Duchovný otec lyrizmu
Dielo
básnika Ivana Kraska nemá ani päť zväzkov. Sú to vlastne skôr zväzočky. Jeho
zväzoček je podľa A. Matušku síce „útly, neobjemný, a pri tom všetkom ťažko
vážiaci, znamenajúci veľký vklad do pokladnice nášho duchovného majetku...“
Krasko
začal publikovať svoju poéziu nepoznaný, ale ani sa nechcel dať poznať,
používal pseudonym Janko Cigáň. Jeho prvá báseň sa volala Pieseň nášho ľudu,
ale nasledujúce básne síce ľudovo nevyznievali, ale vždy spievali za človeka
a za jeho etické právo na seba samého.
„Národovec
je vystriedaný vnútorným človekom..., ktorý sa úporne norí do seba, do
analýzy a sebaanalýzy...“ (A. Matuška). Kraskova poézia prinášala novú tému,
zvanú „Ja, človek“, a to so sociálnou, ľudskou, aj ľúbostnou výbavou
človeka, s jeho osudovou skúsenosťou, s tragikou jeho osudu,
s nenaplniteľnosťou túžby a sna, so skepsou nazerania na zmysluplnosť
existencie. Také sú jeho básne v dvoch knihách poézie: Nox et solitudo
a Verše.
Ako človek
bol príťažlivý a láskavý, ako básnik posunul slovenskú poéziu do Európy. Ale
básnil iba vtedy, keď sa mu žiadalo „predpísať si lieky na vlastné rany
z duše apatieky“. Pritom vyznával základný mravný zákon poézie novej
moderny: „No nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo“.
Kraskova a kraskovská éra slovenskej lyriky sa všeobecne nazýva Slovenská
moderna. „Krasko ako básnik zostáva autorom mnohorozmerného diela na malom
priestore textov“ (P. Števček). Podľa A. Matušku „je iný, iná je jeho pravda
a iná je jeho báseň“. „Báseň zostáva jeho jedinou istotou – s bezmocným
slovom ako jedinou nádejou“ (P. Števček).
Ivan
Krasko, vlastným menom Ján Botto sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach
a zomrel 3. marca 1958 v Bratislave. Pochovaný je vo svojom rodisku.
Vyštudoval
chemické inžinierstvo v Prahe, ale navštevoval aj prednášky na filozofickej
a právnickej fakulte. Ako chemik pracoval v cukrovare v Klobúkoch,
v chemickej továrni v Slanom, neskôr pôsobil aj v Krajskom úrade
v Bratislave. Od roku 1938 žil na dôchodku v Bratislave a v Piešťanoch. Bol
aj poslancom a senátorom Národného zhromaždenia v Prahe, členom Českej
akadémie vied a umení a Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1946 mu
udelili titul národný umelec. Pripomíname si päťdesiat rokov od jeho úmrtia.
Pramene:
SBS, 3. zväzok, Martin, MS 1989; Krasko (esej), In.: A. Matuška: Dielo 2,
Bratislava, Tatran 1990, s. 200 – 208; článok P. Števčeka: Ivan Krasko
(Umelecké hodnoty 20. storočia – literatúra).
A. Prepletaná
Včelári aj včelíny sa
vytratili
Už veľmi - veľmi dávno naši predkovia
prišli na blahodarné účinky medu, ktorý objavili u lesných včiel v dutinách
stromov. Preto hľadali spôsob, ako sa týchto včiel zmocniť a pohodlnejšie sa
dostať k ich „výrobku“. Vymysleli úle - slamenáky, aj keď včely vždy museli
zničiť. Potom aj úle bez ničenia „rodiny“ a s možnosťou pomôcť včielkam pri
výstavbe plástov. Potom aj spôsob, ako sa zmocňovať vyletených rojov. Až
dospeli k racionálnemu a veľmi produktívnemu včeláreniu.
Hronec,
zasadený v lone prírody, má veľmi dobré podmienky na včelárenie a Hrončania
to odjakživa v hojnej miere využívali. Takže včelárstvo má v Hronci bohatú
tradíciu. V rokoch môjho detstva okolo roku 1930 a ešte aj neskôr boli
v Hronci celé desiatky včelárov a včelínov (po hrončiansky „včelienov“).
Povedal by som, že včeláriť bolo módou. Včelárili fabrickí robotníci,
úradníci i verejní činitelia. Po stráňach Bašty, Strminy, Jaminy, Hájneho
grúňa aj inde boli menšie i väčšie včelíny, ba celé včelárske farmy.
Bendíkovci, Weissovci, Petrániovci, Nemkyovci i ďalší mali pri včelíne aj
chatky, kde mohli „vytáčať“ med, zhotovovať rámiky i celé úle. Môj starý ujo
Schmidt, hoci nemal jednu ruku, bol nielen včelárom, ale aj zručným stolárom
a ovocinárom. Pri včelách na Jamine býval po celý rok, ba roky. Včelíny boli
tiež miestom na nedeľné rodinné či priateľské posedenie. Do včelína sa
utiahli chlapi, ak chceli v pokoji nerušení prediskutovať vážne problémy,
alebo si len tak oddýchnuť, zdriemnuť či pospať. Vo včelíne trávili pomerne
veľa času, robota okolo včiel si vyžadovala svoje.
Ja som teda
prichádzal so včelami do styku odmalička. Dvaja strýcovia - mamini bratia
boli včelármi, a potom aj moji dvaja bratia. Na včelárenie som nemal
podmienky, ale keď bolo treba, pomáhal som najmä pri „kočovaní“, keď sme
vozili včely až na južné Slovensko v čase kvitnutia agátu alebo repky, alebo
do bližších horehronských dolín. Aj „blaho“ včelieho žihadla som neraz
„vychutnal“.
V povojnových rokoch (po roku 1945) sa v našich rudohorských lesoch viac
udomácnili medvede, ktoré včelárili „po svojom“. Niet divu, že objavili aj
včelíny v okolí Hronca. Zacítili med a vždy našli spôsob, ako sa k nemu
dostať. A včelári museli zase hľadať spôsob, ako sa pred ich návštevami
chrániť. Ani drôtený plot okolo včelína či železné mreže niekedy neodolali
sile medveďa a jeho chuti na med.
Dnes už hrončianskych
včelárov stihol osud celého Hronca. Odišli starí Hrončania, vytratili sa aj
včelári. Česť im zachraňujú niekoľkí nezdolní potomci s pár včelstvami. Pri
nedávnych potulkách okolo rodiska som nachádzal len stopy po včelárení,
zvyšky včelínov a kamenné múriky po včelínoch skryté v húštinách liesok.
Uvedomil som si, že aj o hrončianskych včelároch platí tá večná pravda: Tak
hynie sláva sveta (Sic transi gloria mundi).
Koloman Weiss
Hrončianski včelári pri
včelíne Františka Petrániho na Jamine, rok 1930.
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra 10.
Žaba z mojej dávnej školskej čítanky
Či veríte, či nie, deťúrence,
ale týždeň s komediantami ubehol tak rýchlo ako vietor, čo k vám prináša
tieto príbehy.
Už nás čakalo iba posledné
predstavenie.
Už sa veselý huncút Gašparko
ukáže len jediný raz.
Už doznie zvláštna
komediantská reč, ich jedinečný dialekt, ktorý sme sa na čele s Ilonkou
z Domčoku usilovali napodobňovať. Aj tak to najlepšie dokázala ona, lebo
mala veľké herecké nadanie.
Bola som presvedčená, že na
poslednú komédiu sa pohrnie celá dedina do poslednej nohy.
Ale mýlila som sa.
Totiž gazdovia a gazdiné
v nejednom dome najskôr s údivom, potom so zlosťou zistili, že toho týždňa
sliepky zniesli akosi málo vajec.
Že z pôltu údenej slaniny na
pôjde sa podozrivo veľa odkrojilo.
Že z drevenej putinky odbudlo
veľa bryndze.
Že akosi málo hlinenáčov
s mliekom stojí na studenej dlážke komory.
Že aj v sene je príliš veľká
diera.
Že mimoriadne spľasli aj
vrecia s obilím.
Z nejedeného domu sa ozýval
krik:
- Kto len kedy slýchal,
odvláčiť komediantom toľkú poživeň, okolo ktorej sme celé leto tvrdo robili
a ktorá mala vydržať do novej úrody!
V nejednom dome, kde býval hundravý gazda alebo neúprosná gazdiná, sa v ten
posledný deň pozamykala komora i pivnica, aby sa už ani jediný zemiak, ani
jediná cibuľa neodkotúľala ku komediantom.
Starí už nechceli počuť ani slovo
o komédii.
Či jej nebolo dosť celý boží týždeň?
Jáj, veru beda domu, v ktorom
vládne skuhroš, čo už dávno zabudol, že kedysi tiež bol mladý.
Skuhroš a jeho šomravá žena
neprejavujú ani trochu pochopenia pre radosti tohto sveta. Nanajvýš tak
zaspievať si večerom nábožnú pesničku, ale inak dosť.
Kedy oni boli mladí?
Dávno zabudli.
Tak prišli mnohí šuhaji
i devuchy z takýchto skúpych gazdovstiev o poslednú komédiu.
S dlhým nosom a odutými
gambami sedeli doma za pecou alebo na dreve pod kôlňou.
Odtiaľ zazerali na cestu a keď
šla okolo vyobliekaná nevesta, hlúčok mládencov alebo skupinka
rozchichotaných dievok, iba pregľgali naprázdno.
Pregĺgali ťažké guče žiaľu.
Závideli okoloidúcim, čo sa
ponáhľali tam, kam oni nesmeli.
Svet sa im zdal strašne nespravodlivý.
Možno by z toľkej neprávosti aj vám bolo trochu smutno, všakže, drobce?
Zúfať však nikdy neslobodno.
Naši predkovia sa kedysi utešovali prípoviedkou:
Keď je bieda najväčšia, pomoc božia najbližšia.
Ja osobne by som povedala napríklad:
Vzdávať sa nikdy neslobodno!
Premýšľaj!
Načože máš hlavu? Len aby ti na nej rástla hustá štica?
Už som vám spomínala príhodu, čo sme mali my školáci v žiackych čítankách.
Nech mi autor prepáči, že jeho meno neuvádzam. Dávno som ho zabudla.
O dvoch žabách, čo spadli do hlbokého hrnca dopoly naplneného smotanou.
Jedna žaba sa hneď v smotane utopila, lebo si všimla, že okraj hrnca je
vysoko a nijako sa k nemu nedostane.
Druhej sa umrieť ešte nechcelo.
Začala sa v smotane hýbať, trepať labkami.
Žaba má, ako iste viete, na nožičkách plávacie blany.
- Plávacie blany sú predsa na
plávanie, pomyslela si žaba.
A tak plávala a plávala, raz
prsia a raz naznak, ba možno si zaplávala aj naozajstného motýlika.
Smotana sa domnievala, že žaba
chce z nej urobiť maslo, čo napokon bola aj pravda.
Najprv zredla a osirelej žabe
sa v nej plávalo ľahko.
Po chvíľke však zhustla
natoľko, že žaba z nej ledva vládala labky vyťahovať. Od námahy ťažko
dýchala. Očičká jej vyliezli navrch čela.
Na hustej smotane by sa
vlastne už bola mohla zachrániť.
Lenže švung jej nedovolil
zastaviť sa. Chcela hrobárovi zutekať z lopaty s úplnou istotou.
Hnaná teda zotrvačnosťou
vnárala a zas vyťahovala končatinky z bieleho prepadliska – až napokon
pocítila, že smotana sa opäť mení. Znova redne.
Žaba sa prednými labkami
pridŕžala hladkej steny hrnca, zadnými šliapala do smotany o spasenú dušu –
ako účastník cyklistických pretekov okolo Slovenska do pedálov svojho
bicykla.
Možno jej pri tejto zúfalej
činnosti vírila v hlave otázka:
- Vyhrám tento boj? Nevyhrám?
Čo myslíte vy, detváky?
Zvíťazila žaba – alebo nie?
Jasné, zvíťazila!
Pretože vydržala a nevzdala
sa!
Možno ste, milí moji
nedorastenci, aj vy počuli dospelákov tvrdiť, že šliapať napríklad vodu je
dobré tak na cievy, ako aj na nervy.
Žaba o takom niečom nikdy
nepočula. V danej chvíli jej pravdupovediac na cievach a nervoch vôbec
nezáležalo.
Pre ňu bolo jedine dôležité,
aby zo smotanovej šlamastiky vyviazla živá.
Vlastnými nôžkami vyrobila
maslo, posadila sa naň a trónila na ňom sťa opravdivá žabia kráľovná.
Tento čítankový príbeh tak
mocne zapôsobil na moju detskú myseľ, že som si ho zapamätala na celý život,
ba v mnohých ťažkých situáciách akoby bol vlieval do mňa potrebnú silu, keď
som sa už - už nazdala, že ďalej nevládzem. Stal sa pre mňa takou barličkou,
o ktorú som sa opierala, aby sa mi ľahšie po tvrdej ceste kráčalo.
Najvyššia šarža
„Všetci
čakáte na telefonovanie?“
„Áno.“
„Postavte
sa pekne do radu.“
„Ten druhý
automat je pokazený?“
„Áno, je
úplne hluchý.“
„Muž
vnútri už dlho telefonuje?“
„Asi pol
hodiny, ale vidíte, je z jednotky rýchleho nasadenia,
musíme byť trpezliví. Určite telefonuje v dôležitej veci so svojím
nadriadeným.“
„Ale, veď
nič nevraví…“
„No, to je
pravda, zatiaľ povedal iba dve slová, áno a rozumiem. Aj to však nasvedčuje
tomu, že počúva šéfa a že asi dostáva pokyny.“
„Takému by
mali dať služobný telefón, čo má čo zdržiavať verejnosť, veď už je dnu
takmer trištvrte hodiny.“
„Pane, ako
to tak môžete vravieť, čo keď práve rieši problém s vysokou šaržou a ide o
najvyššie záujmy? Viete vy, koľko je u nás kadejakých živlov, zločincov a
kriminálnikov?“
„Dobre,
ale prečo nič nevraví?“
„Už som
vám predsa povedal, že dobrý podriadený vie počúvať. Čo keď práve teraz je
tá chvíľa, o ktorej sa bude písať v novinách, že došlo k zmareniu sabotáže
alebo zločinu veľkého kalibru? No, vidíte, práve prikyvuje a súhlasí…a vraj
nič nevraví… Aha, už vychádza.“
„No,
načase… Čo ste tam, prosím vás, tak dlho robili?“
„Akože,
čo? Telefonoval som so svojou manželkou…“
Emília Molčániová
Nesú meno nasledovníka
šľapají Ježiša Krista
Chrámový
zbor apoštola Pavla vznikol v novembri 1995 ako pokračovateľ
predchádzajúceho evanjelického spevokolu, ktorý 7. novembra 1987 založil
vtedajší kantor breznianskeho evanjelického cirkevného zboru Juraj Boško.
Tento spevokol pôsobil šesť rokov - do roku 1993, kedy Juraj Boško odišiel
na zaslúžený odpočinok.
„Myšlienkou pokračovať v tomto diele sme sa v tom čase zaoberali viacerí,
nakoniec táto milá povinnosť pripadla mne. Spevokol začínal ako trojhlasý
zbor - dva ženské, jeden mužský hlas. Svoje prvé vystúpenie absolvoval už na
Vianoce v roku 1995. Súčasné meno Chrámový zbor apoštola Pavla dostal v roku
1996 na slávnostných bohoslužbách na Štedrý večer, kedy slova Božieho
evanjelický kazateľ Dušan Fabricius spred oltára potvrdil tento názov. My
evanjelickí kresťania si apoštola Pavla - ako síce nie priameho učeníka
Ježiša Krista, ale ako jedného z najhorlivejších vykladačov viery
a nasledovníkov šľapají Ježiša Krista - veľmi vážime. Mnohé udalosti z jeho
života sú pre nás podnetnými preto, aby sme mohli pracovať, rozvíjať sa
a spievať, účinkovať pre ľudí dobrej vôle,“
povedal nám dirigent tohto telesa MUDr. Ján Zachar. Na nedávnom stretnutí
s ním, s organizačným vedúcim zboru doc. Ing. Milanom Pivovarčim, CSc.,
a členkou výboru a moderátorkou Bc. Dagmar Mihokovou sme sa dozvedeli
informácie, ktoré vám ponúkame.
Zľava J. Zachar, D.
Mihoková, M. Pivovarči
Chrámový
zbor apoštola Pavla ako súčasť evanjelického cirkevného zboru v Brezne
pôsobil do roku 2006. Dôvody „rozchodu“ vysvetľuje MUDr. J. Zachar: „V
roku 2004 sme založili občianske združenie, aby sme dokázali toto
teleso pružnejšie ekonomicky podporovať. Z hľadiska fungovania slovenských
ekonomických zákonov bolo totiž zložité financovanie prostredníctvom
evanjelickej cirkvi. A hlavne prispievanie jednotlivých sponzorov a donorov
bolo niekedy ťažké zdokumentovať a ekonomicky podchytiť. Tieto dôvody nás
teda viedli k tomu, že sme ešte za pôsobenia zborového farára brata Dušana
Fabriciusa založili občianske združenie, pričom sme naďalej reprezentovali
evanjelický cirkevný zbor, spievali sme v jeho mene a spolupracovali sme bez
akýchkoľvek problémov. Veľmi podstatným dôvodom vzniku občianskeho združenia
bola aj možnosť ekonomicky pomôcť cirkevnému zboru prostredníctvom jednak
ekonomického naviazania a hlavne príjmom dvoch percent daní. Je nám ľúto, že
terajšie vedenie cirkevného zboru tvrdošijne odmieta spoluprácu s nami
a v týchto zložitých ekonomických časoch fakticky odbúrava možné príjmy,
ktoré by mohli slúžiť na rozvoj evanjelického cirkevného zboru. Táto
spolupráca skončila 14. septembra 2006 rozhodnutím zborového presbyterstva.
Chrámový zbor apoštola Pavla tým prestal po právnej stránke patriť pod
evanjelický cirkevný zbor a jedinou jeho záštitou ekonomickou, finančnou
a spoločensko-kultúrnou sa stalo Občianske združenie Kresťan.“
V súčasnosti spevokol pôsobí pod
názvom Chrámový zbor apoštola Pavla a Občianske združenie Kresťan je jeho
garantom a „chrbtom“. Organizačné záležitosti zabezpečuje sedemčlenné
predsedníctvo občianskeho združenia, ktoré sa stará o to, aby duchovné
a materiálne potreby telesa a príprava na vystúpenia boli v čo najlepšom
poriadku.
V roku
2001 na pôde spevokolu vzniká komorné spevácke teleso VIENAL, ktoré začalo
svoju činnosť pod dirigentskou taktovkou Anny Mutišovej a zúčastňuje sa na
rozličných kultúrnych podujatiach. Skratka VIENAL v sebe zahŕňa začiatočné
písmená troch základných kresťanských slov: viera, nádej, láska.
Chrámový
zbor apoštola Pavla a komorný spevácky zbor VIENAL sú evanjelické spevácke
telesá, aj keď neprináležia k nijakému cirkevnému zboru. Evanjelickými sú
preto, lebo všetci členovia prijali základnú evanjelicko-kresťanskú
filozofiu, ktorá je laitmotívom účinkovania tohto telesa a pôsobenia na
domácej cirkevnej i svetskej kultúrnej scéne. Za tých trinásť rokov sa
v nich vystriedalo bezmála sto členov. Mnohí pôsobili ešte za čias Juraja
Boška, neskôr nastala generačná výmena, pretože starší pomaly končili
a prichádzali noví a mladší. Raritou tohto spevokolu je, že je v ňom
zastúpená evanjelická cirkev augsburského vierovyznania, rímskokatolícka,
gréckokatolícka, pravoslávna cirkev, členovia židovskej náboženskej obce
a dokonca aj neveriaci. „Myslím, že je asi veľmi ťažké nájsť na
Slovensku podobné teleso, ktoré by v sebe zgrupovalo takéto množstvo ľudí
rozličných vierovyznaní. Pritom ich pôsobenie vôbec nie je ovplyvnené tým,
že sú z rôznych kútov, ale všetci spoločne ťahajú za jeden povraz. Ako
hovorím, je evanjelickým speváckym telesom, ktoré vyznáva a rešpektuje
evanjelickú kresťanskú filozofiu. Sú tam ľudia nielen z Brezna, ale aj zo
širokého okolia, z Badína, Banskej Bystrice, Ľubietovej a dokonca až
z Popradského okresu,“ dodáva MUDr. J. Zachar.
Spevokoly
vydali dva CD nosiče, prvý v roku 2002 s názvom Ďakujem, Bože, ktorý bol
určitým spôsobom poďakovaním za dlhoročnú prácu kantora evanjelického
cirkevného zboru Juraja Boška, pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych
narodenín tohto významného človeka, ktorý bol nielen kantorom, ale aj
učiteľom, básnikom, skladateľom a maliarom. Názov Ďakujem, Bože dostal podľa
ústrednej piesne, ktorú zložil práve Juraj Boško. V roku 2006 ako prvý
spevácky zbor na Slovensku vydali CD s názvom Ježiš, náš priateľ, kde spolu
s evanjelickým spevokolom Jordán z Východnej ponúka výber piesní z nového
evanjelického spevníka.
Jadro
repertoáru zboru tvorí jednoznačne kresťanská pieseň, evanjelické duchovné
piesne, rímskokatolícke, gréckokatolícke, pravoslávne. Orientuje sa na každú
kresťanskú konfesiu, ale spieva aj piesne, ktoré sú bežné v repertoári
necirkevných spevokolov. Dá sa povedať, že už od roku 1996 zbor spieva ako
klasický štvorhlas - soprán, alt, tenor, bas, popretkávaný detskými
sólistami. V súčasnosti v zbore hosťujú viacerí speváci z iných miest, napr.
z Bardejova.
Od roku
1995 do roku 2005 sa spevokol pravidelne zúčastňoval na mnohých podujatiach
v rámci Slovenska, ale hlavne obohacoval služby Božie v breznianskom
evanjelickom chráme. Od roku 1999 účinkuje na Horehronských slávnostiach
zborového spevu, v roku 2002 bol na celoslovenskom evanjelickom festivale
v Banskej Bystrici, v roku 2005 na takom istom podujatí v Ružomberku ako
jediný slovenský evanjelický spevokol. Rok 2007 bol plodný na vystúpenia,
ktorých sme napočítali až štrnásť. „Od roku 1999 každoročne v adventnom
období alebo na Vianoce organizujeme benefičné koncerty, v tomto roku, keď
Pán Boh dá, by mal byť desiaty. Výťažok z nich venujeme buď Evanjelickej
internátnej škole pre hluchoslepé deti v Červenici alebo detským domovom,
Lige proti rakovine, Domu svätého brata Alberta. Vlani sme sa prvýkrát
zapojili do celoslovenského hnutia cez občianske združenie Dobrý anjel, keď
sme pomohli dvom rodinám z Brezna. Málokto napríklad vie, že v roku 2005 na
benefičnom koncerte v evanjelickom kostole v Brezne sme na sochu Martina
Rázusa vyzbierali 20 tisíc korún. Od roku 2005 však už nedostávame možnosť
vystúpiť v domácom kostole,“ zdôraznil MUDr. J. Zachar a Bc. Dagmar
Mihoková ho doplnila: „Každé vystúpenie spevokol hudobne obohatí, každé
stretnutie dáva nový ľudský prínos. Hudba nedelí, hudba spája. Napriek tomu,
že všade vystupujeme ako evanjelický spevokol, nikde, v žiadnom kostole
svojho ani iného vierovyznania nás neodmietli. Len doma nikto nie je
prorokom, alebo medzi vlastnými boli a vlastní ich neprijali.“
Organizačný vedúci Ing. Milan Pivovarči sa pochválil, že Občianske združenie
Kresťan vlani prijali za kolektívneho člena Miestnej organizácie Matice
slovenskej v Brezne: „Chrámový zbor apoštola Pavla a komorné teleso
VIENAL svojimi vystúpeniami naplňujú potreby kultúrneho a osvetového vyžitia
matičiarov a programovú ideu Matice slovenskej. Vystúpili sme napr. pri
príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda a pri odhaľovaní pamätnej
mramorovej dosky národovcovi, učiteľovi, spisovateľovi Františkovi Kreutzovi
na budove Základnej školy s materskou školou na Pionierskej 4. Keď sme
museli nútene opustiť priestory evanjelickej fary, prichýlili nás najskôr v škole
na Školskej ulici a potom nám vyšli v ústrety na Pionierskej 4 - po spojení
týchto škôl, za čo Mgr. Danke Jarabovej a Mgr. Ľubomírovi Fabušovi patrí
naše poďakovanie. Srdečná vďaka patrí aj vedeniu Matice slovenskej - Márii
Macuľovej a PhDr. Ing. Ivane Kružliakovej - ktoré nám vytvára dostatočný
priestor na kultúrny rozvoj a kvalitnú spoluprácu.“
Plány do
budúcnosti MUDr. J. Zachar zhrnul do troch bodov: „Spievať v mene Božom,
pomáhať núdznym, utrápeným, tým, ktorí to potrebujú, tešiť naším spevom ľudí
dobrej vôle, ktorí budú mať oči, uši a srdcia otvorené, aby boli schopní a ochotní
počúvať to, čo im chceme ponúknuť. Začíname pracovať na prípravách nového
CD nosiča, ktorý by sme radi vydali v roku 2009. Cédečko s názvom Ježiš,
moja radosť by malo byť voľným pokračovaním výberu piesní z nového
evanjelického spevníka. Tak, ako sme si uctili Juraja Boška - zakladateľa
spevokolu a môjho učiteľa, ktorý ma viedol a vďaka ktorému som mohol
tridsaťdva rokov pôsobiť ako kantor evanjelickej cirkvi v Brezne - takisto
si vážime bývalého slova Božieho kazateľa brata Dušana Fabriciusa, ktorý sa
v roku 2009 dožíva osemdesiatich rokov. Takže vydanie tohto nosiča by malo
byť vyjadrením vďaky za jeho dlhoročnú prácu - veď tridsaťštyri rokov verne
konal ako duchovný pastier breznianskeho cirkevného zboru - i za to, že bol
pri zrode speváckeho zboru, podporoval ho, prežil s nami aj ťažké časy a vtedy,
keď sa mnohí od nás odvrátili, on stál pri nás.“
(ng) Foto: archív zboru
Chrámový zbor apoštola
Pavla v roku 2000 a v roku 2007
Komorné spevácke teleso VIENAL
