiálne. Koncom apríla a začiatkom mája sme prijali pozvanie do Maďarska, do slovenskej časti Békeščáby. Tešíme sa. Deti odtiaľ prídu vždy dojaté, lebo tam žije veľa Slovákov. Navštevujeme prímestskú časť, kde žijú čisto Slováci. Na detské dušičky veľmi silno zapôsobí, keď cudzí ľudia s nimi spievajú slovenské pesničky, keď ich objímajú, pretože sú Slováci. Absolvujeme tri, štyri vystúpenia denne, sme tam plne vyťažení. Lichotí nám, že sa zaujímajú o náš folklór. Na začiatku tejto spolupráce bol Gustáv Nikel. Skontaktoval Stanka Károja, ktorý Slovensko navštevoval v rámci družby s mestom Breznom, a vtedy všetko začalo. Naše súbory ostali pri sebe. Jednoducho, padli sme si do oka. Naše vzťahy sú veľmi dobré. Maďarskí tanečníci od nás odchádzali šťastní a plní dojmov, pretože sa stretli s veľkým úspechom a priateľským správaním. Takisto aj naše deti svoj pobyt v Maďarsku hodnotia slovami: Nikdy nám nebolo lepšie ako v Čabe. A to je už čo povedať.“ V súbore momentálne tancuje osemdesiatšesť detí, po nedávnej generačnej výmene z dvadsiatich dvoch chlapcov zo staršej zložky ostalo len pätnásť. Konkurz do súboru býva raz ročne. „Keď však niekto príde hocikedy počas roka po nejakej maličkej skúške sa porozprávame a skúsime nejaké prvky. Postupne sa to samé vyselektuje. Stáva sa, že dieťa samé stratí záujem, alebo rodičia nemajú dosť času a prostriedkov, aby ho vozili do Podbrezovej. Detičky máme z Čierneho Balogu, Mazorníkova, Beňuša, Nemeckej, Brusna, vlastne deti z celého okresu chodia k nám do Podbrezovej. V súbore sa snažíme vytvoriť priateľskú a domácku atmosféru a absolútne bezproblémové vzťahy. Vlastne náš vzťah ako vzťah organizačný vedúci alebo choreografka súboru deti nevnímajú, lebo my si všetci tykáme od štvorročných až po tých dvadsaťtriročných, takže ony to všetko berú priateľsky. Potom je väčšia pravdepodobnosť, že deti zotrvajú, keď sa cítia dobre. Myslím si, že hlavne o tom to je a potom možno ani nie kvôli folklóru, ale kvôli vám urobia veľmi veľa. Celé to stojí vyslovene na vzťahoch.“ Lenka je majiteľkou kvetinárstva, čo jej zaberá nemálo času. Ako zvláda popri tejto robote aj prácu s deťmi? „To ja neviem. Človek sa s tým asi narodí. Dostanete to do vienka. Všetko je to o chcení, akurát osobný život ide absolútne bokom. Nepoznám, čo je súkromie, ja ho jednoducho nemám. V tejto súvislosti by som sa chcela poďakovať za podporu a spoluprácu Železiarňam Podbrezová, obci Podbrezová, ľudovej hudbe Petra Pančíka, muzikantskej rodine Tesákovej, všetkým našim sponzorom a priaznivcom, rodičom a deťom za to, že sú. Bez nich by sme neboli. Viac k tomu netreba dodávať.“ Plány do budúcnosti? „Chceme, aby v našom súbore fungovala aj mládežnícka zložka od štrnásť do osemnásť rokov, aby deti, ktoré vyrastú, mali možnosť prestupnej stanice. Vlastne sa nám už aj z jednej časti, neúplne, podarilo, aby u nás zotrvali, aby dlhšie tancovali, aby kultúra nevymierala. Na margo folklóru musím podotknúť, že médiá ho v súčasnosti neprezentujú, alebo len vo veľmi malej miere. Folklór funguje len na báze odovzdávania tradície v rodinách, čiže tancujú deti bývalých tanečníkov alebo rodinní príslušníci. Za našich čias bol folklór inak propagovaný, bola ho plná televízia, plné noviny. Pre človeka bola česť, že tancuje. V Mostári sme boli na seba pyšní. Myslím si, že dnes je to naopak. Deti, ktoré v súboroch netancujú, majú z folklóru srandu. Pritom tancovanie je veľká drina. Tvrdím však, že keď si dieťa vyberie folklór, má iné srdiečko, iné cítenie a aj jeho výdrž je posunutá iným smerom,“ vyznáva sa Lenka. Lenka sa pochválila, že ich tanečníka Maťka Kubuša vlani prijali na tanečné konzervatórium v Banskej Bystrici: „Maťka máme všetci veľmi radi. Bolo to niečo úžasné, keď nám prišiel na skúšku povedať, že ho zobrali. Nasledovali hromadné objatia, u niektorých aj slzy. Považujem to za úspech. Vieme, že tento človiečik pri folklóre určite zostane. Pochádza z folkloristickej rodiny, tancuje jeho ujo, tancovali starí rodičia, mama. Spomínam si, ako prišiel do súboru s ruksakom na chrbátiku a povedal mi: „Dobrý deň, ja som Maťko. Rozhodol som sa, že chcem s vami tancovať.“ Zložil si ruksak, obul tenisky a tancuje dodnes. Po polročnej pauze chodí na skúšky aj na vystúpenia. Povedal mi: „Lenka, budem ti pomáhať.“ Chceme, aby učil chlapcov, veď posledné dva roky ich vlastne viedol on. Chlapci ho majú radi. Ako som už povedala, u nás všetko stojí na dobrých vzťahoch. Nie je to vedenie. Postaví sa pred deti a všetky vedia: keď ide cvičiť Maťko, ideme aj my. Bez slova sa postavia a robia. Slovensko má bohatú a pestrú históriu aj kultúru a musíme byť na ňu hrdí. Preto moje veľké ďakujem patrí všetkým deťom za to, že si ju s nami zapisujú do srdiečka a pomáhajú ju zachovať živú.“
|
No stal
sa nám nie raz aj taký prípad, že popri našich replikách v radoch divákov,
nie raz aj oni niečo zakričali. Pri zájazde na Horehroní (neviem, v ktorej
to bolo obci), keď Kvaško bije svoju ženu za hriech spáchaný počas jeho
neprítomnosti, ozve sa z publika hlasný výkrik: „Len jej riadne nalož
pobehlici, aby si zapamätala, čo za hriech spáchala.“
