|
|
|
Z etnografického zápisníka Jánske pranostiky * Pred Jánom (24. jún) nechváľ jarinu, až po ňom * Do Jána Krstiteľa nechváľ hospodár jačmeňa * Pred svätým Jánom modli sa za dážď, po svätom Jáne prší bez modlenia * Čo do Jána neodkvitne, to do Michala (29. september) neuzreje * Do Jána sa deň dĺži, po Jáne sa kráti * Na svätého Jána nie je noc žiadna * Svätý Ján nesie malín plný džbán * O Jáne čerešne i muchy zrelé * Jánove zelie k zdraviu ženie * Keď sa Jano rozplače, iba Božia matka ho utíši * Keď na Jána kukučka kuká, pekný čas si vykuká * Keď prší na Jána, malo by ešte nasledujúce štyri dni pršať * Na svätého Jána otvára sa letu brána * Keď však na Jána Krstiteľa dážď padá, málo má orechov pole i záhrada * Aký čas svätý Ján dáva, taký ho Michal máva * Svätý Ján popráva jariny a duch oziminy * Koľko dní po Jáne si kukučka kuká, toľko dní babieho leta nám jeseň ponúka * Po Jáne i múka zrelá * Kukučka po Jáne, keď si ešte kuká, porastú nám ceny, drahšia bude múka * Po Jáne sa dni krátia, ba i kravy už mlieko tratia * Koľko dní po Jáne sa kukučka ozýva, o toľko týždňov už jeseň začína * Do pripravovanej knižky Z našich pranostík.zozbieral: Mgr. Jozef Pupiš Pripamätávame si storočnicu hudobného skladateľa a pedagóga Vojtecha Wicka Horehronie mu bolo „zelenou kolískou“
Pred piatimi rokmi – pri príležitosti 95. výročia narodenia skladateľa – sa o poznámky o jeho živote a tvorbe knižne pokúsil prof. PhDr. Alexander Melicher, CSc., prvý rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici. Útlu brožúrku pod názvom Zelená kolíska vydal vtedy organizačný výbor Chalupkovho Brezna s podporou Slovenského hudobného fondu a Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy Slovenskej republiky. Začal komponovať pred šesťdesiatimi rokmi Posedenie pri pesničke Pavol M. Kubiš Kresba: autor
Navždy doznel jej iskrivý smiech... Veľmi ťažko sa mi hľadajú slová, aby som napísal pár viet na rozlúčku s členkou breznianskeho divadelného súboru Zitou Trepáčovou (27. mája 1934 – 10. júna 2008), ktorá v šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa zaskvela brilantným stvárnením svojich postáv.
Česť tvojej pamiatke! Zita Trepáčová ako vdova Frndolinka so Štefanom Gregušom v hre J. Chalupku Starý zaľúbenec
P. S. Prepáč, že sme sa viacerí neboli
s tebou rozlúčiť na poslednej ceste, ale hrali sme predstavenie v Liptovskom
Mikuláši.
Obetavá učiteľka a ochotníčka Divadelné snaženia breznianskych ochotníkov siahajú hlboko do minulosti, do 16. storočia, ale aktívnejšiu činnosť začali vyvíjať, až keď sa tu usadil známy dramatik Ján Chalupka. Odvtedy počet obetavých ochotníkov stále rástol a občas si ich treba s úctou pripomenúť. Patrí medzi nich aj učiteľka Zina Futasová. Pedagogickej práci
venovala tridsaťosem rokov. Učila v Brezne a v Šumiaci. Pracovala aj
v cirkevných a spoločenských organizáciách. Bola členkou Živeny, Červeného
kríža, Sokola a Matice slovenskej, v ktorej miestnom odbore bola trinásť rokov
tajomníčkou. Bola aj dlhoročnou členkou ochotníckeho divadla, kde robila
šepkárku a režírovala dve hry pre deti Sirota Marienka a 12 mesiačikov (1942)
a Gašparko s Kubom v krištáľovom zámku. Vo svojich spomienkach hovorí aj
o návšteve breznianskych ochotníkov v Tisovci na ich predstavení: „... Po
srdečnom uvítaní v patriarchálnej domácnosti Daxnerovcov sadli sme k prikrytému
stolu. Po občerstvení, kým sa začalo predstavenie, domáca slečna Božena, na
klavíri sprevádzaná Mladoňom (M. Š. Ferienčík?), zaspievala nám pieseň o Garibaldim.
Pieseň nás ohromne oduševnila. Šli sme do divadla ako z rozprávky do rozprávky.
Herci hrali nad očakávanie presvedčivo, pravdivo. Na spiatočnej ceste zabraná do
dojmov vracala som sa do rodného mesta s horúcou túžbou vytvoriť aj v Brezne
podobné slovenské kultúrne prostredie. Doma sme rozprávali, čo sme videli,
zažili a myšlienka pokúsiť sa aj u nás o slovenské ochotnícke predstavenie
ožila. Starší podávali znovu žiadosť k úradom o povolenie. Mladí sme vyberali
hru. Vybrali sme Kamenný chodníček. Rozdelili sme si úlohy a začali cvičiť.
Cvičili sme raz v Pomocnici (bola na poschodí u Štefankov), inokedy u niektorej
z herečiek. V pamätný deň očakávali sme svojich partnerov, ktorí bývali do
večera v zamestnaní, až konečne poprichodili, ale so zarážajúcou správou: „Je po
našom divadle. Vypukla vojna! Musíme rukovať.“ Mráz hrôzy otriasol nami, keď sme
sa rozchádzali a našu hru zamenila skutočná hrozná dráma, z ktorej sa
deväťdesiatjeden našich Brezňanov nevrátilo...“ A. Prepletaná Hovoríme s umeleckým vedúcim a dirigentom Domoviny Ty moja rodná: „Mne sa teba chváliť stále máli...“ Smelo môžeme povedať, že folklorista, hudobník, ochotnícky divadelník Jozef Gašperan z Braväcova je v oblasti záujmovo umeleckej činnosti na Horehroní pojmom. Začínal ako desaťročný chlapec malou roličkou v divadle. Tancoval vo folklórnom súbore Bukovinka v Braväcove. Šestnásť rokov pôsobil vo folklórnom súbore Mostár na poste vedúceho hudby. Okrem huslí hrá na harmonike a zvládne aj ľudové hudobné nástroje, ako sú pastierska píšťalka a fujara. Vypracoval sa na post umeleckého vedúceho a dirigenta speváckeho zboru Domovina. „Braväčani si radi zaspievajú a ja mám rád - dá sa povedať - všetky žánre v oblasti kultúrnej činnosti. Dávno ma nutkalo založiť nejakú spevácku partiu. Situácia sa vyvinula tak, že som bazíroval na tom, aby to bol klasický miešaný spevácky zbor. Možno, že k tomu prispelo aj moje ročné externé štúdium klasického spevu na ľudovom konzervatóriu v Bratislave. Niečo som tam pochytil a keďže si rád zaspievam - jednoducho jedno s druhým - myšlienka sa stala skutočnosťou,“ objasňuje vznik Domoviny. Prehovoril niekoľko nadšencov v dedine a na sklonku roka 1995 oficiálne založili miešaný spevácky zbor Domovina. Prihlásila sa necelá dvadsiatka ľudí. Rozbiehali sa doslova po kuse, zháňali repertoár a na jar roku 1996 začali cvičiť v miestnom osvetovom stredisku a vlastne dodnes skúšajú v kultúrnom dome. Jozef Gašperan spomína: „Začali sme cvičiť, samozrejme, že na začiatku to boli ľahšie veci, ľudové, ale v úpravách, väčšinou štvorhlasných. Napredovali sme dosť rýchlo. Menšie vystúpenia prišli už o tri mesiace, ale oficiálny premiérový program sme mali 19. júla 1997 pri príležitosti 40. výročia osamostatnenia osady Braväcovo od obce Beňuš.“ Program dopadol veľmi dobre. Mnohí diváci nešetrili slovami chvály. Treba dodať, že v Braväcove je vďačné publikum. Samozrejme, že pochvala hriala. O to viac, že zborový spev nie je na Horehroní taký populárny, ako napr. folklór či divadlo. Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť, a tak k ľahším upraveným ľudovým piesňam pribúdali náročnejšie. J. Gašperan ozrejmuje: „Narastala chuť a hlavne moja, pretože človek sa „chce vidieť“ aj v ťažších veciach. Počuje iný zbor, takú a takú skladbu. No a tak som vyberal a vyberám i skladby, ktoré sú možno na naše pomery až príliš ťažké. Predsa len nie sme profesionáli, nie všetci poznajú noty, preto všetko musíme veľmi prácne naštudovať. O to je ťažšia moja úloha, pretože všetko sa to musí veľa ráz zahrať, predspievať, atď. Ale o to viac potom teší, keď náročná skladba slušne zaznie. A povedal by som, že aj takých je neúrekom.“ V repertoári Domoviny teda nájdeme skladby od ľudových, v úpravách skladateľov, cez národné, hymnické i klasické. Aj keď Domovina nie je chrámový zbor, napriek tomu má v repertoári dosť veľkú časť chrámových skladieb, ktoré vo farskom kostole v Beňuši majú hádam najväčší priestor, hlavne cez vianočné a veľkonočné sviatky. Zvládnu aj ťažšie skladby, napr. z opery Predaná nevesta či Zbor Židov z Nabucca. Nepohrdnú skladbami autorov, ako sú: Tibor Andrašovan, Zdenko Mikula, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Ondrej Halma, Johann Sebastian Bach, Ján Levoslav Bella, César Franck, Alexander Moyzes, Bedřich Smetana, Ján Cikker, Franz Schubert, Ludwig van Beethoven, Wolfgang Amadeus Mozart, Vojtech Wick, Eugen Suchoň, Giussepe Verdi. Jedna skladba je „z pera“ Jozefa Gašperana: „Raz ma „kopla“ múza, že dačo by som mohol vymyslieť na našu dedinu - oklebetiť ju v piesni. Mal som dobrý deň, texty a muzika „išli zo mňa“, ani nebolo treba rozmýšľať, tak ma to chytilo. Potom som jemne dal prečítať text niektorým členom, či sa im páči. Nevedeli, o čo ide, ale pochválili ho. Potom som text upravil pre zbor. Mám dobrý pocit, pretože moju pieseň Ty moja rodná radi spievajú, možno preto, že je venovaná našej dedine. Začína slovami: „Každý si tú svoju rodnú chváli, mne sa teba chváliť stále máli.“ Takto som sa aj ja pokúsil trošku prispieť do nášho repertoáru. Máme akurát sto skladieb aj od autorov zvučných mien. Keď hovoríme o číslach, krátkych vystúpení a samostatných koncertov sme dovedna absolvovali stopäťdesiatšesť.“ Účinkujú hlavne doma vo farskom kostole pri rôznych príležitostiach. Navštívili takmer všetky horehronské dediny, ale dostali sa aj ďalej: Brestovany, Chorvátsky Grob, Hnúšťa, viackrát boli v Tajove. Zúčastňujú sa na Horehronských slávnostiach zborového spevu v Brezne, na Ozvenách staroslovienčiny pod Kráľovou hoľou v Telgárte, nahrali akadémiu pre rádio Lumen. „Boli sme aj za hranicami, nadviazali sme družbu s našimi krajanmi - so speváckym zborom Musica Viva z Báčskeho Petrovca. Vznikla veľmi dobrá spolupráca a aj oni už boli u nás.“ Pri speve dobre padne aj hudobný sprievod, ktorý podporí. Zborový spev síce by mal byť hlavne bez sprievodu, ale sú skladby, ktoré sprievod vyžadujú. „Takže využívam a niekedy aj zneužívam svojho syna Jožka, vyštudovaného klaviristu, ktorý žije v Košiciach. Keď on nemôže, veľmi ochotne pomôže môj dobrý kamarát Janko Jenča z Valaskej. „Ušlo“ sa už aj našej dobrej speváčke Monike Matulíkovej, ktorá hrá na organe v kostole, a Dr. Jankovi Šajgalíkovi, ktorý pôsobí v Liptovskom Mikuláši.“ Skúšajú každý pondelok. Priestory im obec poskytuje bezplatne, tiež podľa možností ich podporí aj finančne, za čo sú jej veľmi vďační. Pondelky si zvolili vraj preto, že ženy majú navarené ešte od nedele. Kolektív Domoviny tvoria speváci od robotníkov po vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Podstatná časť je z Braväcova. Niektorí členovia speváckeho zboru sú aj divadelní ochotníci. Keď boli druhý raz v Srbsku, povedali si: Prečo nevyužiť a neprezentovať sa aj s divadelnou hrou so spevmi Anička Kováčovie, ktorú mali práve v repertoári? Bolo to náročné, pretože boli absolútne vyťažení. Vlastne tí istí ľudia jeden deň mali koncert so zborom, druhý deň hrali divadlo, tretí deň zasa koncertovali. Ale podľa slov Jozefa Gašperana to stálo za to.
(ng) Jozef Gašperan v akcii / Foto: archív zboru, Ján Kán /
|
S čistým svedomím ho
môžeme nazvať nestorom slovenskej populárnej hudby, veď napísal stovky piesní,
šansónov, detských moderných pesničiek, najmä pre obľúbenú košickú Zlatú bránu –
bol spolutvorcom tradície, ktorá predznamenala pevné základy obľúbeného žánru na
Slovensku. Žiaľ, doteraz sa u nás nenašiel žiaden hudobný teoretik a kritik,
ktorý by zhodnotil jeho bohatú a mnohostrannú tvorbu. Nevšímavosť z tejto strany
si vysvetľujem jedine tým, že skladateľ JUDr. Vojtech Wick bol činný mimo centra
a mimo úzkych kontakov s profesionálnymi orchestrami, rozhlasom a televíziou. Je
pozoruhodné, že i v určitej umeleckej izolácii si skladateľ postupne vypracoval
svojskú hudobnú reč, vlastné základy, ktorých sa, možno povedať, držal po celý
svoj plodný život. 
Vždy boli okorenené jej iskrivým, zvonivým
smiechom, ktorý oslobodzoval – uvoľňoval napätie. Bola výraznou predstaviteľkou
komediálnych postáv, ich charakterov, a tak nečudo, že režiséri – Ivan Petrovický, Juro Kováč či Peter Scherhaufer – ju vďačne a často obsadzovali.
Spomedzi mnohých inscenácií treba spomenúť Starého zaľúbenca, Kuba, Najdúcha,
Komédie bez zaľúbenia..., Vyzvedačku...
Čo hovorí na doterajšie
roky zasvätené Domovine? „Keď spočítam všetkých, ktorí v Domovine pôsobili aj
krátkodobo, doteraz sa ich vystriedalo minimálne päťdesiat. Mnoho sa ich
vymenilo, čo spôsobuje problémy, pretože s novými členmi repertoár treba
nacvičovať odznova. Takže je to mravenčia robota. Zatiaľ ma to baví. Aj partia
je celkom dobrá. Keď chceme, vieme sa aj zabaviť. Raz - dva razy do roka sa
zídeme pri guľáši, pretože speváci sú jednoliata partia, ľudia, ktorí majú
spoločné záujmy. Niekedy sa sám seba pýtam: Prečo to robíš? Nie vždy totiž
všetko ide tak, ako človek chce. Samozrejme, ako pri každej robote, vzniknú aj
problémy. Ale človek sa z toho vyspí. Kým mi zdravie ako-tak bude slúžiť, určite
to nenechám. Napriek všetkým strastiam, ktoré prináša každá robota, dovolím si
povedať, že ma nesmierne baví a prináša mi aj potešenie. Všetkým, ktorí v zbore
účinkovali, aj terajším členom vyslovujem veľké Ďakujem.“
