Ako stara mama zachranila vtacika

Bol pekny den. Slnko palilo a ja so starkou sme si rozpravali prihody. Bola na rade starka. Povedala: "Tato prihoda sa odohrala, ked som mala pat rokov. Bol krasny den ako dnes. Kreslila som si prirodu. Potom som sa hojdala. Zrazu som pocula pipanie. Poobzerala som sa po okoli. Nikde nic. Dalej som sa hojdala. Zasa to zacalo. Vysla som z hojdacky a isla som ku branke. Zrazu som tam zazrela mlade vtacatko. Bolo zranene. Asi ho chytila macka. Zobrala som ho a obviazal som mu nozicku. Dala som ho do kosika a ono zaspalo. Plynul den za dnom a vtacatko bolo coraz veselsie. Jedneho dna zacalo aj spievat. Kazdy den som ho brala na cisty vzduch. Prisla jesen a prisla zima. Ale male vtaca nechcelo este na slobodu. Uz to ani nebolo vtaca. Z maleho vtacata vyrastol vtak. Raz sme ho pustili von oknom. Ale on nechcel. Tak presla zima a nastala jar. Aj teraz sme ho skusali pustit. A on odletel. Po mesiaci nam zaklopal niekto na dvere. A hadaj, kto to bol? Nas vtak. Doviedol ma k miestu, kde mal male vajicka. Potom kazdy den vyspevoval na strome." Starka skoncila a ja som si povedala: "Moja starka ma velmi dobre srdiecko. A ja budem taka ako ona."

Terezia Omastova, Polomka

Dr. Jan Zibrin
( 29. september 1899 Brezno - 11. august 1974 Brezno)

Advokat, funkcionar, organizator rozvoja skolstva a kultury, absolvent Karlovej univerzity v Prahe (1922).
Pochadzal zo slovenskych rodicov. Otec Jan Zibrin bol rolnik - gazda, matka Zuzana, rodena Padlickova. Mal jedneho surodenca. Manzelstvo uzavrel v roku 1927 s Viktoriou Kusou.
Bol dlhorocnym funkcionarom v Brezne. Vykonaval funkciu mestskeho pravnika (1935 - 1938) a clena mestskeho zastupitelstva. V telovychovnej jednote Sokol bol starostom (1925 - 1938), cvicitelom celostatnych sokolskych sletov a verejnych telovychovnych vystupeni po Slovensku, predsedom Klubu slovenskych turistov a pracoval aj v horolezeckom oddiele.
Ako demokrat sa stal clenom Revolucneho narodneho vyboru v Brezne, potom ho zvolili za clena Miestneho narodneho vyboru a neskorsie za 1. podpredsedu Okresneho narodneho vyboru v Brezne. Pracoval v roznych funkciach aj v evanjelickej cirkvi.
Vo svojom povolani advokata sa priklanal na stranu pospoliteho ludu a vsetku svoju cinnost smeroval pre prospech rodneho mesta a Horehronia.
Bol organizatorom a riaditelom prvych zjazdarskych pretekov - Velkej ceny Nizkych Tatier (1928).
V druhej svetovej vojne pracoval v podzemnom hnuti a bol presvedceny, ze po nej nastanu u nas demokraticke pomery. Rok 1948 bol pre neho sklamanim. Ako funkcionar miestneho odboru Matice slovenskej (1919) presadzoval vytvorenie gymnazia a vojenskej realky v Brezne a dbal o rozvoj clenskej zakladne. Predsedom miestneho vyboru Matice slovenskej bol osem rokov, do roku 1948. Viedol spevokol a hudobny kruzok, po roku 1948 bol clenom muzealnej rady a clenom docasneho a dozorneho vyboru, kde presadil nadviazanie kontaktov so zahranicnymi Slovakmi v rumunskom Nadlaku. Prve stretnutie sa uskutocnilo v roku 1971 v Brezne.
Funkcie v miestnom odbore Matice slovenskej ukoncil v roku 1974. Jeho funkcionarsku pracu ocenilo Ustredie Matice slovenskej z Martina dakovnym listom, kniznym darom od spravcu J. C. Hronskeho.
V Matici videl dobru mat, ktora vedie, vychovava a usmernuje svojich clenov.

Oto Baldovsky

Mnohi obcania, ktori sa vracali v roku 1983 vecer alebo v noci domov na dolny koniec Hronca ci do Valaskej, poculi pri moste ponad Cierny Hron cudne zvuky. Raz sa ozyvali za mostom, raz spod stromov lemujucich potok, ba clapotalo to aj v potoku. Boli aj taki, co nielen poculi, ale aj videli, ako nejake zviera, podobne velkemu psovi, s nezvycajnym fucanim a dychcanim prebehlo cez cestu. Reci sa vravia, chlieb sa je, nuz kazdy si to vysvetloval po svojom. Ti, co to zazili, neraz sa poriadne vylakali a ostatni to povazovali za klebety a vidiny sposobene tmavou nocou a mozno aj nejakym tym poharikom... Ale akaze tam tmava noc, ked tuto cast obce pomerne dobre osvetluju poulicne lampy?!
Cas plynul a zahada ostavala zahadou az do 7. augusta. Vtedy prehovoril o svojom zazitku Jan Makovnik z Hronca. Do dochodku pracoval na byvalej lesnej zeleznici a byval v dome hned vedla Cierneho Hrona.
"V tu nedelu som vstal rano okolo piatej a ako mam vo zvyku, vysiel som sa pozriet na dvor. Vsade bolo este ticho, iba voda v Hrone zblnkotala. Motal som sa okolo domu a ked som prisiel znovu na dvor az k plotu, zazrel som pri Hrone pod vrbami nejake zviera. Ponevieralo sa na miestach, kde odhadzujeme rozne odpadky z kuchyne. Myslel som, ze je to pes, ale ked som sa lepsie prizrel, zdalo sa mi to na psa predsa len privelke. Pozrel som sa este raz a zbadal som, ze je to asi patdesiatkilovy medved. Prehrabaval sa v odpadkoch a potom vosiel do Hrona. Chcel som vediet, kam ma namierene, preto som sa vratil do domu po kluc od branicky, ktoru na noc zamykame. Ked som sa vratil, medved sa prave stveral z vody hore na cestu, po ktorej isiel potom vyssie smerom ku kancelarii drevoskladu. Dalej som ho uz pre stromy nevidel. Pri tejto prihode som si spomenul na medveda, ktory nam pred rokmi v zime vyskocil rovno na trat. Pluhovali sme vtedy s dvoma strojmi so Svatosom a Rafajom. Dobre sa mu utekalo po vypluhovanom, ale potom sa len horko-tazko vydriapal hore do svahu. Bolo to pod Sihlou, v januari. Hovori sa, ze medvede v zime spia, a vidite, nemusi to byt vzdy tak," dodal Jan Makovnik.
Medved sice Makovnikovi zmizol, ale neusiel pozornosti Deziderovi Reinhardovi z Brezna, pracovnikovi Metalurgickeho zavodu v Hronci.
"Prave som sa vracal z nocnej a prechadzal som popred zavod smerom k autobusovej zastavke. Vtedy na cestu od Hrona vybehol mensi medved. Presiel cez cestu a smeroval k Petkovej brane," spomenul si na medvedovu prechadzku.
Zhodou okolnosti prave vtedy isiel z domu do dediny dochodca Gabor Jamriska, ktory toto stretnutie opisal takto:
"Medved dobehol takmer k Petkovej branke, ovoniaval chodnik a potom sa tahal popri Hrone az k jelsinam, co rastu pri Hrone. Povedla plota pod skolou prisiel az pod tranfostanicu a tam mi uz zmizol z oci," dorozpraval posledny, treti svedok medvedej navstevy Hronca.
Medved teda dvakrat prebrodil Cierny Hron k comu ho mozno prinutil prave prichadzajuci vlak na hronecku zeleznicnu stanicu. Nebyt toho, mozno by bol presiel poza zavod do lesa. Musel to vsetko zrejme dobre poznat. Od tranfostanice totiz nemal problem prejst do lesnej casti Lipova. Ktovie, preco sa mlady, mozno len dvojrocny medved prebijal zivotom sam! Bodaj by sa vratil hlbsie do hor medzi svojich, lebo na vylety do dediny moze na frekventovanej ceste doplatit. Najlepsie by vsak bolo s odpadkami rychle skoncovat, lebo hlad je zly. Aj pre medvede...

Ferdinand Bevilaqua