Navštívil aj Heľpu

 Dvanásteho apríla si pripomenieme 105. výročie narodenia významného a prvého profesionálneho vyškoleného operného herca a speváka, ktorý v roku 2003 dostal posmrtne Aurela za celoživotný prínos do kultúry. František Krištof Veselý bol hercom, spevákom a umelcom v pravom slova zmysle, nahral vyše 250 piesní, ktoré sa stali hitmi a dodnes sa spievajú, natočil vyše 10 filmov a stvárnil množstvo nezabudnuteľných postáv na doskách, ktoré znamenajú svet. Pôsobil v Maďarsku, Čechách a na Slovensku. V roku 1966 pri príležitosti usporiadania 1. ročníka Horehronských dní spevu a tanca navštívil aj Heľpu. Zomrel 13. marca 1977 v Bratislave. Na fotografii F. K. Veselý v kruhu detí z Detského domova v Heľpe.

Mgr. J. Pupiš Foto: archív J. Slovinca

 

Rodný kraj mu prirástol k srdcu

   „Patrím k autorom, ktorí sa po celý život vracajú na miesta svojho detstva a rodný kraj je pre nich nie papierovou, ale skutočne živou a vzrušujúcou inšpiráciou. V širšom zmysle slova je okrem môjho mesta a Horehronia domovom celé Slovensko, moja vlasť. Napriek všetkým tendenciám súčasného sveta zostáva pre mňa pevným bodom, o ktorý sa vždy môžem oprieť. Prirovnal by som to k stromu, ktorý je častým symbolom najmä v mojej básnickej tvorbe. Keď je pevne zakorenený v zemi, ťažko ho môže vyvrátiť prudká víchrica, ktorej práve vďaka svojim koreňom dokáže vytrvalo odolávať. Takýmto stromom je i človek, ktorý si váži svoj domov a vlasť“, vyznáva sa básnik, prozaik a publicista Igor Gallo, ktorý 13. apríla oslávi sedemdesiate druhé narodeniny.
   Igor Gallo pochádza zo starej breznianskej rodiny. Detstvo a študentské roky prežil v Brezne, kde v roku 1954 maturoval na miestnom gymnáziu. Je absolventom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odboru slovenčina - ruština. Po skončení školy v roku 1959 nastúpil do Literárnej redakcie Slovenského rozhlasu. Dôležitým obdobím bola preňho redaktorská práca v týždenníku Kultúrny život, kde pôsobil od roku 1963 až do jeho zániku v roku 1969. Neskôr pracoval ako vedúci kultúrnych rubrík v denníkoch Ľud a Čas (krátko aj po jeho premenovaní na Nový čas). Žije v Bratislave, od roku 1995 je na invalidnom dôchodku. Venuje sa básnickej a prozaickej tvorbe, kritickej a recenznej publicistike. V periodikách publikoval stovky novinárskych glos, recenzií a úvah o literatúre, divadle i o výtvarnom umení, prekladal ruskú, ukrajinskú, poľskú i nemeckú poéziu.
   Je autorom množstva kníh poézie, prózy, humoru a satiry i pre deti a mládež: Tvárou k príchodu, Spaľovanie, Prinavrátený čas, Človek medzi ľuďmi, Pastorále, Medzi nami občanmi, Dobre osolené, Vládou neschválené, Bosé cesty, Láska padá do Hrona, Holuby nesú smrť, Putovanie v kruhu, Ako na dlani, Dolu z piedestálu, Publicisti bez masky, Rozprávočky z kolibôčky (v roku 2006 ocenená výročnou cenou Spolku slovenských spisovateľov), Špionážnym letom nad slovenským svetom, Biele noci Atom klubu, Stred Zeme.
   Pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi Igor Gallo kúpil chalupu v Sihle, kde s manželkou každoročne trávi letné mesiace. Tvrdí, že Bratislavu má rád, ale nikdy mu nenahradí Brezno a celý tento región.
   Oslávencovi (nositeľovi Ceny primátora Brezna, Čestnému občanovi obce Sihla, takmer každoročnému čestnému hosťovi Chalupkovho Brezna) k narodeninám jeho rodáci želajú všetko najlepšie, hlavne veľa zdravia a tvorivých síl.

(ev)

Ladislav Šimon jubiluje

    Spisovateľ, literárny vedec – germanista, básnik a pedagóg Ladislav Šimon oslávil začiatkom apríla významné životné jubileum. Pri tejto príležitosti vďačne spomíname na jeho pedagogickú a kultúrno-spoločenskú činnosť, ktorú v Brezne vyvíjal počas piatich rokov svojho pôsobenia ako riaditeľ Strednej školy pre spoločné stravovanie (1959 – 1963).

   Po odchode z Brezna sa v roku 1968 stal asistentom Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove. V roku 1975 získal doktorát z filozofie a neskôr hodnosť kandidáta vied. Za docenta bol vymenovaný v roku 1981. Od roku 1980 je vedúcim Katedry germanistiky, anglistiky a romanistiky na Prešovskej univerzite (predtým Univerzita P. J. Šafárika).

   Časopisecky začal publikovať v Mladej tvorbe ešte za vysokoškolských štúdií. Knižne debutoval básnickou zbierkou Dýchanie (1965). K ďalším jeho zbierkam patria: S kvapkou dúhy, Za čo môžeme, Poznámky z cesty, Divadlo jedného herca a Sto básní (1998). Jeho zbierky obsahujú úprimnú občiansku lyriku s citlivým a umelecky vycibreným výrazom. Vo svojich básňach sa vyjadruje k základným problémom človeka a hľadá v nich spojenie s minulými generáciami.

   Ladislav Šimon sa venuje aj prekladaniu básnických, prozaických a literárnokritických textov z nemčiny a poľštiny. Do okruhu jeho záujmov patrí aj problematika expresionizmu v nemeckej literatúre a teória prekladu. Medzi jeho základné teoretické práce z germanistiky patria Zwischen zwei Kulturen a Nemecká literatúra a stredoeurópsky kultúrny priestor (obe 2000). Zo slovenskej literárnej histórie ho zaujali okrem iných aj život a tvorba F. Švantnera, Zechentera – Laskomerského a L. Novomeského. Zúčastnil sa aj na tvorbe a príprave dvoch almanachov Stredoslovenského kraja – Silueta 1967 a 1968, ako aj monografie Brezno sedemstoročné. Spolu s E. Lazarom vydal germanistický literárnovedecký zborník Studia literaria. Písal aj rozhlasové hry: Pred odchodom autobusu, Učitelia, rozhlasové poviedky Nepomukove Vianoce a Futbalová história a je aj autorom scenára k televíznemu filmu o F. Švantnerovi. V spolupráci s hudobným skladateľom V. Wickom ako textár zložil desiatky textov populárnych piesní a písal aj texty piesní pre detský spevácky zbor Prešovčatá.

   Za svojho pôsobenia v Brezne okrem literárno-kultúrnych aktivít so svojimi študentmi spolupracoval aj s knižnicou, múzeom a s divadelnými ochotníkmi, s ktorými ako režisér nacvičil v roku 1963 hry: od J. Sipossa Bláznivá hodina a od L. Kunderu Majitelia kľúčov (spolurežisér M. Kán).

   Ladislav Šimon sa pravidelne do Brezna vracia na Chalupkovo Brezno, aj so svojou sestrou, literárnou historičkou a vysokoškolskou pedagogičkou Brigitou Šimonovou.

   Ladislav Šimon sa narodil 6. apríla 1938 v Banskej Bystrici. K jeho jubileu mu srdečne blahoželáme a ďakujeme za záslužnú prácu, ktorú pre kultúrny a vzdelanostný rozvoj aj nášho mesta urobil a robí.

A.     Prepletaná

 

 Božena Bobáková: Na krídlach vetra 15.

Tragédia na pažitiach

    Pamätám sa, zlaté moje kvázivnúčence, aký blažený pocit som mávala, keď som pozorovala kŕdlik kurčiatok okolo mojej Gogoľky, ktorá sa prejavila ako vzorná pestúnka. Horlivo kvokala okolo svojho drobizgu, delila sa s ním o každého nájdeného červíčka, o každé akokoľvek drobné zrniečko. Vodila ho po dvore, aby každé vedelo, ako jeho rodný dvor vyzerá. A keď svojím kuracím mozgom usúdila, že miniatúrne nožičky sú po dlhej prechádzke unavené, spustila krídla, zobákom umiestňovala dietky do svojho teplého peria. Smiala som sa, keď niektoré zvedavo vystrčilo z neho hlavičku a ona ho ihneď rázne klofnutím naučila poriadku. Jej hlboké kvo – kvo akiste znamenalo, že teraz sa ide spať a nič inšie, punktum. A možno tiež nekompromisné oznámenie, že vychovávateľov treba poslúchať.
   Aj naša biela húska, stariga, ako ju mama nazývala, v primeraný čas vysedela babuľky. Tiež boli hneď po vyjdení z vajca krásne žltučké a roztomilé, hoci podstatne väčšie ako cipušky. Ale ich príchod na svet ma už tak nesmierne nezaujal, ako keď som pomohla pretrhnúť pôrodnú kožtičku svojmu prvému kurčiatku. Chýbal už čarovný moment novosti a prekvapenia z čohosi dosiaľ nevideného.
   Stariga sa tiež svedomite starala o svoje mláďatá, ba povedala by som, že ešte dôkladnejšie ako Gogoľka. Zlostne sipela na každého, kto sa čo i len náhodou mihol okolo.
   Ako veľmi bolí uštipnutie jej oranžového mocného zobáka, pocítila som na vlastnej koži. Predpokladala som, že ma stariga pozná, veď som každý deň mame okolo hydiny pomáhala, ale mýlila som sa. Neopatrne som sa dostala do blízkosti jedného babuľčaťa, ktoré sa naľakalo kocúra a zvriesklo – stariga sa nazdala, že vinníkom som ja, nuž chmat ma do lýtka. Od bolesti sa mi až v očiach zablýskalo. Starigu som celkom prestala mať rada a s ňou vlastne všetky husi až doteraz, darmo voľaktoré z nich v dávnych časoch zachránili večné mesto Rím. Zazerala som na ňu aj vtedy, keď ona premileným gagotaním zvolávala svoje potomstvo k sebe. Nechápala som ani gunára, ako môže mať rád takú hnusnú hus, čo ubližuje nevinným malým dievčatkám. Nepohol sa od nej ani na krok a plieskaním svojich široko rozprestrených krídel budil naokolo poriadny strach.
   No a keď mi zakrátko pribudla povinnosť chodiť na pažite s takou mrzkou husou a jej mladými, nech boli akékoľvek milé a vlastne za nič nemohli – tak čo vám mám ďalej vysvetľovať. S ohromnou nechuťou, so šomraním, s odutými lícami a s plačom na krajíčku brala som z rúk svojej mamy dlhý prút. Nechýbalo veľa a bola by som ním hneď tam na mieste aj dostala. Mama by ma bola ním prvú vyobšívala.
   Robíš komédie? – spýtala sa prísne. – Človek nevie, kde sa skôr hodiť, robota horí na všetky strany a slečinka, keď má trochu pomôcť, začne naťahovať gajdy. Pre koho chovám husi? Pre teba, aby som mala dosť peria na tvoje periny, keď sa budeš vydávať.
   Keď sa ja bojím, že ma zase uštipne, - frngala som.
   A prút v hrsti máš na čo? Zaženieš sa a neuštipne. Predsa nie je hlúpa, čo je aj hus.
   Neostávalo inšie, len poslúchnuť. Mama pre istotu prehnala kŕdeľ cez cestu spolu so mnou. V dávnom čase môjho detstva síce motorové vozidlá ani zďaleka tak neohrozovali chodcov ako dnes, za celý deň prefrčali dedinou ledva zo dve autá, ale zato cesta celkom prázdna nebola. Chodili po nej vozy ťahané koňmi alebo volmi, brechali psy, behali barance, sliepky a iné gagotajúce kŕdle, čo hneď začali na seba útočiť. Predsa som len bola ešte dosť malá, tak mame nedalo, aby ma na pažiť neodprevadila a čo koľko mala roboty, zavše aj pozrieť neprišla, či je všetko v poriadku.
   Pravdu povediac, na pažitiach pri strážení husí som sa mohla cítiť celkom dobre. Veľa detí prišlo so svojimi zverencami, ľahko som sa s pár dievčencami skamarátili. Husi šklbali trávu alebo zamyslene stáli na jednej nohe, občas sa schytili sťa na povel a vrútili sa do potoka. Od ich vresku by bol človek normálne ohluchol.
   Deti mali dávať pozor, aby kŕdle nezašli do škody, to jest na pole, kde boli posadené úžitkové plodiny alebo zasiate obilie.
   Na takúto povinnosť boli chlapci ako stvorení. Ihneď zapískali na prstoch alebo pomedzi zuby, keď zbadali, že sa niektorá biela skupina ťahá nesprávnym smerom. Na pomoc mali vždy zopár psíčat, ktoré si vycvičili, aby im neposlušný hyd zavracali.

(Pokračovanie)

---

Bukovinka poskytuje možnosti duchaplne využívať voľný čas

   Ľudová hudba Bukovinka z Braväcova je známa v blízkom i v ďalekom okolí. Jej založenie sa datuje na rok 1993, kedy Paľo Kochan prišiel z vojny... Založili ju štyria nadšenci, originál Braväčani Marek Pôbiš (prvé husle), Slavo Pôbiš (druhé husle), Vlado Vrbovský (kontry) a Paľo Kochan (kontrabas), inak muzikanti - náturisti, ktorí sa jednoducho zišli, začali spolu trénovať (mordovať hudobné nástroje) a takto družne spolu hrávajú až dodnes. V roku 2002 vydali svoje prvé cédečko pod názvom Stala sa v Braväcom, ktoré ulahodí uchu nejedného i náročného poslucháča. Folklórny súbor Bukovinka, ktorého je Marek spoluzakladateľom, vznikol v roku 1998 s myšlienkou znovuzrodenia niekdajšieho súboru Bukovinka, ktorý v Braväcove pôsobil v päťdesiatych rokoch minulého storočia a z neznámych príčin svoju činnosť v roku 1960 skončil.

Umelecký vedúci, choreograf a primáš v jednej osobe Marek Pôbiš

   „Tieto dve folklórne telesá sú organizačne zastrešené pod Bielohandeľským kultúrnym združením (BKZ) Bukovinka, ktoré svoju činnosť vyvíja od roku 1999. Jej súčasným riaditeľom je Ing. Vladimír Vrbovský. Vo svojich stanovách má toto občianske združenie zakotvenú hlavnú činnosť: zachovávanie a šírenie ľudových tradícií,“ vysvetlil nám umelecký vedúci a choreograf súboru a primáš ľudovej hudby Ing. Marek Pôbiš.
   Tieto ušľachtilé ciele BKZ napĺňa v scénickej podobe počas účinkovania na verejných vystúpeniach, ktorých má Bukovinka na svojom konte približne dvesto. Predstavila sa na domácej, ale i zahraničnej pôde, a to v Taliansku, Poľsku, Maďarsku a vo Francúzku. Autentický folklór prezentuje v bežnom živote na dedine, ako je napr. pri pochovávaní basy, veľkonočnej oblievačke alebo stavaní májov. Z tradičných folklórnych podujatí, ktoré Bukovinka sama organizuje, je to otvorenie letnej sezóny v amfiteátri a hlavne Folklórny festival na Bielych Handľoch. Organizujú nielen folklórne podujatia, ale aj športové, napr. volejbalový turnaj O pohár Bukovinky, tradičný volejbalový 24-hodinový maratón Nonstop a vianočný stolnotenisový turnaj. Z času na čas zorganizujú aj súťažné večery medzi miestnymi dobrovoľnými spolkami alebo estrádne programy. Dá sa povedať, že Bukovinka svojou činnosťou poskytuje možnosti, hlavne mladým ľuďom duchaplne využívať svoj voľný čas, čo v súčasnej uponáhľanej dobe je na dedinách zriedkavosťou.
   Bukovinka momentálne združuje približne štyridsať mladých ľudí v hudobnej, tanečnej, ženskej i mužskej speváckej zložke. Títo však nie sú len domáci Braväčania, ale aj Beňušania, Filipania, či folkloristi z ďalších okolitých dedín. Vo svojom repertoári majú zahrnuté tance a piesne hlavne z folklórneho mikroregiónu Biele Handle, ale spracúvajú aj folklór z iných regiónov Horehronia a Podpoľania: Dievčenský (1999), Bielohandeľská mlaď (1999), Beznohý (1999), Odzemok (2000), Horehronky (2000), Keď tí naši rukovali (2001), Rozkazovačky (2002), Horehronsky veselo (2002), Nie je salaš ako salaš (2003), Už dávno taká svadba nebola (2003), Podkúvanie (2004), Hop sa kúdeľ (2005), V Detvianskej krčme (2007, choreografia Roman Malatinec). Od roku 2000 je súčasťou súboru aj ženská spevácka skupina, ktorá sa okrem sprevádzania tanečných čísiel súboru prezentuje aj samostatne piesňami z nášho, ale aj ostatných regiónov Slovenska. Mužská spevácka skupina vznikla v roku 2007 a počas tohtoročných letných predstavení by sa mala po prvýkrát prezentovať pred verejnosťou. Ľudová hudba, okrem spomenutého profilového CD Stala sa v Braväcom, nahrala aj MG nosič Suche Karki prišli k Vám, na ktorom sprevádzala spevácku skupinu Suché Karky z Prešova. S touto skupinou nepretržite udržiava družobné vzťahy.
   „Prajem si, aby Bukovinka stále žila, aby sa v nej angažovalo aj naďalej aspoň toľko tanca, spevu a hudby chtivých nadšencov, koľko je ich dnes. Naším aktuálnym cieľom je však dôkladne sa pripraviť a dôstojne osláviť 15. výročie založenia ľudovej hudby a 10. výročie folklórneho súboru Bukovinka. Tieto oslavy pripravujeme na 31. mája a všetkých našich priaznivcov na tento slávnostný program srdečne pozývame“, pozýva Marek, ktorý k folklóru pričuchol už v detstve vo svojej rodine pri rôznych rodinných príležitostiach, kde bolo pravidlo, že sa spievalo. Folklóru sa začal aktívne venovať v štrnástich rokoch vo folklórnom súbore Mostár ako tanečník a v tejto záľube pokračoval aj vo Zvolene vo vysokoškolskom folklórnom súbore Poľana a potom vo vojenskom folklórnom súbore Jánošík. Nie mu je cudzia ani hra na hudobné nástroje, veď ako samouk zvládol klávesovú harmoniku a husle. Širšia folklórna verejnosť ho však asi pozná ako speváka, interpreta ľudových piesní. Veď málokto sa môže pochváliť získaním dvojnásobného titulu Laureát celoslovenskej súťažnej prehliadky sólistov spevákov pod názvom Festival ľudovej hudby z rokov 1994 a 1997.

   Bukovinka funguje vďaka nadšeniu a obetavosti všetkých zainteresovaných, ktorí v nej účinkovali a účinkujú, ale aj vďaka všetkým podporovateľom, ktorí buď finančne, materiálne, ale aj morálne pomohli a stále pomáhajú.

(ev) Foto: archív Bukovinky