24. JÚN 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Z etnografického zápisníka

Jánske pranostiky

     * Pred Jánom (24. jún) nechváľ jarinu, až po ňom * Do Jána Krstiteľa nechváľ hospodár jačmeňa * Pred svätým Jánom modli sa za dážď, po svätom Jáne prší bez modlenia * Čo do Jána neodkvitne, to do Michala (29. september) neuzreje * Do Jána sa deň dĺži, po Jáne sa kráti * Na svätého Jána nie je noc žiadna * Svätý Ján nesie malín plný džbán * O Jáne čerešne i muchy zrelé * Jánove zelie k zdraviu ženie * Keď sa Jano rozplače, iba Božia matka ho utíši * Keď na Jána kukučka kuká, pekný čas si vykuká * Keď prší na Jána, malo by ešte nasledujúce štyri dni pršať * Na svätého Jána otvára sa letu brána * Keď však na Jána Krstiteľa dážď padá, málo má orechov pole i záhrada * Aký čas svätý Ján dáva, taký ho Michal máva * Svätý Ján popráva jariny a duch oziminy * Koľko dní po Jáne si kukučka kuká, toľko dní babieho leta nám jeseň ponúka * Po Jáne i múka zrelá * Kukučka po Jáne, keď si ešte kuká, porastú nám ceny, drahšia bude múka * Po Jáne sa dni krátia, ba i kravy už mlieko tratia * Koľko dní po Jáne sa kukučka ozýva, o toľko týždňov už jeseň začína *

   Do pripravovanej knižky Z našich pranostík.zozbieral: Mgr. Jozef Pupiš 


Pripamätávame si storočnicu hudobného skladateľa a pedagóga Vojtecha Wicka

Horehronie mu bolo „zelenou kolískou“

    S čistým svedomím ho môžeme nazvať nestorom slovenskej populárnej hudby, veď napísal stovky piesní, šansónov, detských moderných pesničiek, najmä pre obľúbenú košickú Zlatú bránu – bol spolutvorcom tradície, ktorá predznamenala pevné základy obľúbeného žánru na Slovensku. Žiaľ, doteraz sa u nás nenašiel žiaden hudobný teoretik a kritik, ktorý by zhodnotil jeho bohatú a mnohostrannú tvorbu. Nevšímavosť z tejto strany si vysvetľujem jedine tým, že skladateľ JUDr. Vojtech Wick bol činný mimo centra a mimo úzkych kontakov s profesionálnymi orchestrami, rozhlasom a televíziou. Je pozoruhodné, že i v určitej umeleckej izolácii si skladateľ postupne vypracoval svojskú hudobnú reč, vlastné základy, ktorých sa, možno povedať, držal po celý svoj plodný život.

   Pred piatimi rokmi – pri príležitosti 95. výročia narodenia skladateľa – sa o poznámky o jeho živote a tvorbe knižne pokúsil prof. PhDr. Alexander Melicher, CSc., prvý rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici. Útlu brožúrku pod názvom Zelená kolíska vydal vtedy organizačný výbor Chalupkovho Brezna s podporou Slovenského hudobného fondu a Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy Slovenskej republiky.

Začal komponovať pred šesťdesiatimi rokmi
  
Vojtech Wick nemal to šťastie, že by mu rodný kraj mohol prirásť k srdcu. Mal obdobný osud ako významný maďarský hudobný skladateľ Zoltán Kodály, lebo ich otcovia boli zamestnancami štátnych železníc a často museli meniť svoje bydliská. U Zoltána Kodálya rodné mesto Kecskemét, neskôr Galanta a Trnava. U Vojtecha Wicka rodné Sučany, neskôr Krompachy, Prešov, Bratislava a Brezno...
   Na začiatku 20. storočia boli Sučany malým mestečkom. Tu, v údolí Váhu, medzi Malou a Veľkou Fatrou, v severovýchodnej časti Turca, sa pred sto rokmi – 26. júna 1908 – Vojtech Wick narodil. Jeho otec, Rudolf, bol tam prednostom železničnej stanice. Matka, Mária, rodená Dvorská bola učiteľkou (jej otec bol bratrancom hudobného skladateľa Jána Levoslava Bellu). Po základnej škole, ktorú Vojtech skončil v Krompachoch, odišiel na gymnaziálne štúdiá do Prešova. Sám na tieto roky spomína: - ...S tanečnou hudbou som sa dostal do styku prvýkrát ako študent v Prešove. Býval som na internáte a učiteľ spoločenského tanca ma angažoval za klaviristu. Už som bol dobrým klaviristom, na Štefánikovej slávnosti v sále Čierneho orla som hral celú Patetickú sonátu naspamäť, ale k tanečnej hudbe som ešte nemal vzťah. Naučil som sa ju z nôt, veľmi mi na tom záležalo, lebo na hodinu som dostával desať korún, čo bol hrozne vysoký zárobok, keď beriem do úvahy, že moje vreckové z domu na celý mesiac činilo päť korún. S tanečnou hudbou som sa vážnejšie začal zaoberať až v Bratislave...
   A kedy sa začal venovať tvorivo tanečnej muzike? Vojtech Wick odpovedá: - ...Prvé tri piesne som skomponoval ako 15-ročný pre krompašskú cigánsku kapelu – ešte nedávno som v Krompachoch jednu z nich počul, čo ma veľmi rozosmialo. Ale zodpovedne som začal skladať hudbu až v roku 1948 (teda pred šesťdesiatimi rokmi – pozn. aut.). Stalo sa to náhodou. Breznianska vojenská posádka usporiadala mikulášsky večierok. Moja manželka (Anna Wicková bola inak textárkou prvých skladateľových piesní – pozn. aut.) bola autorkou kabaretných výstupov a skečov. Chýbala ešte hudba, a tak som ju skomponoval. Počul to Gabo Rapoš z bratislavského rozhlasu a štyri pesničky nahral pre rozhlas. A potom to už išlo. Pribúdali nápady a pesničky...

Posedenie pri pesničke
   -...Dom Wickovcov na Ulici Boženy Němcovej v Brezne bol miniatúrnym kultúrnym strediskom, do ktorého rád a často zavítal skladateľ Bartolomej Urbanec, ale aj poetka Krista Bendová i rodina Suchoňovcov – okrem vtedy vychytených spevákov – a pre nás mladších to bol dotyk s veľkým svetom umenia, - zaspomínal básnik a skladateľov spolupracovník Ladislav Šimon v roku 1997.
   Som rád, že i ja patrím k tým, ktorí zopárkrát navštívili spomínanú vilu (dnes už zreštaurovanú pre iné účely a darmo by ste na nej hľadali pamätnú tabuľu a spomienku na Vojtecha Wicka), strávili tu vzácne chvíle v spoločnosti manželov Wickovcov a ochutnali neodmysliteľnú kapustnicu pani Anny. Fotografie ešte uchovávam a vždy, keď prechádzam popri dome, vzdychnem v spomienke...
   Pieseň Zelená kolíska na slová Ladislava Šimona patrí medzi najznámejšie Wickove skladby. V obľúbenej televíznej relácii Vyberte si pesničku získala Cenu divákov (1970). Televíznym divákom i poslucháčom utkvela v pamäti predovšetkým v nezabudnuteľnom podaní speváčky Oľgy Szabovej (donedávna táto melódia uvádzala rozhlasové Hudobné pozdravy banskobystrickej Reginy – pozn. aut.): ...Volá ma stále ďaleko kolíska zelená. Stojí tam v tôni nad riekou kolíska zelená. Volá ma prvá láska k vám. Vábi ma prvý nežný klam. Volá ma zďaleka dúhová rieka. Tam, kde kolísku v tôni mám... atď.
   Počas svojho života napísal Vojtech Wick (26. júna 1908, Sučany až 25. január 1985, Brezno) stovky populárnych piesní, šansónov, detských pesničiek (predovšetkým pre košickú televíznu Zlatú bránu) a iných hudobných diel. Pričinil sa tak o propagáciu nových prúdov v slovenskej populárnej hudbe. Hlboký záujem o túto tvorivú činnosť prejavil nielen počtom skladieb (v publikácii ich zoznam pripomína 455, a to určite nie sú všetky!), ale predovšetkým tým, že zanechal svoje pôvodné povolanie právnika, aby sa mohol venovať iba kompozícii a pedagogickej práci v Základnej umeleckej škole v Brezne (1961 až 1967).
   Nejeden milovník tanečnej hudby je majiteľom platní s jeho prvými skladbami, ktoré naspievali František Krištof Veselý, Bea Littmannová, Tri dievčatká, neskôr Karel Hála, Miroslav Ličko, Viera Lamačová, Vlado Oravec a ďalší. Okrem Zelenej kolísky si určite ešte spomeniete na piesne, ako Strieborná rozprávka, Nedočkavá či Nemám auto, nemám motorku.
   - ...Hudobný skladateľ Vojtech Wick, aj keď nebol breznianskym rodákom (prišiel sem v roku 1934 ako 26-ročný), predsa našiel v tomto malebnom meste, zelenej kolíske medzi Nízkymi Tatrami a Slovenským rudohorím, na brehu Hrona (okrem iného bol aj vášnivým rybárom), svoje bydlisko, bohaté i tvorivé obdobie a nakoniec aj miesto posledného odpočinku na novom mestskom cintoríne, - pripomína v závere monografie jeho priateľ Alexander Melicher.

Pavol M. Kubiš Kresba: autor

 

Navždy doznel jej iskrivý smiech...

    Veľmi ťažko sa mi hľadajú slová, aby som napísal pár viet na rozlúčku s členkou breznianskeho divadelného súboru Zitou Trepáčovou (27. mája 1934 – 10. júna 2008), ktorá v šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa zaskvela brilantným stvárnením svojich postáv.

    Vždy boli okorenené jej iskrivým, zvonivým smiechom, ktorý oslobodzoval – uvoľňoval napätie. Bola výraznou predstaviteľkou komediálnych postáv, ich charakterov, a tak nečudo, že režiséri – Ivan Petrovický, Juro Kováč či Peter Scherhaufer – ju vďačne a často obsadzovali. Spomedzi mnohých inscenácií treba spomenúť Starého zaľúbenca, Kuba, Najdúcha, Komédie bez zaľúbenia..., Vyzvedačku...
   Dodnes mohla ešte písať svoju bohatú divadelnú púť. Žiaľ, vážne zdravotné problémy jej to už niekoľko rokov nedovoľovali. Do svojich posledných chvíľ sa však veľmi intenzívne zaujímala o „divadelnú prácu“, mala prehľad o úspechoch i problémoch „chalupkovcov“, povzbudzovala nás a ešte pár dní pred svojím skonom mi kládla na srdce, aby sme sa na účinkovanie v Slovenskom národnom divadle zodpovedne pripravili, čo bol jeden z jej nenaplnených snov.
  V mene celého súboru ti z úprimného srdca ďakujem za tvoju nezištnú a obetavú prácu, za stvárnenie postáv, ktoré sa zapísali do dejín amatérskeho divadla, za tvoj nikým nezameniteľný iskrivý smiech!

   Česť tvojej pamiatke!

Zita Trepáčová ako vdova Frndolinka so Štefanom Gregušom v hre J. Chalupku Starý zaľúbenec

   P. S. Prepáč, že sme sa viacerí neboli s tebou rozlúčiť na poslednej ceste, ale hrali sme predstavenie v Liptovskom Mikuláši.
Ladislav Vagaday,predseda Divadelného súboru Jána Chalupku

 

 Obetavá učiteľka a ochotníčka 

    Divadelné snaženia breznianskych ochotníkov siahajú hlboko do minulosti, do 16. storočia, ale aktívnejšiu činnosť začali vyvíjať, až keď sa tu usadil známy dramatik Ján Chalupka. Odvtedy počet obetavých ochotníkov stále rástol a občas si ich treba s úctou pripomenúť. Patrí medzi nich aj učiteľka Zina Futasová.

   Pedagogickej práci venovala tridsaťosem rokov. Učila v Brezne a v Šumiaci. Pracovala aj v cirkevných a spoločenských organizáciách. Bola členkou Živeny, Červeného kríža, Sokola a Matice slovenskej, v ktorej miestnom odbore bola trinásť rokov tajomníčkou. Bola aj dlhoročnou členkou ochotníckeho divadla, kde robila šepkárku a režírovala dve hry pre deti Sirota Marienka a 12 mesiačikov (1942) a Gašparko s Kubom v krištáľovom zámku. Vo svojich spomienkach hovorí aj o návšteve breznianskych ochotníkov v Tisovci na ich predstavení: „... Po srdečnom uvítaní v patriarchálnej domácnosti Daxnerovcov sadli sme k prikrytému stolu. Po občerstvení, kým sa začalo predstavenie, domáca slečna Božena, na klavíri sprevádzaná Mladoňom (M. Š. Ferienčík?), zaspievala nám pieseň o Garibaldim. Pieseň nás ohromne oduševnila. Šli sme do divadla ako z rozprávky do rozprávky. Herci hrali nad očakávanie presvedčivo, pravdivo. Na spiatočnej ceste zabraná do dojmov vracala som sa do rodného mesta s horúcou túžbou vytvoriť aj v Brezne podobné slovenské kultúrne prostredie. Doma sme rozprávali, čo sme videli, zažili a myšlienka pokúsiť sa aj u nás o slovenské ochotnícke predstavenie ožila. Starší podávali znovu žiadosť k úradom o povolenie. Mladí sme vyberali hru. Vybrali sme Kamenný chodníček. Rozdelili sme  si úlohy a začali cvičiť. Cvičili sme raz v Pomocnici (bola na poschodí u Štefankov), inokedy u niektorej z herečiek. V pamätný deň očakávali sme svojich partnerov, ktorí bývali do večera v zamestnaní, až konečne poprichodili, ale so zarážajúcou správou: „Je po našom divadle. Vypukla vojna! Musíme rukovať.“ Mráz hrôzy otriasol nami, keď sme sa rozchádzali a našu hru zamenila skutočná hrozná dráma, z ktorej sa deväťdesiatjeden našich Brezňanov nevrátilo...“
   Cez miestny odbor Matice slovenskej s Karolom Rapošom a Metedom Skálom Zina Futasová iniciovala založenie hudobnej školy (1926) a v rokoch stagnácie matičného hnutia vypracovala vyhlásenie proti neprajníkom Matice. V roku 1938 spolu s predsedom K. Rapošom požiadala Radu mesta Brezna, aby bol postavený Národný dom. Mesto poskytlo pozemok, ale výstavbu mala realizovať Matica, na čo tá nemala financie, a tak Národný dom v Brezne nemáme.
   Zina Futasová sa narodila v Brezne 28. júna 1893 a zomrela v Podbrezovej 1. septembra 1966. Pripomíname si 115. výročie jej narodenia.
   (Literatúra: O. Baldovský: Osobnosti matičného života v Brezne, 1999, Jubilejný program DSJCH 1923 – 1963).

A. Prepletaná


Hovoríme s umeleckým vedúcim a dirigentom Domoviny

Ty moja rodná: „Mne sa teba chváliť stále máli...“

   Smelo môžeme povedať, že folklorista, hudobník, ochotnícky divadelník Jozef Gašperan z Braväcova je v oblasti záujmovo umeleckej činnosti na Horehroní pojmom. Začínal ako desaťročný chlapec malou roličkou v divadle. Tancoval vo folklórnom súbore Bukovinka v Braväcove. Šestnásť rokov pôsobil vo folklórnom súbore Mostár na poste vedúceho hudby. Okrem huslí hrá na harmonike a zvládne aj ľudové hudobné nástroje, ako sú pastierska píšťalka a fujara. Vypracoval sa na post umeleckého vedúceho a dirigenta speváckeho zboru Domovina.

   „Braväčani si radi zaspievajú a ja mám rád - dá sa povedať - všetky žánre v oblasti kultúrnej činnosti. Dávno ma nutkalo založiť nejakú spevácku partiu. Situácia sa vyvinula tak, že som bazíroval na tom, aby to bol klasický miešaný spevácky zbor. Možno, že k tomu prispelo aj moje ročné externé štúdium klasického spevu na ľudovom konzervatóriu v Bratislave. Niečo som tam pochytil a keďže si rád zaspievam - jednoducho jedno s druhým - myšlienka sa stala skutočnosťou,“ objasňuje vznik Domoviny.

   Prehovoril niekoľko nadšencov v dedine a na sklonku roka 1995 oficiálne založili miešaný spevácky zbor Domovina. Prihlásila sa necelá dvadsiatka ľudí. Rozbiehali sa doslova po kuse, zháňali repertoár a na jar roku 1996 začali cvičiť v miestnom osvetovom stredisku a vlastne dodnes skúšajú v kultúrnom dome.

   Jozef Gašperan spomína: „Začali sme cvičiť, samozrejme, že na začiatku to boli ľahšie veci, ľudové, ale v úpravách, väčšinou štvorhlasných. Napredovali sme dosť rýchlo. Menšie vystúpenia prišli už o tri mesiace, ale oficiálny premiérový program sme mali 19. júla 1997 pri príležitosti 40. výročia osamostatnenia osady Braväcovo od obce Beňuš.“

    Program dopadol veľmi dobre. Mnohí diváci nešetrili slovami chvály. Treba dodať, že v Braväcove je vďačné publikum. Samozrejme, že pochvala hriala. O to viac, že zborový spev nie je na Horehroní taký populárny, ako napr. folklór či divadlo. Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť, a tak k ľahším upraveným ľudovým piesňam pribúdali náročnejšie. J. Gašperan ozrejmuje: „Narastala chuť a hlavne moja, pretože človek sa „chce vidieť“ aj v ťažších veciach. Počuje iný zbor, takú a takú skladbu. No a tak som vyberal a vyberám i skladby, ktoré sú možno na naše pomery až príliš ťažké. Predsa len nie sme profesionáli, nie všetci poznajú noty, preto všetko musíme veľmi prácne naštudovať. O to je ťažšia moja úloha, pretože všetko sa to musí veľa ráz zahrať, predspievať, atď. Ale o to viac potom teší, keď náročná skladba slušne zaznie. A povedal by som, že aj takých je neúrekom.“

    V repertoári Domoviny teda nájdeme skladby od ľudových, v úpravách skladateľov, cez národné, hymnické i klasické. Aj keď Domovina nie je chrámový zbor, napriek tomu má v repertoári dosť veľkú časť chrámových skladieb, ktoré vo farskom kostole v Beňuši majú hádam najväčší priestor, hlavne cez vianočné a veľkonočné sviatky. Zvládnu aj ťažšie skladby, napr. z opery Predaná nevesta či Zbor Židov z Nabucca. Nepohrdnú skladbami autorov, ako sú: Tibor Andrašovan, Zdenko Mikula, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Ondrej Halma, Johann Sebastian Bach, Ján Levoslav Bella, César Franck, Alexander Moyzes, Bedřich Smetana, Ján Cikker, Franz Schubert, Ludwig van Beethoven, Wolfgang Amadeus Mozart, Vojtech Wick, Eugen Suchoň, Giussepe Verdi. Jedna skladba je „z pera“ Jozefa Gašperana: „Raz ma „kopla“ múza, že dačo by som mohol vymyslieť na našu dedinu - oklebetiť ju v piesni. Mal som dobrý deň, texty a muzika „išli zo mňa“, ani nebolo treba rozmýšľať, tak ma to chytilo. Potom som jemne dal prečítať text niektorým členom, či sa im páči. Nevedeli, o čo ide, ale pochválili ho. Potom som text upravil pre zbor. Mám dobrý pocit, pretože moju pieseň Ty moja rodná radi spievajú, možno preto, že je venovaná našej dedine. Začína slovami: „Každý si tú svoju rodnú chváli, mne sa teba chváliť stále máli.“ Takto som sa aj ja pokúsil trošku prispieť do nášho repertoáru. Máme akurát sto skladieb aj od autorov zvučných mien. Keď hovoríme o číslach, krátkych vystúpení a samostatných koncertov sme dovedna absolvovali stopäťdesiatšesť.“

   Účinkujú hlavne doma vo farskom kostole pri rôznych príležitostiach. Navštívili takmer všetky horehronské dediny, ale dostali sa aj ďalej: Brestovany, Chorvátsky Grob, Hnúšťa, viackrát boli v Tajove. Zúčastňujú sa na Horehronských slávnostiach zborového spevu v Brezne, na Ozvenách staroslovienčiny pod Kráľovou hoľou v Telgárte, nahrali akadémiu pre rádio Lumen. „Boli sme aj za hranicami, nadviazali sme družbu s našimi krajanmi - so speváckym zborom Musica Viva z Báčskeho Petrovca. Vznikla veľmi dobrá spolupráca a aj oni už boli u nás.“

   Pri speve dobre padne aj hudobný sprievod, ktorý podporí. Zborový spev síce by mal byť hlavne bez sprievodu, ale sú skladby, ktoré sprievod vyžadujú. „Takže využívam a niekedy aj zneužívam svojho syna Jožka, vyštudovaného klaviristu, ktorý žije v Košiciach. Keď on nemôže, veľmi ochotne pomôže môj dobrý kamarát Janko Jenča z Valaskej. „Ušlo“ sa už aj našej dobrej speváčke Monike Matulíkovej, ktorá hrá na organe v kostole, a Dr. Jankovi Šajgalíkovi, ktorý pôsobí v Liptovskom Mikuláši.“

   Skúšajú každý pondelok. Priestory im obec poskytuje bezplatne, tiež podľa možností ich podporí aj finančne, za čo sú jej veľmi vďační. Pondelky si zvolili vraj preto, že ženy majú navarené ešte od nedele. Kolektív Domoviny tvoria speváci od robotníkov po vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Podstatná časť je z Braväcova. Niektorí členovia speváckeho zboru sú aj divadelní ochotníci. Keď boli druhý raz v Srbsku, povedali si: Prečo nevyužiť a neprezentovať sa aj s divadelnou hrou so spevmi Anička Kováčovie, ktorú mali práve v repertoári? Bolo to náročné, pretože boli absolútne vyťažení. Vlastne tí istí ľudia jeden deň mali koncert so zborom, druhý deň hrali divadlo, tretí deň zasa koncertovali. Ale podľa slov Jozefa Gašperana to stálo za to.

   Čo hovorí na doterajšie roky zasvätené Domovine? „Keď spočítam všetkých, ktorí v Domovine pôsobili aj krátkodobo, doteraz sa ich vystriedalo minimálne päťdesiat. Mnoho sa ich vymenilo, čo spôsobuje problémy, pretože s novými členmi repertoár treba nacvičovať odznova. Takže je to mravenčia robota. Zatiaľ ma to baví. Aj partia je celkom dobrá. Keď chceme, vieme sa aj zabaviť. Raz - dva razy do roka sa zídeme pri guľáši, pretože speváci sú jednoliata partia, ľudia, ktorí majú spoločné záujmy. Niekedy sa sám seba pýtam: Prečo to robíš? Nie vždy totiž všetko ide tak, ako človek chce. Samozrejme, ako pri každej robote, vzniknú aj problémy. Ale človek sa z toho vyspí. Kým mi zdravie ako-tak bude slúžiť, určite to nenechám. Napriek všetkým strastiam, ktoré prináša každá robota, dovolím si povedať, že ma nesmierne baví a prináša mi aj potešenie. Všetkým, ktorí v zbore účinkovali, aj terajším členom vyslovujem veľké Ďakujem.“

(ng)

Jozef Gašperan v akcii   / Foto: archív zboru, Ján Kán /

 
Domovina v skorších rokoch Domovina dnes  

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT