4. MAREC 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Duchovný otec lyrizmu

   Dielo básnika Ivana Kraska nemá ani päť zväzkov. Sú to vlastne skôr zväzočky. Jeho zväzoček je podľa A. Matušku síce „útly, neobjemný, a pri tom všetkom ťažko vážiaci, znamenajúci veľký vklad do pokladnice nášho duchovného majetku...“
   Krasko začal publikovať svoju poéziu nepoznaný, ale ani sa nechcel dať poznať, používal pseudonym Janko Cigáň. Jeho prvá báseň sa volala Pieseň nášho ľudu, ale nasledujúce básne síce ľudovo nevyznievali, ale vždy spievali za človeka a za jeho etické právo na seba samého.
   „Národovec je vystriedaný vnútorným človekom..., ktorý sa úporne norí do seba, do analýzy a sebaanalýzy...“ (A. Matuška). Kraskova poézia prinášala novú tému, zvanú „Ja, človek“, a to so sociálnou, ľudskou, aj ľúbostnou výbavou človeka, s jeho osudovou skúsenosťou, s tragikou jeho osudu, s nenaplniteľnosťou túžby a sna, so skepsou nazerania na zmysluplnosť existencie. Také sú jeho básne v dvoch knihách poézie: Nox et solitudo a Verše.
   Ako človek bol príťažlivý a láskavý, ako básnik posunul slovenskú poéziu do Európy. Ale básnil iba vtedy, keď sa mu žiadalo „predpísať si lieky na vlastné rany z duše apatieky“. Pritom vyznával základný mravný zákon poézie novej moderny: „No nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo“. Kraskova a kraskovská éra slovenskej lyriky sa všeobecne nazýva Slovenská moderna. „Krasko ako básnik zostáva autorom mnohorozmerného diela na malom priestore textov“ (P. Števček). Podľa A. Matušku „je iný, iná je jeho pravda a iná je jeho báseň“. „Báseň zostáva jeho jedinou istotou – s bezmocným slovom ako jedinou nádejou“ (P. Števček).
   Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach a zomrel 3. marca 1958 v Bratislave. Pochovaný je vo svojom rodisku.
   Vyštudoval chemické inžinierstvo v Prahe, ale navštevoval aj prednášky na filozofickej a právnickej fakulte. Ako chemik pracoval v cukrovare v Klobúkoch, v chemickej továrni v Slanom, neskôr pôsobil aj v Krajskom úrade v Bratislave. Od roku 1938 žil na dôchodku v Bratislave a v Piešťanoch. Bol aj poslancom a senátorom Národného zhromaždenia v Prahe, členom Českej akadémie vied a umení a Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1946 mu udelili titul národný umelec. Pripomíname si päťdesiat rokov od jeho úmrtia.
   Pramene: SBS, 3. zväzok, Martin, MS 1989; Krasko (esej), In.: A. Matuška: Dielo 2, Bratislava, Tatran 1990, s. 200 – 208; článok P. Števčeka: Ivan Krasko (Umelecké hodnoty 20. storočia – literatúra).

A. Prepletaná

 

Včelári aj včelíny sa vytratili

   Už veľmi - veľmi dávno naši predkovia prišli na blahodarné účinky medu, ktorý objavili u lesných včiel v dutinách stromov. Preto hľadali spôsob, ako sa týchto včiel zmocniť a pohodlnejšie sa dostať k ich „výrobku“. Vymysleli úle - slamenáky, aj keď včely vždy museli zničiť. Potom aj úle bez ničenia „rodiny“ a s možnosťou pomôcť včielkam pri výstavbe plástov. Potom aj spôsob, ako sa zmocňovať vyletených rojov. Až dospeli k racionálnemu a veľmi produktívnemu včeláreniu.
   Hronec, zasadený v lone prírody, má veľmi dobré podmienky na včelárenie a Hrončania to odjakživa v hojnej miere využívali. Takže včelárstvo má v Hronci bohatú tradíciu. V rokoch môjho detstva okolo roku 1930 a ešte aj neskôr boli v Hronci celé desiatky včelárov a včelínov (po hrončiansky „včelienov“). Povedal by som, že včeláriť bolo módou. Včelárili fabrickí robotníci, úradníci i verejní činitelia. Po stráňach Bašty, Strminy, Jaminy, Hájneho grúňa aj inde boli menšie i väčšie včelíny, ba celé včelárske farmy. Bendíkovci, Weissovci, Petrániovci, Nemkyovci i ďalší mali pri včelíne aj chatky, kde mohli „vytáčať“ med, zhotovovať rámiky i celé úle. Môj starý ujo Schmidt, hoci nemal jednu ruku, bol nielen včelárom, ale aj zručným stolárom a ovocinárom. Pri včelách na Jamine býval po celý rok, ba roky. Včelíny boli tiež miestom na nedeľné rodinné či priateľské posedenie. Do včelína sa utiahli chlapi, ak chceli v pokoji nerušení prediskutovať vážne problémy, alebo si len tak oddýchnuť, zdriemnuť či pospať. Vo včelíne trávili pomerne veľa času, robota okolo včiel si vyžadovala svoje.
  Ja som teda prichádzal so včelami do styku odmalička. Dvaja strýcovia - mamini bratia boli včelármi, a potom aj moji dvaja bratia. Na včelárenie som nemal podmienky, ale keď bolo treba, pomáhal som najmä pri „kočovaní“, keď sme vozili včely až na južné Slovensko v čase kvitnutia agátu alebo repky, alebo do bližších horehronských dolín. Aj „blaho“ včelieho žihadla som neraz „vychutnal“.    
   V povojnových rokoch (po roku 1945) sa v našich rudohorských lesoch viac udomácnili medvede, ktoré včelárili „po svojom“. Niet divu, že objavili aj včelíny v okolí Hronca. Zacítili med a vždy našli spôsob, ako sa k nemu dostať. A včelári museli zase hľadať spôsob, ako sa pred ich návštevami chrániť. Ani drôtený plot okolo včelína či železné mreže niekedy neodolali sile medveďa a jeho chuti na med.
Dnes už hrončianskych včelárov stihol osud celého Hronca. Odišli starí Hrončania, vytratili sa aj včelári. Česť im zachraňujú niekoľkí nezdolní potomci s pár včelstvami. Pri nedávnych potulkách okolo rodiska som nachádzal len stopy po včelárení, zvyšky včelínov a kamenné múriky po včelínoch skryté v húštinách liesok. Uvedomil som si, že aj o hrončianskych včelároch platí tá večná pravda: Tak hynie sláva sveta (Sic transi gloria mundi).

Koloman Weiss

 Hrončianski včelári pri včelíne Františka Petrániho na Jamine, rok 1930.


Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 10.

Žaba z mojej dávnej školskej čítanky

    Či veríte, či nie, deťúrence, ale týždeň s komediantami ubehol tak rýchlo ako vietor, čo k vám prináša tieto príbehy.

   Už nás čakalo iba posledné predstavenie.

   Už sa veselý huncút Gašparko ukáže len jediný raz.

   Už doznie zvláštna komediantská reč, ich jedinečný dialekt, ktorý sme sa na čele s Ilonkou z Domčoku usilovali napodobňovať. Aj tak to najlepšie dokázala ona, lebo mala veľké herecké nadanie.

   Bola som presvedčená, že na poslednú komédiu sa pohrnie celá dedina do poslednej nohy.

   Ale mýlila som sa.

   Totiž gazdovia a gazdiné v nejednom dome najskôr s údivom, potom so zlosťou zistili, že toho týždňa sliepky zniesli akosi málo vajec.

   Že z pôltu údenej slaniny na pôjde sa podozrivo veľa odkrojilo.

   Že z drevenej putinky odbudlo veľa bryndze.

   Že akosi málo hlinenáčov s mliekom stojí na studenej dlážke komory.

   Že aj v sene je príliš veľká diera.

   Že mimoriadne spľasli aj vrecia s obilím.

   Z nejedeného domu sa ozýval krik:

   - Kto len kedy slýchal, odvláčiť komediantom toľkú poživeň, okolo ktorej sme celé leto tvrdo robili a ktorá mala vydržať do novej úrody!

    V nejednom dome, kde býval hundravý gazda alebo neúprosná gazdiná, sa v ten posledný deň pozamykala komora i pivnica, aby sa už ani jediný zemiak, ani jediná cibuľa neodkotúľala ku komediantom.

Starí už nechceli počuť ani slovo o komédii.

Či jej nebolo dosť celý boží týždeň?

   Jáj, veru beda domu, v ktorom vládne skuhroš, čo už dávno zabudol, že kedysi tiež bol mladý.

  Skuhroš a jeho šomravá žena neprejavujú ani trochu pochopenia pre radosti tohto sveta. Nanajvýš tak zaspievať si večerom nábožnú pesničku, ale inak dosť.

 Kedy oni boli mladí?

   Dávno zabudli.

   Tak prišli mnohí šuhaji i devuchy z takýchto skúpych gazdovstiev o poslednú komédiu.

   S dlhým nosom a odutými gambami sedeli doma za pecou alebo na dreve pod kôlňou.

   Odtiaľ zazerali na cestu a keď šla okolo vyobliekaná nevesta, hlúčok mládencov alebo skupinka rozchichotaných dievok, iba pregľgali naprázdno.

   Pregĺgali ťažké guče žiaľu.

   Závideli okoloidúcim, čo sa ponáhľali tam, kam oni nesmeli.

      Svet sa im zdal strašne nespravodlivý.

      Možno by z toľkej neprávosti aj vám bolo trochu smutno, všakže, drobce?

      Zúfať však nikdy neslobodno.

      Naši predkovia sa kedysi utešovali prípoviedkou:

      Keď je bieda najväčšia, pomoc božia najbližšia.

      Ja osobne by som povedala napríklad:

      Vzdávať sa nikdy neslobodno!

      Premýšľaj!

      Načože máš hlavu? Len aby ti na nej rástla hustá štica?

      Už som vám spomínala príhodu, čo sme mali my školáci v žiackych čítankách. Nech mi autor prepáči, že jeho meno neuvádzam. Dávno som ho zabudla.

      O dvoch žabách, čo spadli do hlbokého hrnca dopoly naplneného smotanou.

     Jedna žaba sa hneď v smotane utopila, lebo si všimla, že okraj hrnca je vysoko a nijako sa k nemu nedostane.

     Druhej sa umrieť ešte nechcelo.

     Začala sa v smotane hýbať, trepať labkami.

     Žaba má, ako iste viete, na nožičkách plávacie blany.

   - Plávacie blany sú predsa na plávanie, pomyslela si žaba.

   A tak plávala a plávala, raz prsia a raz naznak, ba možno si zaplávala aj naozajstného motýlika.

   Smotana sa domnievala, že žaba chce z nej urobiť maslo, čo napokon bola aj pravda.

   Najprv zredla a osirelej žabe sa v nej plávalo ľahko.

   Po chvíľke však zhustla natoľko, že žaba z nej ledva vládala labky vyťahovať. Od námahy ťažko dýchala. Očičká jej vyliezli navrch čela.

   Na hustej smotane by sa vlastne už bola mohla zachrániť.

   Lenže švung jej nedovolil zastaviť sa. Chcela hrobárovi zutekať z lopaty s úplnou istotou.

   Hnaná teda zotrvačnosťou vnárala a zas vyťahovala končatinky z bieleho prepadliska – až napokon pocítila, že smotana sa opäť mení. Znova redne.

   Žaba sa prednými labkami pridŕžala hladkej steny hrnca, zadnými šliapala do smotany o spasenú dušu – ako účastník cyklistických pretekov okolo Slovenska do pedálov svojho bicykla.

   Možno jej pri tejto zúfalej činnosti vírila v hlave otázka:

   - Vyhrám tento boj? Nevyhrám?

   Čo myslíte vy, detváky?

   Zvíťazila žaba – alebo nie?

   Jasné, zvíťazila!

   Pretože vydržala a nevzdala sa!

   Možno ste, milí moji nedorastenci, aj vy počuli dospelákov tvrdiť, že šliapať napríklad vodu je dobré tak na cievy, ako aj na nervy.

   Žaba o takom niečom nikdy nepočula. V danej chvíli jej pravdupovediac na cievach a nervoch vôbec nezáležalo.

   Pre ňu bolo jedine dôležité, aby zo smotanovej šlamastiky vyviazla živá.

   Vlastnými nôžkami vyrobila maslo, posadila sa naň a trónila na ňom sťa opravdivá žabia kráľovná.

   Tento čítankový príbeh tak mocne zapôsobil na moju detskú myseľ, že som si ho zapamätala na celý život, ba v mnohých ťažkých situáciách akoby bol vlieval do mňa potrebnú silu, keď som sa už - už nazdala, že ďalej nevládzem. Stal sa pre mňa takou barličkou, o ktorú som sa opierala, aby sa mi ľahšie po tvrdej ceste kráčalo.

 


Najvyššia šarža

   „Všetci čakáte na telefonovanie?“

   „Áno.“

   „Postavte sa pekne do radu.“

   „Ten druhý automat je pokazený?“

   „Áno, je úplne hluchý.“

   „Muž vnútri už dlho telefonuje?“

   „Asi pol hodiny, ale vidíte, je z jednotky rýchleho nasadenia,    musíme byť trpezliví. Určite telefonuje v dôležitej veci so svojím nadriadeným.“

   „Ale, veď nič nevraví…“

   „No, to je pravda, zatiaľ povedal iba dve slová, áno a rozumiem. Aj to však nasvedčuje tomu, že počúva šéfa a že asi dostáva pokyny.“

   „Takému by mali dať služobný telefón, čo má čo zdržiavať verejnosť, veď už je dnu takmer trištvrte hodiny.“

   „Pane, ako to tak môžete vravieť, čo keď práve rieši problém s vysokou šaržou a ide o najvyššie záujmy? Viete vy, koľko je u nás kadejakých živlov, zločincov a kriminálnikov?“

   „Dobre, ale prečo nič nevraví?“

   „Už som vám predsa povedal, že dobrý podriadený vie počúvať. Čo keď práve teraz je tá chvíľa, o ktorej sa bude písať v novinách, že došlo k zmareniu sabotáže alebo zločinu veľkého kalibru? No, vidíte, práve prikyvuje a súhlasí…a vraj nič nevraví… Aha, už vychádza.“

   „No, načase… Čo ste tam, prosím vás, tak dlho robili?“

   „Akože, čo? Telefonoval som so svojou manželkou…“

Emília Molčániová


Nesú meno nasledovníka šľapají Ježiša Krista

   Chrámový zbor apoštola Pavla vznikol v novembri 1995 ako pokračovateľ predchádzajúceho evanjelického spevokolu, ktorý 7. novembra 1987 založil vtedajší kantor breznianskeho evanjelického cirkevného zboru Juraj Boško. Tento spevokol pôsobil šesť rokov - do roku 1993, kedy Juraj Boško odišiel na zaslúžený odpočinok.

   „Myšlienkou pokračovať v tomto diele sme sa v tom čase zaoberali viacerí, nakoniec táto milá povinnosť pripadla mne. Spevokol začínal ako trojhlasý zbor - dva ženské, jeden mužský hlas. Svoje prvé vystúpenie absolvoval už na Vianoce v roku 1995. Súčasné meno Chrámový zbor apoštola Pavla dostal v roku 1996 na slávnostných bohoslužbách na Štedrý večer, kedy slova Božieho evanjelický kazateľ Dušan Fabricius spred oltára potvrdil tento názov. My evanjelickí kresťania si apoštola Pavla - ako síce nie priameho učeníka Ježiša Krista, ale ako jedného z najhorlivejších vykladačov viery a nasledovníkov šľapají Ježiša Krista - veľmi vážime. Mnohé udalosti z jeho života sú pre nás podnetnými preto, aby sme mohli pracovať, rozvíjať sa a spievať, účinkovať pre ľudí dobrej vôle,“ povedal nám dirigent tohto telesa MUDr. Ján Zachar. Na nedávnom stretnutí s ním, s organizačným vedúcim zboru doc. Ing. Milanom Pivovarčim, CSc., a členkou výboru a moderátorkou Bc. Dagmar Mihokovou sme sa dozvedeli informácie, ktoré vám ponúkame.

Zľava J. Zachar, D. Mihoková, M. Pivovarči
 

   Chrámový zbor apoštola Pavla ako súčasť evanjelického cirkevného zboru v Brezne pôsobil do roku 2006. Dôvody „rozchodu“ vysvetľuje MUDr. J. Zachar: „V roku 2004 sme založili občianske združenie, aby sme dokázali toto teleso pružnejšie ekonomicky podporovať. Z hľadiska fungovania slovenských ekonomických zákonov bolo totiž zložité financovanie prostredníctvom evanjelickej cirkvi. A hlavne prispievanie jednotlivých sponzorov a donorov bolo niekedy ťažké zdokumentovať a ekonomicky podchytiť. Tieto dôvody nás teda viedli k tomu, že sme ešte za pôsobenia zborového farára brata Dušana Fabriciusa založili občianske združenie, pričom sme naďalej reprezentovali evanjelický cirkevný zbor, spievali sme v jeho mene a spolupracovali sme bez akýchkoľvek problémov. Veľmi podstatným dôvodom vzniku občianskeho združenia bola aj možnosť ekonomicky pomôcť cirkevnému zboru prostredníctvom jednak ekonomického naviazania a hlavne príjmom dvoch percent daní. Je nám ľúto, že terajšie vedenie cirkevného zboru tvrdošijne odmieta spoluprácu s nami a v týchto zložitých ekonomických časoch fakticky odbúrava možné príjmy, ktoré by mohli slúžiť na rozvoj evanjelického cirkevného zboru. Táto spolupráca skončila 14. septembra 2006 rozhodnutím zborového presbyterstva. Chrámový zbor apoštola Pavla tým prestal po právnej stránke patriť pod evanjelický cirkevný zbor a jedinou jeho záštitou ekonomickou, finančnou a spoločensko-kultúrnou sa stalo Občianske združenie Kresťan.“

    V súčasnosti spevokol pôsobí pod názvom Chrámový zbor apoštola Pavla a Občianske združenie Kresťan je jeho garantom a „chrbtom“. Organizačné záležitosti zabezpečuje sedemčlenné predsedníctvo občianskeho združenia, ktoré sa stará o to, aby duchovné a materiálne potreby telesa a príprava na vystúpenia boli v čo najlepšom poriadku.

   V roku 2001 na pôde spevokolu vzniká komorné spevácke teleso VIENAL, ktoré začalo svoju činnosť pod dirigentskou taktovkou Anny Mutišovej a zúčastňuje sa na rozličných kultúrnych podujatiach. Skratka VIENAL v sebe zahŕňa začiatočné písmená troch základných kresťanských slov: viera, nádej, láska.

   Chrámový zbor apoštola Pavla a komorný spevácky zbor VIENAL sú evanjelické spevácke telesá, aj keď neprináležia k nijakému cirkevnému zboru. Evanjelickými sú preto, lebo všetci členovia prijali základnú evanjelicko-kresťanskú filozofiu, ktorá je laitmotívom účinkovania tohto telesa a pôsobenia na domácej cirkevnej i svetskej kultúrnej scéne. Za tých trinásť rokov sa v nich vystriedalo bezmála sto členov. Mnohí pôsobili ešte za čias Juraja Boška, neskôr nastala generačná výmena, pretože starší pomaly končili a prichádzali noví a mladší. Raritou tohto spevokolu je, že je v ňom zastúpená evanjelická cirkev augsburského vierovyznania, rímskokatolícka, gréckokatolícka, pravoslávna cirkev, členovia židovskej náboženskej obce a dokonca aj neveriaci. „Myslím, že je asi veľmi ťažké nájsť na Slovensku podobné teleso, ktoré by v sebe zgrupovalo takéto množstvo ľudí rozličných vierovyznaní. Pritom ich pôsobenie vôbec nie je ovplyvnené tým, že sú z rôznych kútov, ale všetci spoločne ťahajú za jeden povraz. Ako hovorím, je evanjelickým speváckym telesom, ktoré vyznáva a rešpektuje evanjelickú kresťanskú filozofiu. Sú tam ľudia nielen z Brezna, ale aj zo širokého okolia, z Badína, Banskej Bystrice, Ľubietovej a dokonca až z Popradského okresu,“ dodáva MUDr. J. Zachar.

   Spevokoly vydali dva CD nosiče, prvý v roku 2002 s názvom Ďakujem, Bože, ktorý bol určitým spôsobom poďakovaním za dlhoročnú prácu kantora evanjelického cirkevného zboru Juraja Boška, pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín tohto významného človeka, ktorý bol nielen kantorom, ale aj učiteľom, básnikom, skladateľom a maliarom. Názov Ďakujem, Bože dostal podľa ústrednej piesne, ktorú zložil práve Juraj Boško. V roku 2006 ako prvý spevácky zbor na Slovensku vydali CD s názvom Ježiš, náš priateľ, kde spolu s evanjelickým spevokolom Jordán z Východnej ponúka výber piesní z nového evanjelického spevníka.

   Jadro repertoáru zboru tvorí jednoznačne kresťanská pieseň, evanjelické duchovné piesne, rímskokatolícke, gréckokatolícke, pravoslávne. Orientuje sa na každú kresťanskú konfesiu, ale spieva aj piesne, ktoré sú bežné v repertoári necirkevných spevokolov. Dá sa povedať, že už od roku 1996 zbor spieva ako klasický štvorhlas - soprán, alt, tenor, bas, popretkávaný detskými sólistami. V súčasnosti v zbore hosťujú viacerí speváci z iných miest, napr. z Bardejova.

   Od roku 1995 do roku 2005 sa spevokol pravidelne zúčastňoval na mnohých podujatiach v rámci Slovenska, ale hlavne obohacoval služby Božie v breznianskom evanjelickom chráme. Od roku 1999 účinkuje na Horehronských slávnostiach zborového spevu, v roku 2002 bol na celoslovenskom evanjelickom festivale v Banskej Bystrici, v roku 2005 na takom istom podujatí v Ružomberku ako jediný slovenský evanjelický spevokol. Rok 2007 bol plodný na vystúpenia, ktorých sme napočítali až štrnásť. „Od roku 1999 každoročne v adventnom období alebo na Vianoce organizujeme benefičné koncerty, v tomto roku, keď Pán Boh dá, by mal byť desiaty. Výťažok z nich venujeme buď Evanjelickej internátnej škole pre hluchoslepé deti v Červenici alebo detským domovom, Lige proti rakovine, Domu svätého brata Alberta. Vlani sme sa prvýkrát zapojili do celoslovenského hnutia cez občianske združenie Dobrý anjel, keď sme pomohli dvom rodinám z Brezna. Málokto napríklad vie, že v roku 2005 na benefičnom koncerte v evanjelickom kostole v Brezne sme na sochu Martina Rázusa vyzbierali 20 tisíc korún. Od roku 2005 však už nedostávame možnosť vystúpiť v domácom kostole,“ zdôraznil MUDr. J. Zachar a Bc. Dagmar Mihoková ho doplnila: „Každé vystúpenie spevokol hudobne obohatí, každé stretnutie dáva nový ľudský prínos. Hudba nedelí, hudba spája. Napriek tomu, že všade vystupujeme ako evanjelický spevokol, nikde, v žiadnom kostole svojho ani iného vierovyznania nás neodmietli. Len doma nikto nie je prorokom, alebo medzi vlastnými boli a vlastní ich neprijali.“

   Organizačný vedúci Ing. Milan Pivovarči sa pochválil, že Občianske združenie Kresťan vlani prijali za kolektívneho člena Miestnej organizácie Matice slovenskej v Brezne: „Chrámový zbor apoštola Pavla a komorné teleso VIENAL svojimi vystúpeniami naplňujú potreby kultúrneho a osvetového vyžitia matičiarov a programovú ideu Matice slovenskej. Vystúpili sme napr. pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda a pri odhaľovaní pamätnej mramorovej dosky národovcovi, učiteľovi, spisovateľovi Františkovi Kreutzovi na budove Základnej školy s materskou školou na Pionierskej 4. Keď sme museli nútene opustiť priestory evanjelickej fary, prichýlili nás najskôr v škole na Školskej ulici a potom nám vyšli v ústrety na Pionierskej 4 - po spojení týchto škôl, za čo Mgr. Danke Jarabovej a Mgr. Ľubomírovi Fabušovi patrí naše poďakovanie. Srdečná vďaka patrí aj vedeniu Matice slovenskej - Márii Macuľovej a PhDr. Ing. Ivane Kružliakovej - ktoré nám vytvára dostatočný priestor na kultúrny rozvoj a kvalitnú spoluprácu.“

   Plány do budúcnosti MUDr. J. Zachar zhrnul do troch bodov: „Spievať v mene Božom, pomáhať núdznym, utrápeným, tým, ktorí to potrebujú, tešiť naším spevom ľudí dobrej vôle, ktorí budú mať oči, uši a srdcia otvorené, aby boli schopní a ochotní počúvať to, čo im chceme ponúknuť. Začíname pracovať na prípravách nového CD nosiča, ktorý by sme radi vydali v roku 2009. Cédečko s názvom Ježiš, moja radosť by malo byť voľným pokračovaním výberu piesní z nového evanjelického spevníka. Tak, ako sme si uctili Juraja Boška - zakladateľa spevokolu a môjho učiteľa, ktorý ma viedol a vďaka ktorému som mohol tridsaťdva rokov pôsobiť ako kantor evanjelickej cirkvi v Brezne - takisto si vážime bývalého slova Božieho kazateľa brata Dušana Fabriciusa, ktorý sa v roku 2009 dožíva osemdesiatich rokov. Takže vydanie tohto nosiča by malo byť vyjadrením vďaky za jeho dlhoročnú prácu - veď tridsaťštyri rokov verne konal ako duchovný pastier breznianskeho cirkevného zboru - i za to, že bol pri zrode speváckeho zboru, podporoval ho, prežil s nami aj ťažké časy a vtedy, keď sa mnohí od nás odvrátili, on stál pri nás.“

(ng) Foto: archív zboru

  Chrámový zbor apoštola Pavla v roku 2000 a v roku 2007                                   Komorné spevácke teleso VIENAL


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT