15. APRÍL 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Slovenský Sokrates

Medzi slovenské osobnosti, ktoré významom svojho diela a pôsobnosti prekročili hranice rodnej krajiny, patrí aj knihovník, historik a pedagóg Adam František Kollár.
Narodil sa v Terchovej, ale keď mal päť rokov, jeho rodičia sa presťahovali do B. Bystrice, kde sa otec stal hajdúchom banskej komory. Študoval u jezuitov v B. Bystrici a v Trnave, kde v roku 1737 vstúpil do jezuitskej rehole. Dva roky pôsobil ako novic v Trenčíne, potom pokračoval v štúdiu filozofie a teológie vo Viedni. Najskôr pôsobil ako učiteľ v L. Mikuláši a od roku 1848 vo Viedni ako skriptor, kustód, dvorný radca a riaditeľ Dvorskej knižnice.
Ešte pred vysvätením za kňaza z rádu jezuitov vystúpil a zásluhou dvorného lekára Márie Terézie Gerharda van Swietena sa dostal do funkcií Dvorskej knižnice. Okrem rodného jazyka ovládal latinčinu a nemčinu, gréčtinu a maďarčinu a študoval aj orientálne jazyky. Okrem toho si osvojil aj všetky hlavné slovanské jazyky a pasívne ovládal aj francúzštinu a rumunčinu. Ako knihovník vydal sedem zväzkov katalógov Dvorskej knižnice, ale bol aktívny aj ako stúpenec osvietenského absolutizmu – bol odborným poradcom dvora pre uhorské záležitosti, kde využíval svoje vedomosti historika a publicistu. Vypracúval odborné expertízy k uhorskej ústave z oblasti majetkovoprávnych vzťahov, pre banskú a mincovnú komoru a iné. Navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár, zlepšiť postavenie roľníkov a zdaniť šľachtu. V roku 1774 ho cisárovná vymenovala za člena Dvorskej štátnej komisie a jeho úlohou bolo vypracovať návrh na reformu gymnázií. Zároveň sa stal aj dekanom filozofickej fakulty viedenskej univerzity. Vydal aj učebnicu latinčiny, ale podľa neho sa okrem nej mala venovať pozornosť aj výučbe národných jazykov. Školstvo považoval za záležitosť štátu a bol proti tomu, aby kňazi pôsobili ako učitelia v školách. Svojimi pedagogickými názormi ovplyvnil aj veľkú uhorskú osvietenskú reformu Ratio educationis, aj keď sa priamo na nej nezúčastnil. A. F. Kollár sa venoval aj štúdiu uhorských a rakúskych dejín, napísal prvé dejiny Zakarpatských Ukrajincov. Písal aj príležitostné oslavné básne na panovníčku a jej manžela, na pápeža pri príležitosti jeho návštevy vo Viedni, ale aj na Volgu a na cárovnú Katarínu II. Navrhol aj vybudovanie kanála Odra – Dunaj cez Kysuce a Váh.
Bol uvedomelým Slovákom a Slovanom, súčasníci ho prezývali slovenským Sokratom. Vyzýval svoj ľud, aby miloval rodnú reč a bránil starobylosť Slovanov. Pri sporoch so šľachtou ho označili za vlastizradcu a jeho knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach spálili verejne na námestí v Bratislave. Cirkev dala knihu na index a aj Mária Terézia ju kázala stiahnuť. V roku 1775 mu však obnovila zemianstvo a darovala mu dedinu Kerezstény v Šopronskej stolici.
Adam František Kollár sa narodil 17. apríla 1718 v Terchovej a zomrel 10. júla 1783 vo Viedni. Pripomíname si 290. výročie jeho narodenia. O živote a diele tohto osvieteného Slováka napísal Ján Tibenský knihu pod názvom Slovenský Sokrates (1983).

A. Prepletaná

Aj takto sa dakedy bývalo v Čiernom Balogu u Jergov...

Foto: Štefan Vozár


Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 16.

Tragédia na pažitiach

(Dokončenie)

Pravdu povediac, na pažitiach pri strážení husí som sa mohla cítiť celkom dobre. Veľa detí prišlo so svojimi zverencami, ľahko som sa s pár dievčencami skamarátila. Husi šklbkali trávu alebo zamyslene stáli na jednej nohe, občas sa schytili sťa na povel a vrútili sa do potoka. Od ich vresku by bol človek normálne ohluchol.
Deti mali dávať pozor, aby kŕdle nezašli do škody, to jest na pole, kde boli posadené úžitkové plodiny alebo zasiate obilie. Na takúto povinnosť boli chlapci ako stvorení. Ihneď zapískali na prstoch alebo pomedzi zuby, keď zbadali, že sa niektorá biela skupina ťahá nesprávnym smerom. Na pomoc mali vždy zopár psíčat, ktoré si vycvičili, aby im neposlušný hyd zavracali.
Na pažitiach bývalo veselo a my sme boli radi, keď nás dospelí príliš nevyrušovali. Chlapci stružlikali svojimi vreckovými nožíkmi značky Sarajevo. Najčastejšie majstrovali vrtule a ďalšie potrebné súčiastky na vodný mlyn, ktorým potom na potôčku pekne klepotal a krútil sa, ako naň padala voda. Vyrábali gumipušky a s tými potom stvárali všelijaké pestvá.
My dievčence sme sa najčastejšie hrali so svojimi handričkami prinesenými od miestnych krajčírok. Vyberali sme hladké farbisté kamienky z potôčka a skúšali sme, ktoré krajšie píšu. Z niektorých sa dali vykresať aj iskry. Zo záružlia sme si uvili venčeky na hlavy, z dutých stebiel púpavy sa dali urobiť reťaze na krk a na zápästie. Keď chalani do nás triafali lanskými lieskovcami – hvizdákmi, čo mali na niektorom mieste dierku, pišťali sme, ako keby sme mali v hrdlách píšťalky. Báli sme sa, aby nám strely z gumipušiek nevybili oči, preto sme si zohli hlavy medzi kolená a skaza frčala ponad naše sklonené chrbty. Nám sa našťastie nič nestalo, ale na chlapčenské samopaše doplatilo húsa – práve z môjho kŕdľa. Už ani nebolo pekné. Zlatá farba jeho páperia sa strácala a nadobúdala špinavosivastý odtieň. Z neho mali o pár dní vyrásť tuhšie kostrnky a potom biele perie, z ktorého mi raz mama plánovala zhotoviť nové periny. Babuľča teda bolo už dosť dobre odrastené. Tým väčšia škoda ho bola. Toto mláďatko mi teraz v spomienkach pripadá sťa mládež v puberte: vyhúknutá, samá ruka - noha, nepekná, výstredná.
Pokým sa z nej nevyvinú telesne krásni mladí ľudia. V takomto prechodnom období sa nachádzalo moje mláďa, keď ho trafila skalka z gumipušky najbláznivejšieho chalana Petra.
Ozval sa bolestivý husí výkrik, na ktorý sme sa my dievčatá všetky naraz nielen obzreli, ale aj v okamihu vyskočili na rovné nohy. Za ním nasledoval ohlušujúci vresk hádam všetkých tam sa pasúcich husí. Moja najvernejšia kamarátka Martuška celá preľaknutá zvolala:
- Boženka, zabili ti babuľu!
Naozaj!
Môj splašený kŕdeľ rozčúlene gagotal, stariga a gunár chvíľami poskakovali a mohutne trepali rozprestretými krídlami, chvíľami sipeli sťa hady. Namôjveru som sa bála k nim čo i len priblížiť.
Ale Martuška sa nebála. Doma držali kone a ona ich často pomáhala otcovi vypriahať, keď mama nemohla, lebo brata nemala a zo sestier bola najstaršia. Tak aj teraz sa pobrala rovno medzi rozdivené husi, vŕbový prút v ruke.
Húsatko ležalo s vystretými nôžkami na zelenej pažiti, ktorú ešte pred pár minútami hryzkalo. Martuška ho zdvihla a doniesla mne priam do náručia.
- Zanes ho hneď domov, - prikázala, - ja ti husi postrážim, pokým sa vrátiš.
Tak som niesla zabité húsatko a hoci moje horúce slzy padali priamo naň, neprebralo sa, iba mi každým krokom oťažievalo v náručí. Keď som ho odovzdávala svojej mame, ledva som si rúčky cítila, také som ich mala stŕpnuté. Od veľkého žiaľu a strachu som ledva vládala porozprávať, čo sa na pažitiach odohralo. Na tvári mojej mamy som videla, že je nahnevaná a chystá sa ma poriadne vyhrešiť. Ale pravdepodobne ju moja skormútenosť predsa len trochu dojala. Poslala ma síce za trest kľačať, ale aspoň nie na ostré poleno.
- To aby si si zapamätala, že každú robotu treba vykonávať poctivo a nie povrchne. Iste si bola taká zabratá do hry, že si husi nechala naverímboha. Aspoň vieš, ktorý chlapec strieľal?
- Peter od Julov, - prezradila som. - Ten je najhorší. Všetky dievčatá sa ho bojíme.
- Večer pôjdem k nim, - rozhodla mama, - uvidíme, či sa on tentoraz nebude báť nás, keď si od jeho mamy budeme žiadať babuľča z ich kŕdľa, namiesto toho zabitého. Som presvedčená, že ho poriadny výprask neminie.
 

 

KOPRFÍLD

Hodinu som sedel v kupé sám, keď tu zrazu pristúpil ku mne muž.
„Nazdar, kámo, teba som nevidel hádam milénium,“ pozdravil sa mi vyškerený ksichtík v stredných rokoch a otrčil ruku.
„Ahoj,“ odpovedal som nesmelo na pozdrav, ale hoci som sa snažil zo všetkých síl, nevedel som, koho mám pred sebou.
„No, čo, nespoznávaš ma? Na vojne si bol v susednej rote a ja som raz za teba zobral službu…“
Na vojne som bol, to je pravda a aj frajeriek som mal neúrekom, takže mi vždy dobre padlo, keď som sa zbavil nejakej povinnosti. Nuž, nechcel som vyzerať ako nejaký sklerotik, tak som neurčito zakamufloval:
„Ty si Jano?“ povedal som meno, aké bolo v našej populácii najčastejšie. Jeho ksicht sa ešte viac rozškľabil a on sa na mňa vrhol ako Brežnev na Husáka a zúrivo ma tľapkal po chrbáte a oblapkával.
„No, jasnačka! Som to ja, Jano Krkovička, prezývaný Koprfíld. Veď vieš, aké kúsky som vedel robiť. Pod mojimi rukami mizlo aj to, čo nikdy nebolo. A ty čo robíš?“
„Len tak, ako manažér jednej firmy,“ zaklamal som, lebo pomaly mi dochádzalo, že toto indivíduum som v živote nikdy nestretol.
„A čo Lenka? Zobrali ste sa, alebo ste sa rozišli?“
Panebože, čo zasa za Lenku… Začínal ma rozčuľovať, nerád by som sa totiž zamotal do klamstva, a tak som povedal:
„Už ani neviem, o ktorú to ide.“
„Akože to nevieš? Takú krásavicu ti závidela celá posádka. Počuj, nie si ty nejaký chybný, že si nepamätáš také dôležité veci?“
Dočerta, aj s takým spolucestujúcim! Ako dobre mi bolo samotnému.
„No, čo, no čo? Hádam si sa len neurazil? A teta ešte žije?“ opýtal sa s mimoriadnym záujmom, ako keby sme mali spoločnú tetu.
„Nikdy som žiadnu nemal, rodičia boli jedináčikovia,“ odvetil som sucho a predstavil som si, ako budem musieť trpieť ešte nasledujúcich päťdesiat kilometrov. Nech ho už vezme čert, lebo ma pri ňom porazí.
„Teta Malvína, predsa tá, z druhého kolena!“ pozrel na mňa ako keby som spadol z mesiaca. Jeho pohľad nasvedčoval, že má pred sebou trpáka, ktorý nevie napočítať do troch a nepamätá si ani mená svojich príbuzných. Zdegradoval moje ego až na úroveň suterénu.
Konečne na chvíľu stíchol. A ja som sa modlil, aby tá nasledujúca zastávka bola jeho výstupnou. Čremošné. Nádherná príroda, z každej strany hustý les, to je to, čo ma vždy chytí za srdce. A teraz mám pri sebe experta, čo mi nedovolí myslieť na krásy hôr, ale na jeho kvázi spomienky. Do kelu! Naraz však nastal v jeho správaní obrat. Skočil na rovné nohy, zatiahol ručnú brzdu, až podvozok zakvílil a vlak prudko zabrzdil. Môjho slávneho spolucestujúceho mi hodilo rovno do náručia a pristál na mojej hrudi ako frajerka. Potom, keď sa konečne vymanil z môjho objatia, vypadol z kupé, ako keby horelo a už som videl iba, ako uteká do lesa. Žeby zatúžil po sviežom horskom vzduchu? Jeho počínanie som absolútne nechápal, ale prišlo mi náramne vhod. Konečne som zasa sám!
Do kupé vtrhli uniformovaní železniční policajti a spýtali sa:
„Bol tu Koprfíld? Alias Krkovička, alias Vačok, alias Štenica, alias… alias…“
„A…áno,“ vykoktal som. „Stalo sa niečo?“
„Dnes okradol už troch ľudí, skontrolujte si doklady a peniaze.“
Vtedy som pochopil vrúcne objatia môjho akože známeho. Bohužiaľ už neskoro… Moje peniaze a doklady uháňali hore príkrym zalesneným kopcom…

Emília Molčániová


The Elements má za sebou sedemročnú púť

Kapela The Elements z Čierneho Balogu si od roku 2001 našla cestu k priaznivcom rockovej hudby nielen v okolí, ale aj na celom Slovensku. Vlani sme jej piatich členov mohli počuť a vidieť na väčších akciách, napr. na benefičnom Koncerte pre Veroniku, galakoncerte ankety TOP seven, Country za mestskou stodolou, Dňoch mesta Brezna, tohto roku hrali na mestskom plese v hoteli Ďumbier. Niektorí členovia kapely študujú, ďalší sú zaneprázdnení pracovnými povinnosťami, ale aj napriek tomu, traja z nich - Stanka Kokavcová, Martin Šulek a Stanislav Švantner - si našli čas na rozhovor.

Kto tvorí kapelu?
Stanka Kokavcová: Breznianka, dvadsaťštyri rokov, speváčka, klaviristka, absolventka banskobystrického konzervatória v odbore operný spev a FHV UMB v B. Bystrici v odbore anglický jazyk - hudobná výchova, riaditeľka Základnej umeleckej školy v Polomke, najskôr pôsobila v kapele Potichu a po odchode speváčky Katky Kvietkovej v roku 2005 nastúpila na jej post v kapele The Elements.
Peter Šulek
: Čiernobaločan, dvadsaťjeden rokov, „frontman“ kapely The Elements, spev, basová gitara, na ktorú hrá aj v kapele Adama Ďuricu, absolvent Základnej umeleckej školy v Brezne (akordeón), Gymnázia J. Bosca v Šaštíne, momentálne študent druhého ročníka Ekonomickej univerzity v Bratislave, zároveň sa zúčastňuje na špecializačnom kurze Jazzová a populárna hudba na konzervatóriu v Bratislave.
Martin Šulek
: Čiernobaločan, dvadsaťštyri rokov, bubeník, absolvent Základnej umeleckej školy v Brezne (husle), Gymnázia J. Bosca v Šaštíne, momentálne študent piateho ročníka Ekonomickej univerzity v Bratislave, po skončení uvažuje o štúdiu na konzervatóriu popri zamestnaní.
Stanislav Švantner: Čiernobaločan, dvadsaťdeväť rokov, elektrická a akustická gitara v kapele The Elements aj v country skupine Vodopád, absolvent Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Brezne, momentálne zamestnanec v stavebnej spoločnosti.
Dušan Veverka: Banskobystričan, dvadsaťtri rokov, klávesy, niekedy druhá gitara, skončil Gymnázium J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, aj Základnú umeleckú školu v B. Bystrici (klavír), teraz študent piateho ročníka Ekonomickej fakulty UMB a zároveň prvého ročníka konzervatória v B. Bystrici.
Čo bolo na začiatku?
Keď mal Martin sedemnásť či osemnásť rokov, náhodou sa dostal k starej súprave bicích a s bratom Petrom skúšali hrať so spevokolom v čiernobalockom kostole: „Myslím si, že aj staré tety z Čierneho Balogu by mohli veľa rozprávať o našom burácaní v kostole,“ hovorí so smiechom Martin. „To bol čas, keď Stano videl naše prvé polo úspešné pokusy a oslovil nás. S odstupom času sa až čudujeme, prečo on, oveľa skúsenejší hudobník, začal spolupracovať s nami, vtedy iba nadšenými amatérmi.“
Stanova cesta do rockovej kapely bola poriadne „kľukatá“. Od mala sa venoval folklóru, tancoval v Malej i vo Veľkej Kýčere, potom vo folklórnom súbore Mostár. Jeden čas hrával aj na krídlovke v mostárenskej dychovke, no čoskoro prešiel na gitaru, čo sa mu zdalo zaujímavejšie. Po niekoľkých pokusoch založiť kapelu v Čiernom Balogu, raz uvidel hrať bratov a hoci jeho prvé pocity hraničili s pobavením, začal s „chalanmi“ hrávať: „Proste mi to nedalo, hoci mi to pílilo uši. Raz som sa išiel na nich pozrieť a začali sme spolu skúšať,“ dodáva Stano. Na otázku prečo, odpovedá: „Cítil som z nich obrovské nadšenie a odhodlanie hrať napriek tomu, že ešte nevedeli ako. To bolo inšpirujúce a nakazilo to aj mňa.“ Martin spomína: „Zdá sa, že ho začalo baviť s nami hrávať. V podstate vtedy sa začali rodiť prvé skladby, prvé sny, nápady, ako by sa kapela mala volať, čo by chcela dosiahnuť.“ Čoskoro si k nim cestu našiel aj Dušan Veverka z Banskej Bystrice, ktorý - ako hovoria - doplnil miesto v kapele nielen po hudobnej stránke, ale hlavne nenahraditeľne „zapadol do partie“.
Začínali teda v kostole. Za organom mali zložené bicie a po večeroch tam nacvičovali. Skúšali metal, heavy metal, rock a iste si viete predstaviť, ako pôsobí takáto hudba valiaca sa kostolom. „Našťastie nám maximálne pomohol náš pán farár Peter Tkáč, ktorý nám poskytol priestory na skúšanie v bývalej farskej budove.“ Vtedy začali s vlastnou tvorbou. Peťo, Stanka a Stano prichádzajú s nápadmi a celkovú tvár tomu všetkému dávajú všetci spolu na skúškach. Texty momentálne z väčšej časti píše Martin. Na prvom cédečku Out Of The Dark, ktoré pokrstili v bratislavskom UPC v máji 2005, boli aj texty Márie Šulekovej - Martinovej a Petrovej sestry.
Koncertovať začali na malých letných „festivalíkoch“ v okolí.
Stano nám prezradil, že prvý raz účinkovali na mini festivale na stanici Čiernohronskej železnice v Čiernom Balogu, na ktorom vystúpila aj Stanka s kapelou Potichu: „No, bohužiaľ, koncert bol bez nášho bubeníka Martina, ktorý bol v tom čase v Amerike,“ dodal Stano.
Ako hrali v Amerike...
Ako sme spomenuli, Martin bol počas prvého koncertu The Elements v Amerike. O päť rokov neskôr, konkrétne minulé leto, sa tam vybral znovu spolu s Dušanom a Peťom, o čom nám porozprával: „Ja, Peťo a Duško sme sa rozhodli, že skúsime slasti a strasti študentského pracovného pobytu v Amerike. Pracovali sme na ostrove Mackinac Island v štáte Michigan. Cestovali sme samozrejme s malou ambíciou, že by sme tam mohli aj hrávať. Chalani si v New Yorku kúpili lacnejšie hudobné nástroje na cvičenie, aby sme to leto „neodflákli“. Po príchode sme zistili, že je to malý ostrovček, kde cez zimu žije asi päťsto ľudí, kým v sezóne ich tam je niekoľko tisíc. Takže je to vyslovene miesto, kde sa chodia ľudia rekreovať a zabávať. Je to veľmi rušné miesto a v každom bare hrá večer živá muzika, čo nás hneď ohromilo, aj keď zároveň sme pocítili rešpekt, pretože úroveň vystupujúcich kapiel tam bola veľmi vysoká. Ako sme časom pracovali, spoznávali sme veľa rôznych ľudí, medzi nimi aj takých, ktorí hrávali v baroch, a dali sme sa s nimi dokopy. Hrávali sme s jedným vynikajúcim gitaristom Mikeom, starším 55-ročným pánom, s ktorým sme odohrali niekoľko koncertov v kluboch. Stretli sme sa s veľmi pozitívnym ohlasom, čo nás príjemne prekvapilo. Nadobudli sme sebavedomie, pretože nás všetci povzbudzovali, že na to máme.“ Na otázku, či sa tam ešte raz s celou kapelou vrátia, Martin odpovedal: „Pre nás študentov bolo jednoduché získať víza, ale pre celú kapelu The Elements by to bolo omnoho ťažšie.“
Hrávajú aj v baroch
Najprv účinkovali na festivaloch po okolí, neskôr aj po celom Slovensku, v Bratislave, Košiciach, Prešove. Absolvovali aj týždňový pobyt v Taliansku, kde hrávali v bare, aby si zarobili na cestu. V ostatnom čase chcú hrávať viac aj v baroch, v kluboch, začali v Trenčíne, v Prešove, v breznianskom Bombura klube. Stano to zdôvodnil tým, že majú ambíciu hrávať muziku pred slovenským pubovým publikom: „Jednak festivalov nie je až tak veľa a nie je jednoduché dostať sa na nejaký väčší festival. Na tieto záležitosti už máme manažéra Pavla Ambrosa z Brezna.“ Stanka doplnila: „Nechceli sme sa nejakým spôsobom škatuľkovať, ak to môžem tak povedať, ale chceme byť otvorení, hrať aj pre ľudí, ktorí nechodia na festivaly.” „Hrať v bare je úplne iný pocit ako na veľkom pódiu, má to tiež iné, svojské čaro,“ dodáva Martin.
Čo rodičia na koníček svojich ratolestí?
Martin s úsmevom hovorí: „Neviem, ako ktorí... Naši rodičia sú naši veľkí fanúšikovia, no zároveň aj najväčší kritici. Otec hral na kadečom, aj keď sa tomu nikdy profesionálne nevenoval. Hral na gitare, na klarinete v dychovke, na trúbke v lesníckom zbore, doma máme dokonca aj saxofón.“
„Mňa vlastne naši už od strednej školy podporovali v speve a hoci som vyštudovala operný spev, skončila som pri rocku. Čo sa týka operného spevu, tam si žena musí vybrať: buď rodina alebo kariéra. V opere sa totiž každý deň skúša, človek musí byť stále na „doskách“. Spievala som v opere, keď som študovala v B. Bystrici, a mala som šancu nahliadnuť do jej sveta. Vtedy som sa rozhodla, že toto určite nechcem robiť. Preto som si vybrala aj inú vysokú školu. Teší ma to, čo robím, a štýl, akému sa venujem. Naši ma podporujú. Zaujímajú sa, kde idem, keď stihnú. Niekedy proste prídem, hodím veci a idem preč. Fakt, niekedy mame len na chodníku zakývam z auta. Dokonca aj celá ZUŠ-ka už žije s našou kapelou,“ hovorí Stanka, na ktorú prezradíme, že ona prišla s nápadom zorganizovať benefičný Koncert pre Veroniku: „Keďže sestrino bábätko ochorelo na leukémiu, chceli sme nejakým spôsobom finančne pomôcť. „Spriadli“ sme to s riaditeľom mestského kultúrneho strediska Júliusom Obernauerom a hneď mi napadlo, že by sme mohli do projektu zainteresovať chlapcov z kapely.“
Aj Stano sa môže pochváliť podporou zo strany rodičov, ktorí majú k hudbe blízko, dokonca jeho otec stále tancuje vo folklórnej skupine Kýčera.
Nahrávajú druhé cédečko,
ktoré sa bude volať Inner Fight For Freedom (Vnútorný boj za slobodu). Jeho osem skladieb dokopy vytvorí príbeh a úlohou poslucháčov bude, aby ho rozlúštili. Cédečko ponúkne zhruba štyridsaťpäť minút mixu tvrdšej rockovej muziky i príjemných poprockových skladieb. Záverečná jedenásťminútová skladba je zložená zo siedmich častí a odráža náklonnosť kapely k štýlu nazývanému „progresívny rock“. Po vyše ročnej práci ho plánujú vydať začiatkom júna. Za sebou majú niekoľko úspešných koncertov v Brezne, preto ich ambíciou je zorganizovať veľký krst pravdepodobne v mestskom dome kultúry, ktorý by bol spoločenskou udalosťou. Pozvať chcú všetkých, ktorým sa ich hudba páči, a urobiť pekný večer s tým, že by na krst pozvali aj nejakého známeho hosťa. Okrem cédečka plánujú aj klip, ktorý by ponúkli rádiám, televízii, vydavateľstvám: „Máme tipy na chalanov, ktorí sa tomu venujú a majú technické vybavenie na úrovni. Skontaktovali sme sa s profesionálnym kameramanom, ktorý už robil klipy aj pre známe slovenské kapely ako I. M. T. Smile či No Name. Samozrejme, všetko je to aj otázka financií. Ale, ako sa hovorí, kde je vôľa, nájde sa cesta. A my sme sa rozhodli, že si tú cestu nájdeme,“ zdôraznil Martin. Nám ostáva už len dodať, že im budeme držať palce.

(ng)

Zľava Peter, Stano, Stanka, Dušan a Martin


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT