|
|
|
Božena Bobáková: Na krídlach vetra 14. Gogoľka Ako celkom malé dievčatko som si veľmi obľúbila jednu sliepku. Bola zvláštna tak vzhľadom, ako aj povahou. Správala sa ohromne prítulne a kedykoľvek ma zbadala na dvore, vždy ku mne pribehla a chvíľu sa okolo mňa obšmietala. Mala krk úplne bez peria - iba holú kožu. Ako keby bola na tom krku plešivá. Nazvala som si ju Gogoľka - pre ten nevšedný gogoľ. Príroda však obdarila Gogoľku inou parádou: na hlavičke hrdo nosila našuchorený chochol z peria - zvláštny protiklad k jej nahému hrdlu. Moja vľúdna sliepočka si s ním pyšne vykračovala po dvore. Predvádzala sa, potvorka jedna márnivá. Iste si želala, aby jej nezvyčajnú ozdobu každý závidel. Iste sa chcela páčiť najmä kohútovi, ktorý veru do nej často zabŕdal. Pribehol, podrobčil okolo nej, zatancoval akýsi kohútí tanec a v najnečakanejšej chvíli fuk! Vyskočil fiflene na chrbát, pazúry jej zaťal do krídel, zobák do chochola. Až kľakla od prekvapenia. Kohút našťastie takto bezohľadne s ňou dlho nelaškoval. Čo nevidieť zoskočil a uháňal za ďalšou kotkodákajúcou obeťou. Jedného dňa sa Gogoľkino správanie začalo meniť. Akosi prestala špacírovať a pretŕčať sa, bočila od svojich družiek, ba ani ku mne nepribehla hneď na prvé zavolanie, ako mávala predtým vo zvyku. Vyzerala ani nahnevaná. Šuchorila si zobákom perie, spúšťala krídla, vydávala zvláštne zvuky. Namiesto hlasného kotkodák hovorila hlbokým hlasom: kvo-kvo. Ostatné sliepky sa blažene vyvaľovali v popole, ona si osamelo čupla pod plot do pŕhľavy. Vtedy mama povedala: - Tvoja Gogoľka kvoká, to znamená, že chce vysedieť kurčiatka. Hneď jej spravím hniezdo a podsypem vajíčka. Vyniesla z kôlne truhlicu, omietla z nej pavučiny, čisto ju umyla a vysušila. Zo slamy a sena urobila príjemnú podsadu. Položila najprv desať vajec a potom Gogoľku. - Gogoľka by nám teraz mohla vysedieť nielen kurčiatka, ale aj káčatá. Nemám však vhodných kačacích vajec. - Keď si vie sliepka vysedieť kurčatá, prečo si aj kačka nevysedí káčatá? - mudrovala som. - Kačka je nie na liahnutie taká trpezlivá, - poúčala ma moja drahá mamulienka, - a sliepka to pre ňu rada urobí. Sliepke je jedno, či má pod sebou vajíčka kuracie alebo kačacie. Sú skoro rovnako veľké. - Vysedela by sliepka aj babuľky? - vyzvedala som ďalej. - Nó, husacie vajcia sú o hodne väčšie a na rozdiel od kačky húska si svoje mladé najradšej vysedí sama. Však uvidíš, keď podsadím aj hus, - povedala mama. Mňa teraz zaujímala najmä moja Gogoľka. Sledovala som, ako opatrne si vložené vajíčka pod sebou prehriebla, po svojom ponaprávala a ako potom ostala na nich bez pohybu drepieť. Ako keby ju bol niekto uriekol. Ako keby ju bol niekto na tie vajcia prilepil. S pripraveným hniezdom bola očividne spokojná. - Kvo-kvo, - povedala. Tým ako keby bola mojej mame poďakovala. Mama ju aj s truhlicou umiestnila v tichom kútiku kuchyne. Mne povedala láskavo síce, ale dôrazne: - Teraz sa s ňou rozlúč a potom ju už nechaj na pokoji. Ak sa chceš dočkať kurčiatok, nesmieš ju pri sedení vyrušovať. Pre istotu zakryla truhlicu s mojou Gogoľkou ešte aj tmavou šatkou. Mne sa zdalo, že od tejto chvíle uplynulo veľa dní a nocí. Gogoľka sedela na svojich vajíčkach, ani sa len nepohla. Akoby ju bol niekto do tej truhlice priam priklincoval. Už som sa vážne obávala, že z nej nikdy nevstane. - Veď zomrie od hladu, - zúfala som si. - Kdeže, - tíšila ma moja mama, - predsa ju každý deň na chvíľu zložím a pustím von, aby sa najedla a vyčistila. Dlho však nemôže byť preč, aby vajíčka nezachladli. Zo studených by sa nám kurčiatka nevyliahli. Keď sa asi tretí týždeň chýlil ku koncu, tvárila sa mama veľmi tajnostkársky. Zahnutým ukazovákom ma privolala k sebe. Postavila som sa vedľa Gogoľkinej truhlice. Mama sa sklonila k nej. Upokojujúco sa sliepočke prihovárala, aby ju náhodou neďobla. Ďobaním si totiž každá kvočka chráni svoje budúce potomstvo a v tomto smere celkom nedôveruje ani vlastnej gazdinej. Preto ju mama pravou rukou stále hladkala, pokým ľavú vsunula pod ňu. Príjemne teplé, priam horúce vajíčko mi priložila k uchu. - Dobre počúvaj, - šepla. Oči mala veselé. Ja som najprv nepočula nič. Nechápala som, čo vlastne moja mama odo mňa chce. Ale potom sa mi čosi zazdalo. Ako keby sa mi vajíčko bolo prihovorilo. Ba akoby sa v ňom bolo niečo pohlo. Akoby bolo čosi zvnútra na škrupinku zaťukalo. Sotva som dýchala od vzrušenia. Chcelo sa mi zakričať: Voľno! - Akoby chcel k nám niekto ísť na návštevu. Tak totiž hovorievala moja mama, keď k nám niekto prichádzal na návštevu a skôr, ako otvoril dvere, zvonku na ne zaklopal. Presne tak čosi klopkalo aj vo vajíčku. Bola by som ten tajomný zvuk počúvala až do samého večera. Znel oveľa jemnejšie, oveľa nežnejšie, ako keď vy, detváky, pohrkáte svojím kindervajcom, skrývajúcim drobnú hračku. Znel prosto nádherne. A bol živý. Skutočný. Ani zďaleka nie virtuálny. Lenže ťukajúce vajíčko muselo ísť - na môj veľký žiaľ - nazad pod kvočku. Ale chápala som, že kurčiatko v ňom nesmie nachladnúť, aj keď som sa s tým iba ťažko zmierovala. - Dáko ešte do druhého rána vydrž, moja netrpezlivá malá Boženočka, - láskavo ma tíšila moja dobrá mama, - do rána sa určite zopár kuriatok vyliahne. Uvidíš, aké budú krásne. Ledva som v ten večer od vzrušenia zaspala. Ba aj v spaní mi srdiečko trepotalo nedočkavosťou. Snívalo sa mi, že vo svojej rúčke držím horúcu bielu škrupinku, ktorá ukrýva malinkú cipušku. Mamu som budila, ešte sa ani nebrieždilo. - Len ešte pekne ležkaj, - prikázala mi mama, - ja mám teraz ráno veľmi veľa súrnej roboty, nemám čas zapodievať sa ešte aj s tebou. Keď opatrím statok a hydinu, pozrieme sa pod Gogoľku. Do tých čias nedomŕzaj. Ale ja som nečakala, pokým mama vonku skončí svoje povinnosti. Obliekla som sa sama. Pravda - trochu naopak. Čo malo byť vpredu, ocitlo sa na chrbte. Pravý kapček som si obula na ľavú nohu a ľavý na pravú. Od netrpezlivosti som priam horela. Napokon vytúžená chvíľa predsa prišla. Mama zložila Gogoľku z hniezda, márne sa táto bránila. A v hniezde... Neuhádli by ste, deti, čo zazreli moje oči. V truhlici sa mrvili tri kurčiatka. Ako tri chumáčiky žltej vaty. A z vajíčka sa vyťukávalo ďalšie. - Trochu mu pomôžeme, - oznámila mama. Vzala vajíčko. Na jednom konci malo škrupinku trochu odlúpnutú. Belavá blanka pod ňou sa napínala, nadúvala, až ju odrazu zvnútra prederavil drobný zobáčik. Skríkla som: - Kurčiatko sa liahne! Daj mi ho, mamulienka, ja ho chcem vyliahnuť. Prosím, prosím. Trasľavými prštekmi som odtrhla kúsok visiacej blanky. Pipka vo vajíčku otvárala zobáčik. Veľmi sa mi páčila, hoci som z nej videla iba kúsok. Vrúcne som si priložila ďobáčik k ústam. Bozkala som ho, napojila svojimi slinkami. - Opatrne, - upozorňovala mama. - Kurčiatko je ešte mokré. Dáme ho rýchlo pod jeho mamičku, tam sa v teple jej peria usuší a neprechladne. Len veľmi nerada som ho púšťala z dlane. Moja radosť sa jednoducho nedala opísať. Držať v ruke po prvý raz v živote čosi také krehké, ešte nevidieť, len tušiť malinké trojuholníčky krídeliek, drobné pazúriky, očká sťa farebné špendlíkové hlavičky a to všetko ozajstné, živé, bezbranné... Mama hovorila pravdu. Na takýto zážitok sa jednoducho nezabúda.
Na kolbišti sídliska Poslal som syna vyniesť smeti. Zarazil ma oznamom, že tak spraví ráno. Bol už večer a on sa rozhodol, že chce ešte žiť. Nechápal som, čo také ho môže vonku nebezpečné stretnúť? Hneď mi to vysvetlil: Jazdia tam blázni v autách cez našu úzku uličku. Dobre, rezignoval som, vynesiem smeti sám. Vybehol som pred dom, kôš som vysypal do kontajnera a obrátil som sa späť na návrat ku vchodu do nášho paneláku. V tom to prišlo. Oproti mne zasvietili svetlá auta. Cesta pre nás oboch bola priúzka. On proti mne - ja proti nemu. Ako v dávnych rytierskych časoch na kolbišti. On však sedel v starej vyradenej škodovke stodvadsiatke a túroval motor. Čakal, čo urobím. Nebojácne som vstúpil na vozovku smerom k domovej bráne. Po mojej ľavici beznádejne natlačené autá, po mojej pravici rovnako. Len v strede medzi nimi úzky voľný pás vozovky na prejazd. Stodvadsiatka sa na mňa vyrútila neuveriteľnou rýchlosťou. Šiel som ďalej. Reku veď on pribrzdí, hádam ma nezabije. Naopak. Podľa zvuku motora vytočeného do vysokých otáčok som pochopil. Pridal! Už bol pri mne. Oslepil ma reflektormi. Prilepil som sa o auto po mojej ľavici. Ani som nedýchal! Stará škodovka ma minula tak tesne, že som mal pocit, akoby sa o mňa šuchla. Prežil som. Ako, to doteraz nechápem. Na našich sídliskách sa rozmohla nová adrenalínová zábava. Stal som sa jej účastníkom. Obohatený o množstvo vylúčeného adrenalínu v krvi som sa dopotácal domov. V duchu som ďakoval synovi, že smeti fakt nešiel vyniesť, ale nahlas som dodal: Veď to nič nebolo, ale druhýkrát radšej pôjdem ráno. Syn sa na mňa s pochopením pozrel. Viac sme o tom nehovorili. Ešte šťastie, že u nás policajti nenaháňajú mladíkov machrujúcich podvečer po sídliskách v starých vyradených šunkách. Prišli by sme tak o skvelú adrenalínovú zábavu. Stanislav Háber Mária Obernauerová: Čriepky z divadelného života Beta, kde si V hre Beta, kde si, sa nám stal nie jeden malér. Hra sa začínala zvonením a za sufitou náboženskou piesňou. Keďže ten začiatok nevyznel jednotne, režisér Matúš Oľha rozhodol, že mám začínať ja. Prišiel deň premiéry a keď režisér zavelil: teta Marka začíname, v tom momente som si nevedela spomenúť, ktorou piesňou vlastne mám začať a pri mne stojacemu som šepla: „Danko, čo to spievame, ktorú pieseň mám začať?“, lebo v tej hre sme spievali dve. Danko mi pomohol, našepol. Šťastie, že pre zvony to nebolo počuť a išli sme ďalej. To, čo mi vyparatili technici, sa nestalo v tento deň, lebo na premiéru by to bol býval trapas. Je pravdou, že na techniku som bola prísna, lebo ako zamestnanec domu kultúry som chcela, aby bolo všetko na vzornom poriadku, preto sa mi chlapci pomstili.
Táto hra
bola postavená tak, že ľud (svedomie) si pri vstupe na scénu sám doniesol
stoličku, ktorá hrala s ním počas celej inscenácie. Chlapci z pomsty dali
najhoršiu stoličku mne do ruky. V najdramatickejšej situácii, keď má
svedomie najviac pôsobiť, pri posúvaní, keď bolo treba vstať a sadnúť,
stolička sa naraz podo mnou zlomila, stred vypadol a ja som sa tak vpasovala
do toho otvoru, že som sa nemohla vyslobodiť. Obrovský smiech v hľadisku
a ja som sa horko–ťažko
Táto hra mala ešte jeden nešťastný príbeh. Na stole, ktorý neskôr slúžil ako katafalk pre Betu, ktorá si pre dedinské klebety vzala život, uvoľnila sa nejakým spôsobom jedna noha a mŕtvola sa začala posúvať. Neviem, ako sme ju zadržali, aby nespadla na zem, ale nestalo sa to. Ani sviečky nám vtedy nechceli horieť, museli ich dlho pripaľovať a možno upravili aj „Betino mŕtve lôžko“.
Foto: Filip Lašut
Brezinky nie sú známe ako iné horehronské folklórne súbory
Dolina neďaleko Polomky dala názov folklórnej skupine Brezinky,
ktorá s prestávkami viac ako polstoročie účinkuje v tejto svojráznej dedine
Horehronia. Brezinky sa utvorili v roku 1954 okolo Leopolda Cibuľu, človeka,
ktorý zúročil skúsenosti z iného folklórneho súboru a spolu s Jánom
Michalcom a Michalom Šuchaňom ml. začal pracovať s mládežou. Najväčší úspech
skupina zaznamenala na celoslovenskej súťaži ľudovej (pl)
|
posuvným spôsobom dostala k bočným sufitám, aby ma
z toho „krutého“ postavenia vyslobodili. Vedela som, že chlapci budú tam,
lebo boli zvedaví, ako sa to skončí.
