|
|
|
Deň otvorených dverí v base „Pán riaditeľ, využívam túto vzácnu príležitosť vo vašom ústave a prišla som za vami tentokrát už osobne vo veci môjho manžela Aladára Podkovičku prezývaného Šperhák. Dostali ste môj list?“ „Podkovička, Podkovička… ahá! Už si spomínam. Písali ste, že je chorý, aby sme mu pridelili nejakú ľahšiu prácu.“ „Áno. Takže, dalo by sa s tým niečo robiť?“ „Už minulý týždeň sme ho preradili na maliarske a natieračské práce. Ale potom prišiel váš druhý list aj s vyjadrením kardiológa, a to sme rozhodli spolu s väzenským lekárom, že ho opäť preradíme. Už by to malo byť v poriadku.“ „Nie, nie je to v poriadku. Tá práca v podzemí, čo teraz robí, je pre neho nevhodná. Ozaj ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách?“ „Milá pani, viac pre neho naozaj urobiť nemôžeme. Ľahšiu prácu už v našej väznici nemáme. Lepenie papierových vrecúšok zvládne predsa aj malé dieťa…“ „Lepenie vrecúšok? Ale, on písal o niečom inom.“ „To musí byť nejaký omyl. Už týždeň sedí v papiernickej hale a tam ho mienime nechať i naďalej.“ „Ale… no, pozrite sa, tu je jeho posledný list. Píše v ňom, že aj s kamarátom kope akýsi tunel…“
Emília Molčániová
Som kniha... Kniha som. Trojjazyčná. K materinskej reči sa pridala francúzština a angličtina. Deväť rokov ubehlo odvtedy, čo sa dostala do rúk čitateľa. Napísal a zostavil profesor Ján Fuska s kolektívom. Ústredným motívom mojich knižných listov je rodák z Košarísk - Milan Rastislav Štefánik - jeho život a práca v myšlienkach a obrazoch. Na tohto vzácneho Slováka, ktorému rok chýbal do štyridsiatky (1880 - 1919), s vrúcnosťou si spomínajú vedci, štátnici, novinári, spisovatelia, spolužiaci, básnici svetového mena. Písané slovo spestruje množstvo fotografií zo života M. R. Štefánika, sochy (aj z Brezna), busty, pamätné tabule z viacerých obcí a miest na Slovensku. Viem, aj keď som na poličke obklopená ďalšími priateľkami - knihami, že aj v Brezne som vo viacerých domácnostiach, čím potvrdzujú, že na môjho národovca nezabúdajú. Každým rokom sa pri jeho soche stretnú, zaspomínajú, položia kyticu kvetov. Som kniha, a predsa žijem! Za nedeľného ticha úvahu knižnú vypočul a na papier položil Š. Giertl
Povedali o láske *Pre milujúcich niet nič ťažkého (Cicero) * V láske sa žena podobá hudobnému nástroju, ktorý prezrádza tajomstvo svojho pekného zvuku len dobrému hudobníkovi (H. de Balzac) * Láska je iba chyba v programe (B. Gates) * Láska je vírus, ktorý po čase zmutuje na nenávisť (T. Vnučko) * Kto raz prežil veľkú lásku, ten je až do smrti šťastný i nešťastný z toho, že sa z nej vyliečil (F. Schiller) * Veľká láska sa rodí z malého poznania (Chesterton) * Existuje liek na lásku - ešte väčšia láska (H. D. Thoreau) * Láska je veda, ktorá nevyžaduje žiadne vysvetľovanie (B. Benešová) * Keď láska a zručnosť spolupracujú, očakávajte majstrovské dielo (J. Ruskin) * Aby láska nebola len frázou, záleží to len na nás (Ľ. Hlavsa) * Láska je mocnejšia ako sila a múdrejšia ako filozofia (O.Wilde) * Láska je veľmi bohatá, láska, tá všetko sľúbi. No ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi (M. Válek) * Ovocím lásky je služba (Matka Tereza) * Bozk je hymnou lásky (J. S. Machar) * Zmysel lásky je zhoda duší a tela, nie ich rovnakosť (Arión) * Nenávisti možno privyknúť, láske však nikdy (J. Anouilh) * Naozajstná láska bojuje, ale nežiarli (D. Diderot) * Najlepším prostriedkom proti starnutiu je láska (J. S. Mill) * Milovať nejakého človeka znamená vidieť ho tak, ako ho vidí Boh (F. M. Dostojevskij) * Slzy sú vyslanci veľkej lásky (E. M. Arndt) * Rane v srdci sa vraví láska (M. J. Lermontov) * Prvá láska je vysnená, posledná už len vymyslená (G. R. Deržavin) * Pre veľkú lásku je sto percent málo (A. Mattew) Podáva: Mgr. J. Pupiš
Ilustračné foto: Jozef Pupiš
Sloboda, rovnosť i bratstvo národov K významným „osmičkovým“ rokom v dejinách nášho národa a v jeho boji za národné práva a demokratické pomery patrí aj rok 1848. Dvadsiateho ôsmeho
marca boli prijaté Liptovské žiadosti, 28. apríla Nitrianske žiadosti a 11. mája
1848 sa na zhromaždení v liptovských kúpeľoch Ondrašová zišli Daxner, Francisci,
Hurban, Štúr a ďalších dvadsať vedúcich osobností národného hnutia, aby prijali
program pod názvom Žiadosti slovenského národa. Obsahovali štrnásť požiadaviek,
v ktorých sa Slováci domáhali, aby ich uznali za svojbytný národ, rovnoprávny
s ostatnými národmi Uhorska. Požadovali rovnomerné zastúpenie všetkých národov
v celouhorskom sneme a vytvorenie osobitných národných snemov. Žiadali, aby sa
slovenčina používala v slovenských župách ako úradný jazyk. Žiadali zriadenie
vlastných národných škôl všetkých stupňov, uznanie červeno-bielej národnej
zástavy, ustanovenie slovenských veliteľov v národnej garde a zavedenie
slovenského velenia. Žiadali všeobecné a rovné hlasovacie právo, úplnú slobodu
tlače, slobodu zhromažďovania a spolčovania. Boli za úplné odstránenie
poddanstva, dožadovali sa prepustenia väznených Janka Kráľa a Jána Rotaridesa
a požadovali slobodu a práva aj pre iné národy. Žiadosti slovenského národa boli
jedným z najdemokratickejších a najpokrokovejších politických dokumentov vo
vtedajšej Európe. Uhorská vláda na ne odpovedala stanným právom v slovenských
župách a na Štúra, Hurbana a Hodžu vydala zatykač. (ap) Božena Bobáková: Na krídlach vetra 18. Čo sa už nikdy nevráti A naozaj, môj malý chrbtový košíček, čo mi naši dali urobiť u ujčoka košiara na Močidlách, bol už pripravený. Stál v ňom široký hlinený hrniec s haluškami, zakrytý pokrievkou a zababušený ešte aj do snehobielej váľaničky, ľanovej kuchynskej prikrývky, aby sa jedlo čím dlhšie udržalo teplé. Na stole čakala dvojlitrová smaltovaná kandlička, plná čerstvo urobenej „bielej“ kávy, čiže čiernej kávy zmiešanej s osladeným vriacim mliekom. Keď som ju zazrela, po celom tele mi naskákali zimomriavky odporu. Vedela som, že ju budem musieť niesť opatrne v ruke a nič z nej nepovylievať. Raňajkovať mi ešte vôbec nechutilo. Na ťažkú a neistú cestu som sa teda vybrala nalačno. Mama mi síce dopodrobna vysvetlila, ako sa na naše pole dostanem, ale vo mne vždy kdesi hlboko driemala obava, že v šírom chotári, skladajúcom sa z užších alebo širších pásov, obsadených každý rok inými plodinami, čiže každý rok inak vyzerajúcimi, kde sa poľné cesty a chodníčky všelijako križovali, určite zablúdim a k svojmu tatovi netrafím. Videlo sa mi, že paseky a prielohy sa od vlaňajška úplne zmenili. Kde sa kedysi rozprestierala holá hnedá zem, vyhúklo teraz obilie také vysoké, že ma celkom prekrylo. Ba na niektorých miestach aj samotná tráva mi siahala až nad plecia, najmä ako som sa musela uberať hlbokým úvozom, s ešte hlbšími koľajami, čo od jari vyryli kolesá vozov. Jedným slovom hrôza. Veru, pre také malé bojazlivé dievča, aké som bola vtedy ja, toto osamotené putovanie včasným ránom vôbec nebolo pre mňa zábavné. Nehovoriac o strachu, že spoza niektorého kriaka vyskočia zlí chlapci, s krikom rozsypú moje halušky do prachu poľnej cesty a vylejú doň aj kávu. Nevšímala som si škovránka nad svojou hlavou, ani zvučné cvrlikanie cvrčkov, bzukot čmeliakov, šušťanie mladých, ešte zelených klasov obilia. Pripadala som si ako stratená v nejakej mátožnej krajine, plnej úkladov a všelijakých osídiel. Úzkosť zo mňa trochu opadla iba vtedy, keď som sa dostala na naše pole – teda na pole, o ktorom som si myslela, že je naše. Lebo úplnú istotu som nadobudla, len keď som zazrela svojho tata, ako stojí, dlaňou si zacláňa oči pred mladým slnkom a vyzerá ma. Vtedy ma zaplavil pocit opravdivého šťastia. Zabudla som na útrapy svojho putovania šuštiacimi a vlniacimi sa prielohmi, na svoju neistotu, na ťažkú kandľu s kávou, ktorá mi neúprosne ťahala rúčku k tvrdej zemi. Tú nešťastnicu som sa bála cestou čo i na chvíľu niekam položiť, aby sa mi na nerovnom povrchu nebodaj neprevrátila a všetko sa z nej nevylialo. Takže chvíľa, keď mi ju tato vzal z ruky a ja som nemusela mať za ňu viac zodpovednosť, bola pre mňa ohromne príjemná. Vlastne aj všetky ďalšie, čo nasledovali za ňou, ma bohato odmenili za útrapy cesty. Keď mi tato zložil v chládku pod lieskou košíček z chrbta, nahrnul trávy na kôpku a rozprestrel na ňu svoju vestu, aby som si pohodlne sadla, chránená pred mravcami, keď odkryl hlinenák a bryndzové halušky tak krásne zavoňali, že sa mi až tma urobila pred očami, keď načrel drevenou lyžicou do tej dobroty a ja som tak nahlas preglgla množstvo slín, čo sa mi nazbierali v ústach... Och, bože, ledva som dýchala od napätia, či naozaj príde to, čo očakávam? A veru prišlo. - Nechceš? – zastala tatova ruka s plnou lyžicou na polceste. – Iste si vyhladla, pokým si sa sem dostala. Vtedy mi určite tak zasvietili oči, že pretromfli aj to jasné slniečko nad nami. Aj rozšíriť sa mi museli, zväčšiť aspoň na také veľké koleso, ako bola pokrievka, čo ležala vedľa mňa. Môj dobrý, dobrý tato. V tomto okamihu ho moje detské srdiečko tak milovalo, že bolo ochotné preň urobiť čokoľvek, nielen ráno zavčasu opustiť pohodlný peliešok a trmázgať sa neistým a nebezpečným ránom. Totiž prvú lyžicu vábneho jedla vložil nie do svojich, lež do mojich úst. A moje huhňavé, no nesmierne vrúcne a úprimné vyznanie lásky pomedzi pregľganie chutných kúskov znelo: Tatík, ja ti zakaždým prídem s fruštikom, čo sa mi ako nebude chcieť vstávať. Načo tato chytro zahováral: - Počkaj, pozriem ešte raz do košíčka, či mama náhodou doň nevložila ešte aj druhú lyžicu. A veru vložila. Ako len mohla mama vedieť, že najlepšie halušky na svete sú tie, čo jem za krásneho letného rána v šírom chotári spoločne so svojím tatom v tôni liesky zo širokého hlinenáča? Určite bola jasnovidka – inak si to dodnes neviem vysvetliť. Medzitým sa už na úbočiach zjavovali prvé hrabáčky s veľkými košmi na chrbte. Niesli v nich stravu na celý deň pre všetkých, čo na poli pracovali, zopár kusov teplejšieho šatstva, ak by sa do večera náhle ochladilo, prípadne nejaký starý dáždnik, ak by prišiel nečakaný dážď. Pod pazuchou dve dvojmetrové kopencové palice, hrable, vidly. Celkom malé deti, čo ešte nevedeli bežkať, uväzovali si mamy na hruď dlhým, pevným kusom látky, prehodenej pod košom cez chrbát, ďalej jeden koniec ponad ľavé a druhý popod pravé plece a do týchto koncov pripevnili dieťa. Tento pás tenkej, ale pevnej látky sa nazýval odedza. V dávnych časoch, o ktorých vám tu teraz rozprávam, sa dedinské deti v kočíkoch nevozili. Len veľmi zriedka niektorý šikovný otec zhlobil z dosák truhličku a podložil ju drevenými kolieskami. Cesty bývali nerovné, hrboľaté a ak sa náhodou dieťa v takejto debničke viezlo, celé sa dobilo – tak ho na nerovnom teréne nadhadzovalo. (Pokračovanie) |
