(k 65. vyrociu umrtia maliarov Zola Palugyaya a 30. vyrociu umrtia Janka Alexyho)

Osemnasteho septembra na Dumbieri tragicky zahynul vo veku 37 rokov rodak z Badic, impulzivny umelec a nadany moderny maliar Zolo Palugyay a 22. septembra 1970 zomrel vyznamny maliar, publicista a spisovatel Janko Alexy, ktoreho basnik Stefan Zary zaradil medzi zlatoustych rozpravacov. Ponukame vam uryvky zo zivotopisneho romanu o Milosovi Bazovskom Tlejuce slnko z pera Dusana Nikolaja.
"Zolko nas pozval k sebe domov do Badic. Atmosfera skutocne staroslachticka, priam zemianska. Kuria s viacerymi izbami, obkolesena lipami, jasenmi, smrekmi. V jedalni na stenach rodinne portrety, priamo zo svetlohnedeho dreva, gauce a kozene kresla. V nich usadene siroke pribuzenstvo. Tazko je maliarovi vysvetlovat tymto milym ludom, ze ho povinnosti zase odhanaju od rodinneho kozuba.
Z Badic sme zahli do Liptovskeho Mikulasa. Odtial pod ho do Brezna. "Halala, tralala, certa natralala..." Svist kosy, suchot sena, praskot rebrinovcov, skripot zeleznych obruci na zahamovanych kolesach nadol kamenistou cestou. Rovno do srdca ako neboziec sa zavrtavali dievcenske hlavy. Dovolil som si zatiahnut aj svoju vlastnu piesen "Mesiacik, kosacik, vedie si stenka..." Drzal som si tuto pesnicku v zalohe. Niekedy som nou ako jezibaba na pernikovu chalupku lakal mlade zeny. Nejedna sa zlakomila. V Brezne ziadalo sa mi najma spievat. Znovu som si zatiahol s dievcatmi od Brozmanov. Adka bola odo mna o dobrych strnast rokov mladsia. Vekovy rodiel nie az taky neprekonatelny. Ibaze konala praktickejsie. Len co dosiahla sedemnast, vydala sa. Za Roberta Raposa. Usadil sa v Pohorelej, stala sa pani notarovou. Dozicil som jej stastny vydaj. Iducky okolo zagratuloval, obrazok ako svadobny dar priniesol. Tusim detviansky motiv. Fujaras. Toho som podaroval Nadke Pietorovej, ked si vzala v Martine profesora matematiky Vita Hejueho.
Silnejsie ako ja sa k Breznu priputal Zolko. O delikatnych zalezitostiach sa v mojom veku nepatri hovorit nahlas. Nuz radsej pomlcme o tom, ze chodieval sem aj kvoli mladej ucitelke... V Brezne sme sa dlho nezdrziavali. Poberali sme sa vyssie na Horehronie. Zvycajne sme sa usadili u Lucanskych v Helpe. Pohybovali sme sa na miestach, ktore Martin Razus dostal do svojho Krcmarskeho krala. Jozef Ciger sem chodieval za Brondom Rusnakom. Ohromny rozpravkar. Stacilo pozorne zaznamenavat, doma sikovne prepisat a knizka rozpravok sa mohla tlacit. Z Helpy vyrazali sme na Bacuch, do Polomky, Pohorelej, Zavadky. Drevenice, okolo nich komory, kolne, sopy, stajne, stodoly, krmliky. Ich farby prechadzali do cervenych, oranzovych, purpurovych odtienov. Okolo okien zelene ramy. Spary vymazane bledym okrom. Sindle tmavosive az indigove
Na priedomi naboso cupkaju deti, chlapca od dievcata v obleceni nerozoznas, kosele az po paty. Kubanky cervene s dlhymi rukavmi. Helpianky nosia bohato vysivane cepce, na prednej strane vyzdobene celenkami, na temene zakryvaju hlavu az po krk. Opat prevlada cervena, ale tvar nezvycajny, ako zo vzdialenej krajiny a davneho casu. Robotni ludia, vedia narabat s drevom, vysivat kozuchy, rolnicit. Vysivky na koseliach, opleckach, zasterach, prestieradlach, polkach. Farebne nite a vzory... Na Horehroni ma castejsie ako inde nutkalo malovat ludi, ako vychadzaju z kostolov."

...

..."Janko Alexy si hovel v boxe kaviarne Slavia nadmieru spokojny. Usmieval sa potmehudsky lezerne. Rozpraval hlasom, ktory pomaly vyteka ako med z plastov jeho stastia. Na dosah mal prastaro odetu, a pritom sviezu Oravu, rozmanity Liptov, premenlivy Zvolen a jeho okolie, cely slnecny Turiec, skalnatu Trenciansku. Tam vsade su, chvalil sa, moje lasky. Vonave svrciny, stihle vyrastene smreky. Co by som ostaval v Bratislave, ked v Zazrivej na sta prekrasnych zjavov mate, ked na Helpe prekrasny veniec deti rozvija sa na luke."

...

..."Okolo Zolkovej smrti aj tak zostalo niekolko zahad, ktore nevedel vysvetlit ani jasnovidny rozpravac Ondrejov. Telo nasho priatela lezalo pod nevelkou skalou, vysoko zo tri styri metre. Kusok od Stefanikovej utulne!..." ..."Medzi slovenskymi impresionistami bol rozhodne na prvom mieste. Dosiahol to svojou hlbokou, jemnou lyrickou kultivovanostou. Jeho tvorba stoji osamotene. Prave preto, ze sa nesnazil o nijaku manieru, ale ze vnutornou silou, ozajstnym precitenim v spojeni s bohatou osobnou kulturou, s europskym rozhladom prenikol k podstatnym znakom svojej umeleckej metody."

Ludo Ondrejov venoval Zolkovi na rozlucku par versov: "Vecer sa sklonil, dozneli kroky vetiev v poliach. Zabludil, Boze, a kraca chudak horou samotny."

(Roman je napisany v prvej osobe - rozpravac je Bazovsky. Kniha D. Mikolaja Tlejuce slnko vysla v roku 1994 v Bratislave vo vydavatelstve Print - servis)

Vybrala A. Prepletana