Slovenský Sokrates
Medzi slovenské osobnosti, ktoré významom svojho diela a pôsobnosti prekročili
hranice rodnej krajiny, patrí aj knihovník, historik a pedagóg Adam František
Kollár.
Narodil sa v Terchovej, ale keď mal päť rokov, jeho rodičia sa presťahovali do
B. Bystrice, kde sa otec stal hajdúchom banskej komory. Študoval u jezuitov v B.
Bystrici a v Trnave, kde v roku 1737 vstúpil do jezuitskej rehole. Dva roky
pôsobil ako novic v Trenčíne, potom pokračoval v štúdiu filozofie a teológie vo
Viedni. Najskôr pôsobil ako učiteľ v L. Mikuláši a od roku 1848 vo Viedni ako
skriptor, kustód, dvorný radca a riaditeľ Dvorskej knižnice.
Ešte pred vysvätením za kňaza z rádu jezuitov vystúpil a zásluhou dvorného
lekára Márie Terézie Gerharda van Swietena sa dostal do funkcií Dvorskej
knižnice. Okrem rodného jazyka ovládal latinčinu a nemčinu, gréčtinu a maďarčinu
a študoval aj orientálne jazyky. Okrem toho si osvojil aj všetky hlavné
slovanské jazyky a pasívne ovládal aj francúzštinu a rumunčinu. Ako knihovník
vydal sedem zväzkov katalógov Dvorskej knižnice, ale bol aktívny aj ako stúpenec
osvietenského absolutizmu – bol odborným poradcom dvora pre uhorské záležitosti,
kde využíval svoje vedomosti historika a publicistu. Vypracúval odborné
expertízy k uhorskej ústave z oblasti majetkovoprávnych vzťahov, pre banskú a
mincovnú komoru a iné. Navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zaviesť urbár, zlepšiť
postavenie roľníkov a zdaniť šľachtu. V roku 1774 ho cisárovná vymenovala za
člena Dvorskej štátnej komisie a jeho úlohou bolo vypracovať návrh na reformu
gymnázií. Zároveň sa stal aj dekanom filozofickej fakulty viedenskej univerzity.
Vydal aj učebnicu latinčiny, ale podľa neho sa okrem nej mala venovať pozornosť
aj výučbe národných jazykov. Školstvo považoval za záležitosť štátu a bol proti
tomu, aby kňazi pôsobili ako učitelia v školách. Svojimi pedagogickými názormi
ovplyvnil aj veľkú uhorskú osvietenskú reformu Ratio educationis, aj keď sa
priamo na nej nezúčastnil. A. F. Kollár sa venoval aj štúdiu uhorských a
rakúskych dejín, napísal prvé dejiny Zakarpatských Ukrajincov. Písal aj
príležitostné oslavné básne na panovníčku a jej manžela, na pápeža pri
príležitosti jeho návštevy vo Viedni, ale aj na Volgu a na cárovnú Katarínu II.
Navrhol aj vybudovanie kanála Odra – Dunaj cez Kysuce a Váh.
Bol uvedomelým Slovákom a Slovanom, súčasníci ho prezývali slovenským Sokratom.
Vyzýval svoj ľud, aby miloval rodnú reč a bránil starobylosť Slovanov. Pri
sporoch so šľachtou ho označili za vlastizradcu a jeho knihu O pôvode a
nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných
záležitostiach spálili verejne na námestí v Bratislave. Cirkev dala knihu na
index a aj Mária Terézia ju kázala stiahnuť. V roku 1775 mu však obnovila
zemianstvo a darovala mu dedinu Kerezstény v Šopronskej stolici.
Adam František Kollár sa narodil 17. apríla 1718 v Terchovej a zomrel 10. júla
1783 vo Viedni. Pripomíname si 290. výročie jeho narodenia. O živote a diele
tohto osvieteného Slováka napísal Ján Tibenský knihu pod názvom Slovenský
Sokrates (1983).
A. Prepletaná
Aj takto sa dakedy bývalo v Čiernom Balogu u Jergov...
Foto: Štefan Vozár
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra 16.
Tragédia na pažitiach
(Dokončenie)
Pravdu povediac, na pažitiach pri strážení husí som sa mohla cítiť celkom dobre.
Veľa detí prišlo so svojimi zverencami, ľahko som sa s pár dievčencami
skamarátila. Husi šklbkali trávu alebo zamyslene stáli na jednej nohe, občas sa
schytili sťa na povel a vrútili sa do potoka. Od ich vresku by bol človek
normálne ohluchol.
Deti mali dávať pozor, aby kŕdle nezašli do škody, to jest na pole, kde boli
posadené úžitkové plodiny alebo zasiate obilie. Na takúto povinnosť boli chlapci
ako stvorení. Ihneď zapískali na prstoch alebo pomedzi zuby, keď zbadali, že sa
niektorá biela skupina ťahá nesprávnym smerom. Na pomoc mali vždy zopár psíčat,
ktoré si vycvičili, aby im neposlušný hyd zavracali.
Na pažitiach bývalo veselo a my sme boli radi, keď nás dospelí príliš
nevyrušovali. Chlapci stružlikali svojimi vreckovými nožíkmi značky Sarajevo.
Najčastejšie majstrovali vrtule a ďalšie potrebné súčiastky na vodný mlyn,
ktorým potom na potôčku pekne klepotal a krútil sa, ako naň padala voda.
Vyrábali gumipušky a s tými potom stvárali všelijaké pestvá.
My dievčence sme sa najčastejšie hrali so svojimi handričkami prinesenými od
miestnych krajčírok. Vyberali sme hladké farbisté kamienky z potôčka a skúšali
sme, ktoré krajšie píšu. Z niektorých sa dali vykresať aj iskry. Zo záružlia sme
si uvili venčeky na hlavy, z dutých stebiel púpavy sa dali urobiť reťaze na krk
a na zápästie. Keď chalani do nás triafali lanskými lieskovcami – hvizdákmi, čo
mali na niektorom mieste dierku, pišťali sme, ako keby sme mali v hrdlách
píšťalky. Báli sme sa, aby nám strely z gumipušiek nevybili oči, preto sme si
zohli hlavy medzi kolená a skaza frčala ponad naše sklonené chrbty. Nám sa
našťastie nič nestalo, ale na chlapčenské samopaše doplatilo húsa – práve z
môjho kŕdľa. Už ani nebolo pekné. Zlatá farba jeho páperia sa strácala a
nadobúdala špinavosivastý odtieň. Z neho mali o pár dní vyrásť tuhšie kostrnky a
potom biele perie, z ktorého mi raz mama plánovala zhotoviť nové periny. Babuľča
teda bolo už dosť dobre odrastené. Tým väčšia škoda ho bola. Toto mláďatko mi
teraz v spomienkach pripadá sťa mládež v puberte: vyhúknutá, samá ruka - noha,
nepekná, výstredná.
Pokým sa z nej nevyvinú telesne krásni mladí ľudia. V takomto prechodnom období
sa nachádzalo moje mláďa, keď ho trafila skalka z gumipušky najbláznivejšieho
chalana Petra.
Ozval sa bolestivý husí výkrik, na ktorý sme sa my dievčatá všetky naraz nielen
obzreli, ale aj v okamihu vyskočili na rovné nohy. Za ním nasledoval ohlušujúci
vresk hádam všetkých tam sa pasúcich husí. Moja najvernejšia kamarátka Martuška
celá preľaknutá zvolala:
- Boženka, zabili ti babuľu!
Naozaj!
Môj splašený kŕdeľ rozčúlene gagotal, stariga a gunár chvíľami poskakovali a
mohutne trepali rozprestretými krídlami, chvíľami sipeli sťa hady. Namôjveru som
sa bála k nim čo i len priblížiť.
Ale Martuška sa nebála. Doma držali kone a ona ich často pomáhala otcovi
vypriahať, keď mama nemohla, lebo brata nemala a zo sestier bola najstaršia. Tak
aj teraz sa pobrala rovno medzi rozdivené husi, vŕbový prút v ruke.
Húsatko ležalo s vystretými nôžkami na zelenej pažiti, ktorú ešte pred pár
minútami hryzkalo. Martuška ho zdvihla a doniesla mne priam do náručia.
- Zanes ho hneď domov, - prikázala, - ja ti husi postrážim, pokým sa vrátiš.
Tak som niesla zabité húsatko a hoci moje horúce slzy padali priamo naň,
neprebralo sa, iba mi každým krokom oťažievalo v náručí. Keď som ho odovzdávala
svojej mame, ledva som si rúčky cítila, také som ich mala stŕpnuté. Od veľkého
žiaľu a strachu som ledva vládala porozprávať, čo sa na pažitiach odohralo. Na
tvári mojej mamy som videla, že je nahnevaná a chystá sa ma poriadne vyhrešiť.
Ale pravdepodobne ju moja skormútenosť predsa len trochu dojala. Poslala ma síce
za trest kľačať, ale aspoň nie na ostré poleno.
- To aby si si zapamätala, že každú robotu treba vykonávať poctivo a nie
povrchne. Iste si bola taká zabratá do hry, že si husi nechala naverímboha.
Aspoň vieš, ktorý chlapec strieľal?
- Peter od Julov, - prezradila som. - Ten je najhorší. Všetky dievčatá sa ho
bojíme.
- Večer pôjdem k nim, - rozhodla mama, - uvidíme, či sa on tentoraz nebude báť
nás, keď si od jeho mamy budeme žiadať babuľča z ich kŕdľa, namiesto toho
zabitého. Som presvedčená, že ho poriadny výprask neminie.
KOPRFÍLD
Hodinu som sedel v kupé sám, keď tu zrazu pristúpil ku mne muž.
„Nazdar, kámo, teba som nevidel hádam milénium,“ pozdravil sa mi vyškerený
ksichtík v stredných rokoch a otrčil ruku.
„Ahoj,“ odpovedal som nesmelo na pozdrav, ale hoci som sa snažil zo všetkých
síl, nevedel som, koho mám pred sebou.
„No, čo, nespoznávaš ma? Na vojne si bol v susednej rote a ja som raz za teba
zobral službu…“
Na vojne som bol, to je pravda a aj frajeriek som mal neúrekom, takže mi vždy
dobre padlo, keď som sa zbavil nejakej povinnosti. Nuž, nechcel som vyzerať ako
nejaký sklerotik, tak som neurčito zakamufloval:
„Ty si Jano?“ povedal som meno, aké bolo v našej populácii najčastejšie. Jeho
ksicht sa ešte viac rozškľabil a on sa na mňa vrhol ako Brežnev na Husáka a
zúrivo ma tľapkal po chrbáte a oblapkával.
„No, jasnačka! Som to ja, Jano Krkovička, prezývaný Koprfíld. Veď vieš, aké
kúsky som vedel robiť. Pod mojimi rukami mizlo aj to, čo nikdy nebolo. A ty čo
robíš?“
„Len tak, ako manažér jednej firmy,“ zaklamal som, lebo pomaly mi dochádzalo, že
toto indivíduum som v živote nikdy nestretol.
„A čo Lenka? Zobrali ste sa, alebo ste sa rozišli?“
Panebože, čo zasa za Lenku… Začínal ma rozčuľovať, nerád by som sa totiž zamotal
do klamstva, a tak som povedal:
„Už ani neviem, o ktorú to ide.“
„Akože to nevieš? Takú krásavicu ti závidela celá posádka. Počuj, nie si ty
nejaký chybný, že si nepamätáš také dôležité veci?“
Dočerta, aj s takým spolucestujúcim! Ako dobre mi bolo samotnému.
„No, čo, no čo? Hádam si sa len neurazil? A teta ešte žije?“ opýtal sa s
mimoriadnym záujmom, ako keby sme mali spoločnú tetu.
„Nikdy som žiadnu nemal, rodičia boli jedináčikovia,“ odvetil som sucho a
predstavil som si, ako budem musieť trpieť ešte nasledujúcich päťdesiat
kilometrov. Nech ho už vezme čert, lebo ma pri ňom porazí.
„Teta Malvína, predsa tá, z druhého kolena!“ pozrel na mňa ako keby som spadol z
mesiaca. Jeho pohľad nasvedčoval, že má pred sebou trpáka, ktorý nevie napočítať
do troch a nepamätá si ani mená svojich príbuzných. Zdegradoval moje ego až na
úroveň suterénu.
Konečne na chvíľu stíchol. A ja som sa modlil, aby tá nasledujúca zastávka bola
jeho výstupnou. Čremošné. Nádherná príroda, z každej strany hustý les, to je to,
čo ma vždy chytí za srdce. A teraz mám pri sebe experta, čo mi nedovolí myslieť
na krásy hôr, ale na jeho kvázi spomienky. Do kelu! Naraz však nastal v jeho
správaní obrat. Skočil na rovné nohy, zatiahol ručnú brzdu, až podvozok zakvílil
a vlak prudko zabrzdil. Môjho slávneho spolucestujúceho mi hodilo rovno do
náručia a pristál na mojej hrudi ako frajerka. Potom, keď sa konečne vymanil z
môjho objatia, vypadol z kupé, ako keby horelo a už som videl iba, ako uteká do
lesa. Žeby zatúžil po sviežom horskom vzduchu? Jeho počínanie som absolútne
nechápal, ale prišlo mi náramne vhod. Konečne som zasa sám!
Do kupé vtrhli uniformovaní železniční policajti a spýtali sa:
„Bol tu Koprfíld? Alias Krkovička, alias Vačok, alias Štenica, alias… alias…“
„A…áno,“ vykoktal som. „Stalo sa niečo?“
„Dnes okradol už troch ľudí, skontrolujte si doklady a peniaze.“
Vtedy som pochopil vrúcne objatia môjho akože známeho. Bohužiaľ už neskoro… Moje
peniaze a doklady uháňali hore príkrym zalesneným kopcom…
Emília Molčániová
The Elements má za sebou sedemročnú púť
Kapela The Elements z Čierneho Balogu si od roku 2001 našla cestu k priaznivcom
rockovej hudby nielen v okolí, ale aj na celom Slovensku. Vlani sme jej piatich
členov mohli počuť a vidieť na väčších akciách, napr. na benefičnom Koncerte pre
Veroniku, galakoncerte ankety TOP seven, Country za mestskou stodolou, Dňoch
mesta Brezna, tohto roku hrali na mestskom plese v hoteli Ďumbier. Niektorí
členovia kapely študujú, ďalší sú zaneprázdnení pracovnými povinnosťami, ale aj
napriek tomu, traja z nich - Stanka Kokavcová, Martin Šulek a Stanislav Švantner
- si našli čas na rozhovor.
Kto tvorí kapelu?
Stanka Kokavcová: Breznianka, dvadsaťštyri rokov, speváčka, klaviristka,
absolventka banskobystrického konzervatória v odbore operný spev a FHV UMB v B.
Bystrici v odbore anglický jazyk - hudobná výchova, riaditeľka Základnej
umeleckej školy v Polomke, najskôr pôsobila v kapele Potichu a po odchode
speváčky Katky Kvietkovej v roku 2005 nastúpila na jej post v kapele The
Elements.
Peter Šulek: Čiernobaločan, dvadsaťjeden rokov, „frontman“ kapely The Elements,
spev, basová gitara, na ktorú hrá aj v kapele Adama Ďuricu, absolvent Základnej
umeleckej školy v Brezne (akordeón), Gymnázia J. Bosca v Šaštíne, momentálne
študent druhého ročníka Ekonomickej univerzity v Bratislave, zároveň sa
zúčastňuje na špecializačnom kurze Jazzová a populárna hudba na konzervatóriu v
Bratislave.
Martin Šulek: Čiernobaločan, dvadsaťštyri rokov, bubeník, absolvent Základnej
umeleckej školy v Brezne (husle), Gymnázia J. Bosca v Šaštíne, momentálne
študent piateho ročníka Ekonomickej univerzity v Bratislave, po skončení uvažuje
o štúdiu na konzervatóriu popri zamestnaní.
Stanislav Švantner: Čiernobaločan, dvadsaťdeväť rokov, elektrická a akustická
gitara v kapele The Elements aj v country skupine Vodopád, absolvent Stredného
odborného učilišťa strojárskeho v Brezne, momentálne zamestnanec v stavebnej
spoločnosti.
Dušan Veverka: Banskobystričan, dvadsaťtri rokov, klávesy, niekedy druhá gitara,
skončil Gymnázium J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, aj Základnú umeleckú
školu v B. Bystrici (klavír), teraz študent piateho ročníka Ekonomickej fakulty
UMB a zároveň prvého ročníka konzervatória v B. Bystrici.
Čo bolo na začiatku?
Keď mal Martin sedemnásť či osemnásť rokov, náhodou sa dostal k starej súprave
bicích a s bratom Petrom skúšali hrať so spevokolom v čiernobalockom kostole:
„Myslím si, že aj staré tety z Čierneho Balogu by mohli veľa rozprávať o našom
burácaní v kostole,“ hovorí so smiechom Martin. „To bol čas, keď Stano videl
naše prvé polo úspešné pokusy a oslovil nás. S odstupom času sa až čudujeme,
prečo on, oveľa skúsenejší hudobník, začal spolupracovať s nami, vtedy iba
nadšenými amatérmi.“
Stanova cesta do rockovej kapely bola poriadne „kľukatá“. Od mala sa venoval
folklóru, tancoval v Malej i vo Veľkej Kýčere, potom vo folklórnom súbore
Mostár. Jeden čas hrával aj na krídlovke v mostárenskej dychovke, no čoskoro
prešiel na gitaru, čo sa mu zdalo zaujímavejšie. Po niekoľkých pokusoch založiť
kapelu v Čiernom Balogu, raz uvidel hrať bratov a hoci jeho prvé pocity
hraničili s pobavením, začal s „chalanmi“ hrávať: „Proste mi to nedalo, hoci mi
to pílilo uši. Raz som sa išiel na nich pozrieť a začali sme spolu skúšať,“
dodáva Stano. Na otázku prečo, odpovedá: „Cítil som z nich obrovské nadšenie a
odhodlanie hrať napriek tomu, že ešte nevedeli ako. To bolo inšpirujúce a
nakazilo to aj mňa.“ Martin spomína: „Zdá sa, že ho začalo baviť s nami hrávať.
V podstate vtedy sa začali rodiť prvé skladby, prvé sny, nápady, ako by sa
kapela mala volať, čo by chcela dosiahnuť.“ Čoskoro si k nim cestu našiel aj
Dušan Veverka z Banskej Bystrice, ktorý - ako hovoria - doplnil miesto v kapele
nielen po hudobnej stránke, ale hlavne nenahraditeľne „zapadol do partie“.
Začínali teda v kostole. Za organom mali zložené bicie a po večeroch tam
nacvičovali. Skúšali metal, heavy metal, rock a iste si viete predstaviť, ako
pôsobí takáto hudba valiaca sa kostolom. „Našťastie nám maximálne pomohol náš
pán farár Peter Tkáč, ktorý nám poskytol priestory na skúšanie v bývalej farskej
budove.“ Vtedy začali s vlastnou tvorbou. Peťo, Stanka a Stano prichádzajú s
nápadmi a celkovú tvár tomu všetkému dávajú všetci spolu na skúškach. Texty
momentálne z väčšej časti píše Martin. Na prvom cédečku Out Of The Dark, ktoré
pokrstili v bratislavskom UPC v máji 2005, boli aj texty Márie Šulekovej -
Martinovej a Petrovej sestry.
Koncertovať začali na malých letných „festivalíkoch“ v okolí.
Stano nám prezradil, že prvý raz účinkovali na mini festivale na stanici
Čiernohronskej železnice v Čiernom Balogu, na ktorom vystúpila aj Stanka s
kapelou Potichu: „No, bohužiaľ, koncert bol bez nášho bubeníka Martina, ktorý
bol v tom čase v Amerike,“ dodal Stano.
Ako hrali v Amerike...
Ako sme spomenuli, Martin bol počas prvého koncertu The Elements v Amerike. O
päť rokov neskôr, konkrétne minulé leto, sa tam vybral znovu spolu s Dušanom a
Peťom, o čom nám porozprával: „Ja, Peťo a Duško sme sa rozhodli, že skúsime
slasti a strasti študentského pracovného pobytu v Amerike. Pracovali sme na
ostrove Mackinac Island v štáte Michigan. Cestovali sme samozrejme s malou
ambíciou, že by sme tam mohli aj hrávať. Chalani si v New Yorku kúpili lacnejšie
hudobné nástroje na cvičenie, aby sme to leto „neodflákli“. Po príchode sme
zistili, že je to malý ostrovček, kde cez zimu žije asi päťsto ľudí, kým v
sezóne ich tam je niekoľko tisíc. Takže je to vyslovene miesto, kde sa chodia
ľudia rekreovať a zabávať. Je to veľmi rušné miesto a v každom bare hrá večer
živá muzika, čo nás hneď ohromilo, aj keď zároveň sme pocítili rešpekt, pretože
úroveň vystupujúcich kapiel tam bola veľmi vysoká. Ako sme časom pracovali,
spoznávali sme veľa rôznych ľudí, medzi nimi aj takých, ktorí hrávali v baroch,
a dali sme sa s nimi dokopy. Hrávali sme s jedným vynikajúcim gitaristom Mikeom,
starším 55-ročným pánom, s ktorým sme odohrali niekoľko koncertov v kluboch.
Stretli sme sa s veľmi pozitívnym ohlasom, čo nás príjemne prekvapilo. Nadobudli
sme sebavedomie, pretože nás všetci povzbudzovali, že na to máme.“ Na otázku, či
sa tam ešte raz s celou kapelou vrátia, Martin odpovedal: „Pre nás študentov
bolo jednoduché získať víza, ale pre celú kapelu The Elements by to bolo omnoho
ťažšie.“
Hrávajú aj v baroch
Najprv účinkovali na festivaloch po okolí, neskôr aj po celom Slovensku, v
Bratislave, Košiciach, Prešove. Absolvovali aj týždňový pobyt v Taliansku, kde
hrávali v bare, aby si zarobili na cestu. V ostatnom čase chcú hrávať viac aj v
baroch, v kluboch, začali v Trenčíne, v Prešove, v breznianskom Bombura klube.
Stano to zdôvodnil tým, že majú ambíciu hrávať muziku pred slovenským pubovým
publikom: „Jednak festivalov nie je až tak veľa a nie je jednoduché dostať sa na
nejaký väčší festival. Na tieto záležitosti už máme manažéra Pavla Ambrosa z
Brezna.“ Stanka doplnila: „Nechceli sme sa nejakým spôsobom škatuľkovať, ak to
môžem tak povedať, ale chceme byť otvorení, hrať aj pre ľudí, ktorí nechodia na
festivaly.” „Hrať v bare je úplne iný pocit ako na veľkom pódiu, má to tiež iné,
svojské čaro,“ dodáva Martin.
Čo rodičia na koníček svojich ratolestí?
Martin s úsmevom hovorí: „Neviem, ako ktorí... Naši rodičia sú naši veľkí
fanúšikovia, no zároveň aj najväčší kritici. Otec hral na kadečom, aj keď sa
tomu nikdy profesionálne nevenoval. Hral na gitare, na klarinete v dychovke, na
trúbke v lesníckom zbore, doma máme dokonca aj saxofón.“
„Mňa vlastne naši už od strednej školy podporovali v speve a hoci som
vyštudovala operný spev, skončila som pri rocku. Čo sa týka operného spevu, tam
si žena musí vybrať: buď rodina alebo kariéra. V opere sa totiž každý deň skúša,
človek musí byť stále na „doskách“. Spievala som v opere, keď som študovala v B.
Bystrici, a mala som šancu nahliadnuť do jej sveta. Vtedy som sa rozhodla, že
toto určite nechcem robiť. Preto som si vybrala aj inú vysokú školu. Teší ma to,
čo robím, a štýl, akému sa venujem. Naši ma podporujú. Zaujímajú sa, kde idem,
keď stihnú. Niekedy proste prídem, hodím veci a idem preč. Fakt, niekedy mame
len na chodníku zakývam z auta. Dokonca aj celá ZUŠ-ka už žije s našou kapelou,“
hovorí Stanka, na ktorú prezradíme, že ona prišla s nápadom zorganizovať
benefičný Koncert pre Veroniku: „Keďže sestrino bábätko ochorelo na leukémiu,
chceli sme nejakým spôsobom finančne pomôcť. „Spriadli“ sme to s riaditeľom
mestského kultúrneho strediska Júliusom Obernauerom a hneď mi napadlo, že by sme
mohli do projektu zainteresovať chlapcov z kapely.“
Aj Stano sa môže pochváliť podporou zo strany rodičov, ktorí majú k hudbe
blízko, dokonca jeho otec stále tancuje vo folklórnej skupine Kýčera.
Nahrávajú druhé cédečko,
ktoré sa bude volať Inner Fight For Freedom (Vnútorný boj za slobodu). Jeho osem
skladieb dokopy vytvorí príbeh a úlohou poslucháčov bude, aby ho rozlúštili.
Cédečko ponúkne zhruba štyridsaťpäť minút mixu tvrdšej rockovej muziky i
príjemných poprockových skladieb. Záverečná jedenásťminútová skladba je zložená
zo siedmich častí a odráža náklonnosť kapely k štýlu nazývanému „progresívny
rock“. Po vyše ročnej práci ho plánujú vydať začiatkom júna. Za sebou majú
niekoľko úspešných koncertov v Brezne, preto ich ambíciou je zorganizovať veľký
krst pravdepodobne v mestskom dome kultúry, ktorý by bol spoločenskou udalosťou.
Pozvať chcú všetkých, ktorým sa ich hudba páči, a urobiť pekný večer s tým, že
by na krst pozvali aj nejakého známeho hosťa. Okrem cédečka plánujú aj klip,
ktorý by ponúkli
rádiám, televízii, vydavateľstvám: „Máme tipy na chalanov,
ktorí sa tomu venujú a majú technické vybavenie na úrovni. Skontaktovali sme sa
s profesionálnym kameramanom, ktorý už robil klipy aj pre známe slovenské kapely
ako I. M. T. Smile či No Name. Samozrejme, všetko je to aj otázka financií. Ale,
ako sa hovorí, kde je vôľa, nájde sa cesta. A my sme sa rozhodli, že si tú cestu
nájdeme,“ zdôraznil Martin. Nám ostáva už len dodať, že im budeme držať palce.
(ng)
Zľava Peter, Stano, Stanka, Dušan a Martin
