Gustav Kazimir Zechenter - Laskomersky (1824 - 1908), cudny kresliar na koni z Brezna

Narodil sa v roku 1824 v Banskej Bystrici. Detske roky prezil v Ponickej Hute, kde zacal chodit aj do skoly. Rodina sa v roku 1832 prestahovala do Banskej Bystrice. Tu pokracoval v studiu na gymnaziu. V roku 1840 odchadza na filozoficke studia do Pesti. Neskor do Viedne, kde studoval medicinu. Jeho otec bol banskym uradnikom. Mlady Zechenter od mlada poznal robotnicke prostredie banikov a kovorobotnikov. Mal dobre pozorovacie schopnosti, prekypoval zartom a vtipom. Mal rad obycajnych ludi, handelskych drevorubacov, masiarov v Podbrezovej ci vycivenych kremnickych banikov. Casto chodil do hamru medzi robotnikov a proboval i kovat. Raz sa mu stala takato prihoda: Zmocil mokru lopatu do horucej taveniny, vyprskla para a popalila mu tvar. Doma ho matka vysvihala palickou. A tak ho vraj vpredu palila popalenina a odzadu palicka.
Strnasteho jula 1853 prichadza ako lekar do Brezna. Jeho obvod bol rozsiahly. Patrilo mu dvadsatstyri obci v okoli Brezna. Tak napriklad obchodzka Myto - Jaraba - Vysna Boca a Maluzina mu zabrali tri dni cesty na koni. Ako lekar pristupoval k zenam ludsky uznanlivo a k chlapom s patricnou chlapskou nebojacnostou, no rovanko ku vsetkym s humorom.
Pohyboval sa medzi vsetkymi spolocenskymi vrstvami. Pisal si so znamymi z celej monarchie. Z Prahy, Viedne, Pesti, Chorvatska. Z toho si pravidelne korespondoval so styridsiatimi osmimi osobnostami. (Chalupkom, Dobsinskym, Daxnerom, Franciscim, Sturom, Hurbanom, Culenom, Gottcarom, Holubym, Riznerom...).
Kazda obchadzka obvodu mu prinielsa nove poznatky, pohlady na lud. Prichadzal do bezprostredneho styku s krasou prirody, kde sa oddaval tichym uvaham a kresleniu. Skicar a griflik mal vzdy so sebou.
Pri nastupe do Brezna mu matka a sestra Petronela viedeli domacnost. Breznianske mamicky na vydaj sucich dievcat sa zaujimali o Zechentera. On sa ale do zenby neponahlal. Casto navstevoval Jana Chalupku. Pricinou navstevy bola aj Chalupkova dcera Lujza, ktora bola o dvanast rokov mladsia a spolu chodili tri roky. Zechenter o tom sam povedal: "Chodil som tam casto, pozdejsie precasto." Tak ako znamost s Lujzou, tak aj znamost s Milkou Ondrusovou, dcerou evanjelickeho ucitela, neskoncla pred oltarom. A predsa. Predsa len tridsatstyrirocneho Zechentera ozenili s dcerou masiara, statkara Grozera, s Emiliou z Krizovej Vsi na Spisi. Zechenter o tom napisal: "Nadisiel teda den, ked po rokoch mojho neviazaneho zitia moje kridla mali byt ostrihane. Dna 14. februara 1858."
S Jankom Cipkom z Brezna ho spajalo priatelstvo zo studentskych cias, zaujem o veci narodne, ale aj kmotrovstvo. Mal dceru Bertu, Marisku a syna Gustava. Medzi dalsich jeho priatelov v Brezne patril Stefan Feriencik a Samo Lopusnik.
Pre vsetkych bol milym Gustom, dobrym a veselym priatelom vzdy ochotnym pomoct. Raz mu jeden z pacientov, drevorubac Jan Nemcok, zomieral v naruci. Drevorubac mu povedal, ze sa neboji smrti, lebo tam vraj nebude presila roboty, zato bude viac spravodlivosti.
Zechenter sa angazoval za vec ubiedeneho ludu. V Brezne, v tomto kralovskom meste, posobil nielen ako obvodny lekar, ale aj ako clen vyvolenej obce. Tu bojoval o sidlo Matice slovenskej, tu zazil uspechy aj porazky. Brezno bolo vyhliadnute za jedno zo stredisk narodnych snah, aby reprezentovalo tuzbu sturovskej generacie. V policajnom registri mu evidovali zavazne a pre uhorsku vlast "nebezpecne previnenia". Napriklad, ze ho navstivila ceska "buricka" Bozena Nemcova, alebo ze v roku 1867 prechovaval vo vlastnom dome "spiona" Dioniza Stura. Zechenter pokladal pobyt v Brezne za najkrajsie roky svojho zivota. "Cez luku pomaly klusa osamely jazdec. Obcas zastane, rozhliadne sa, dlho a pozorne sa obzera. ked sa mu nieco pozda, vytiahne zapisnik s griflikom a kresli." Tento cudny "kresliar na koni" bol Zechenter. Tak sa do jeho skicara dostali zaujimave prirodne scenerie, laznicke domy, pily, ludia pri praci a ich kroje.
Siedmeho maja 1868 nutene, na zaklade nebezpecnych obvineni odchadza s rodinou do Kremnice. Tu prezil dalsie roky naplnene pracou v prospech ubiedenych banikov. Zomrel 20. augusta 1908. Pochovany je v Kremnici. Vedla jeho hrobu je hrob historika Pavla Krisku, archivara z Kremnice.
"Dochtor Center", ako ho ludia familiarne volali, zostava ako literat, popularizator a lekar jasnou postavou nasej narodnej kultury.

Lubica Albertyova

Na pasi

Kazdy narod je hrdy na svoju minulost, venuje pozornost ochrane kulturnych pamiatok. Aj v nasich mestach a dedinach sa najde vela pamatnych tabul vyznamnym osobnostiam, ba aj rozne cenne pisomnosti a dolezite historicke pamiatky. Zial, zatial im venujeme malu starostlivost a ak nedojde k naprave, o vela prideme. Snaha evidovat kulturne a historicke pamiatky a zachranit ich pre buduce pokolenia bude mat velky vyznam. Napriklad madarskym mestam ako je Sopron udelili za vysldeky v oblasti ochrany a udrzby historickych pamiatok medzinarodne ceny. Uz niekolko rokov realizuju program renovovania zamkov. Madarsko je bohate aj na ludove umelecke pamiatky. V ich ochrane ma vyznamnu ulohu narodpisne muzeum vo volnej prirode. V skanzene su pamiatky ludovej architektury vsetkych narodopisnych oblasti krajiny. V poslednom case sa dostava do popredia ochrana pamiatok z oblasti historie polnohospodarstva a priemyslu, ako aj kulturne pamiatky najnovsej doby.
Preto sa aj nam treba pozerat, ci aj u nas nemame zanedbane a nevyuzite kulturne pamiatky, ako je napriklad stara fara vo Valaskej, ktoru dal postavit leso-erar ako aj skolu, ktora musela ustupit rozsireniu cesty a pretekajucim potokom cez dedinu. Uz ani to nie je pravda, lebo potok upravili a vedie do Hrona. Staru faru postavili zaciatkom 19. storocia a do roku 1944 sluzila svojmu ucelu. Ked si obcania Valaskej postavili novu faru vedla kostola, od tych cias sluzila ako sklad, klubovna a cez druhu svetovu vojnu sa tam skryvali matky s malymi detmi. Potom pustla a zostala nevyuzita. Mohla by sa vyuzit na zriadenie izby tradicii alebo pamiatkovych predmetov. Pamatnu knihu o vzniku Valaskej, ktoru mala v uschove rodina Molcanovcov, pocas frontu udajne odkupil jeden clovek a teraz sa vraj nachadza vo Zvolene. Taky osud postihol aj izbu tradicie, ktoru vytvoril ucitel Anton Kudelka.
Este jedna pamatihodna budova bola vo Valaskej za kaplnkou. A to dom, ktory si postavili na vyrubanisku priamo zo stromov, na zruboch boli data vystavy a cimer s inicialkami majitela domu. Tento dom este v povodnom stave nakreslil E. Laubert a obraz ma Jola Schwartcova. Poslednych majitelov tohto domu bolo viacero, volalo sa tam do Skvotakov.
Nazvy ulic boli neustalene. Postupom casu pribudali rozne nazvy, ako Nadrazna, Za ulicou, Na Piesok, Potocky, Gotwaldova, t.c. Tatranska. V dvadsiatych a styridsiatych rokoch v Nadraznej ulici bolo strnast rodin Banikovcov, narodil sa tam aj vyznamny historik, jazykovedec doc. Dr. A.A. Banik, ktory daroval Matici slovenskej zbierku knih v hodnote stotisic korun. Richtar Stefan Banik - Valenzak ma velke zasluhy na zveladovani obce v rokoch 1927 - 35, ked z dreveneho mosta bol vystavany zelezo - betonovy ponad rieku Hron a na Konopiskach vystavil novu skolu. Teraz je tam ludova skola umenia.
Este jeden pripad, ktory sa udial v roku 1964. V humne gazdu Michala Havrilu sa prepadol kon do hlbky asi desat metrov. Velmi zalostne zvuky vydaval spod zeme, museli ho zastrelit a lanom vytiahnut. V tomto mieste je velky prival vody, ktora vymolila taku vrstvu zeme, ze kona neudrzala. Domy a staviska zburali z bezpecnostnych dovodov a prestahovali do novej Valaskej
Kazdy narod si ceni svoju historiu s nezabuda na tych, ktori sa v minulosti zasluzili o jeho kulturny rozkvet.

J. Laubert