13. MAJ 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Pravde žil som...

    Romantický štúrovský básnik a evanjelický kňaz Samo Chalupka prežil takmer celý svoj život v Hornej Lehote. Nad jeho farou vládol pokoj, vyrovnanosť a bezpečnosť. Celý jeho život bol vyplnený prácou – tichou, vytrvalou a dôkladnou. Bez náhlenia a nervozity prijímal návštevy, viedol s nimi debaty, písal a vykonával pastoračnú činnosť pre svojich farníkov.

   Zomrel 19. mája 1883 o druhej hodine nadránom. Pohreb mal 22. mája. Zúčastnilo sa na ňom desať kňazov a veľké množstvo ľudí. Kázeň mal mýtňanský farár Imrich Kraus a nad hrobom jeho verše predniesol jeho bývalý kaplán Slávik. O osem rokov neskôr pri jeho hrobe zasadil tri lipky vtedajší katolícky kantor Jozef Gregor Tajovský, za čo ho druhý nástupca po Chalupkovi, maďarsky orientovaný kňaz Kováč zažaloval.
   Časť zo života Sama Chalupku beletristicky spracoval Peter Štrelinger v medailóne pod názvom Dve návštevy v prvom diele knihy biografických miniatúr slovenských spisovateľov Kto proti osudu (spoluautorom týchto dvoch kníh bol aj lopejský rodák, matičný vedecký pracovník Tomáš Winkler, ale v roku 1976, keď kniha vyšla, jeho meno nesmelo byť na nej uvedené). Ale o umelecké stvárnenie osudov bratov Chalupkovcov sa pokúsil aj náš spisovateľ, učiteľ a historik František Kreutz, ktorý napísal šesť príbehov pod názvom Pravde žil som, krivdu bil som. Ostali však v rukopise. V prvom príbehu pod názvom Povyše Lehoty... opisuje návštevu Jána Chalupku s dcérami v Lehote u brata Sama. Lehotskí Chalupkovci rodinku pohostili kávou a podplameníkmi: „...celá rodina sa venovala káve a podplameníkom. Zrazu sa začala pechoriť za podplameníkmi aj malá Lujzka. Brezniansky Chalupka vzal celý, odtrhol z neho a podal Lujzke. Strýčko Samko zobral podplameník akoby pre seba i podstrčil ho Emke: Povyše Lehoty – čarovná studienka, /z kadluba studienky cievočka pretenká,/ cievočka pretenká – predsa sa len stáva, /že miesto vodičky preteká ňou káva. /Tam vedľa studienky predivný strom stojí, /namiesto lístočkov na každučkej chvoji/ podplameníky sa na stopkách hojdajú, /do trávy pod stromom na hŕbku padajú. /Brezniansky Chalupka sa ticho, tichučko usmieval, kútiky úst mu len tak mykalo. Pani švagriná z Brezna poutierala ruky dievčatám, upravila im vlasy a šaty. Hornolehotskí Chalupkovci sa úprimne radovali, že teplo rodinného kozuba – hoci po citeľných stratách – predsa len nevyprchalo. Keď sa Chalupkovci už zberali do Brezna, chytila Emka strýčka za ruku a odtiahla ho bokom: „Strýčko Samko, ukážeš mi tú kávovú studienku a podplameníkový strom?“...
   Tretí príbeh sa volá Zastavme sa bratia, veď sa oni stratia... a rozpráva o návšteve v Brezne u Jána Chalupku. Návštevníkmi sú Jonáš B. Guoth, Gašpar F. Belopotocký a Samo Chalupka, ktorý hosťom recituje a rozpráva príbehy, ako napr. tento: „...To bolo koncom mája lanského roka, keď sa uhorská vláda nahnevala na Žiadosti slovenského národa a porobila pohon na panslávov. Pravdaže, prišli tí, čo nosili za klobúkom kosierky, do Lehoty prišli naisto. Vraj keď tu chodia listy od Štúra aj Hodžu, isto tu vraj nájdu aj Žiadosti, tak sa istili. Popravde povedané, Žiadosti som mal aj do zásoby, ale teraz to nechajme. Prišli si páni žandári po Chalupku, ale toho doma nebolo. Kmotor Vraštiak vopred vysnoril od krajana, že má byť so mnou nebárs. – Keď som spomol kmotra Vraštiaka, musím povedať, že tento môj poľský brat si svoj život veľmi posplietal s mojím. Veru je to človek spravodlivý a obetavý, človek človečí. Nuž on zariadil, že som ja doma nespával, ale každú noc inde, po celej dedine. – Aj pri katolíkoch? – zahorela Emka zvedavosťou. – A katolíci nie sú Lehoťania? Pravdaže aj pri nich, lebo my v Lehote sme všetci naši, dcérenka. – Krásne ovocie znášanlivosti, dcérenky, - objasňoval starší Chalupka, - a to semeno siali náš dobrý otecko so Štefanom Petrušom. Chudák Petruš, ten si už oddýchol a taký mladý a vzácny človek. – Strýčko, ešte ste stále nepovedali, čo bolo s tým kozubom. – Nepovedal, ale poviem. Žandári začali sliediť po dedine. Dobre oni vedeli, kam sa majú obrátiť. Tak sa stalo, že som sa motal u Kučerov po kuchyni a žandári vo dvore. Našťastie napadlo gazdinej: „Do kozuba sa, pán farár!“ prísne zavelila a ešte mi aj pomáhala do dymovodu. Sadza sem, sadza tam, odtiaľ som vypočul prísne a sekantné reči žandárov schovaný vo veľkom kozube. Namrzení žandári odišli, ale ja som ešte zakus zaľúbene privoniaval čiernu sadzu...“
   Aj Zechenter Laskomerský Sama Chalupku žartovne spomína v Listoch Štefana a Ďura Pinku v časti Štefan Pinka na Matičnom zhromaždení takto: „...A ešte sa ti vymoce pán farár z Hornej Lehoty a začne vlastnú kompozíciu „Mor ho“ vykladať. Ihí, bisťu – prebisťu! Bola to maštrancia, ja som myslel, že ma už vychytí, valašku som stískal, až mlieko z nej tieklo, tak som bol rozbabraný, že nemajúc čo odporného moriť, pustil som sa zubami do pol funta bravčoviny a na kúsky som ju rozsekal: mor ho! A keď sa ešte noví hostia dotisli, svoju znamenitú báseň na všeobecnú žiadosť opakovať musel. Hromovité sláva nechybelo a blízo stojaci Chorváti milého morháča držali vyzdvihnutého na pleciach. Ba tak sa táto báseň stala všeobecnou, že u nás žiadna ženička ani kura nezareže, kým by prv „mor ho!“ nevyriekla...“
   Samo Chalupka sa narodil v Hornej Lehote 27. februára 1812. Pripomíname si 125. výročie jeho smrti. Nemali by sme pri tejto príležitosti zabudnúť navštíviť jeho pamätnú izbu a hrob v jeho rodnej dedine a vzdať tak hold „veľkému rapsódovi malého národa“, ako ho nazval V. Mináč.

A. Prepletaná Ilustračné foto: Peter Berčík

 

 Revízia spoľahlivosti zamestnancov

              Dňa 10. mája 2008
              Pobočka  01 Veľké Maniakovce

   Pokladník našej pobočky Aladár Kramlička na výzvu, aby vydal celý pokladničný obnos fingovanému lupičovi, teda mne, reagoval tak, že tvrdil, že momentálne nemá v pokladni nič, takže, či chcem či nie, vyhovieť mi nemôže. Ako som sa neskôr dozvedel, v pokladni sa nachádzalo desať miliónov, a preto za jeho odvahu mu bude udelená pochvala.

              Dňa 11. mája 2008
              Pobočka 02 Horné Babince

   V maskovaní a s vernou atrapou revolvera som vyzval zamestnanca Zoltána Firnajza, aby presunul obsah trezoru do mojej tašky. On sa chytil za brucho a smial sa, že s takou pištoľou sa hráva jeho päťročný syn a nech si vraj nerobím srandu. Pre jeho skvelý postreh bol uznaný za spoľahlivého pracovníka.

              Dňa 12. mája 2008
              Pobočka 03 Dražovce

   Pokus vylúpiť banku sa mi nepodaril, pretože bezpečnostná stráž pohotovo zareagovala a už pri dverách ma zastavila. Z tohto dôvodu nebol pokladník Vincent Puška vôbec preverený.

               Dňa 13. mája 2008
               Pobočka 04 Podskalské Micheľany

   Keď som namieril revolver na tunajšieho pokladníka Kvetoslava Rozmajrína, ihneď zodvihol ruky a v nasledujúcom okamihu vydal obsah trezoru, čo činilo 25 miliónov v rôznych menách. Tvrdil, že je mu jedno, čo si všetko vezmem, že sa nemôže dať zlikvidovať, lebo živí päť maloletých detí. Jeho nespoľahlivosť bude predložená na osobitnom rokovaní v riaditeľstve banky.
   Tu zápis generálneho riaditeľa najväčšej okresnej banky končí.

              Správy z tlače:
   Miestne noviny palcovými titulkami oznamovali, že včera ráno neznámy zamaskovaný lupič prepadol banku a zlodej ukradol sumu, ktorá bola poukázaná eurofondom na dotácie poľnohospodárstva.
   Nezávisle od seba, na tretej strane v rubrike Polícia pátra bolo uvedené: Od 13. mája je nezvestný generálny riaditeľ banky Eufória Bonifác Podkovička. Naposledy bol videný predošlý deň vo svojej pracovni a manželkou v to osudné ráno pri odchode do práce. Polícia predpokladá, že s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o únos, no o výkupné zatiaľ nik nepožiadal. Ak by ktokoľvek z občanov mal nejaké správy o nezvestnom...

 Emília Molčániová           

 Kedy ľudia po prvý raz pomenovali lásku?

   Každého z nás urobí šťastným niečo iné, ale to, čo robí ľudí nešťastnými, je vždy len jedno a to isté - nemožnosť ľúbiť a byť zasiahnutý láskou. A to je veru tá najhoršia skúsenosť, akú človek môže mať.
   „Človek bez lásky je len mŕtvola na dovolenke“ (E. M. Remarque). Určite už tušíte, čo bolo témou májového dopoludnia v Mestskej knižnici v Brezne, na ktorom sa zúčastnili žiaci 4. C triedy zo Základnej školy s materskou školou Karola Rapoša, Pionierska 4 s učiteľkou Renatou Vatamanovou.
   Kedy ľudia po prvý raz pomenovali lásku?
   Definícií lásky je toľko, koľko je ľudí, neexistuje jednotná poučka. Samotný výraz vznikol asi vtedy, keď sa na obyčajné pudy navrstvili ďalšie významy. Prvotné vyjadrenia boli literárne, nie vedecké či filozofické.
   Starogrécka poetka Sapfó (žila v 6. storočí pred n. l.) vo svojich básniach už píše o láske ako o transcendovanej podobe. Považuje ju za nadprirodzenú silu. Samotní Gréci lásku nepovažovali za vzťah, ale za nejakú kozmickú silu a jej chápanie dodnes osciluje medzi nadprirodzeným a ľudským.
   Grécky filozof Platón (žil v 4. storočí pred n. l.) rozdeľuje lásku na pozemskú a nebeskú. Kým pozemskú zaťažuje sexualita, nebeská láska je tá dokonalá, krásna, čistá, nekonečná, ktorá nás ovláda. Nebeská láska, podľa Platóna, predstavuje dokonalosť, skutočnú existenciu, všetko ostatné je len odlesk, kópia, nedokonalosť (odtiaľ výraz platonická láska).
   Čo hovorí mytológia?
   Pôvodne existoval androgýn - dokonalá bytosť, ktorá v sebe spájala muža i ženu. Androgýn bol mocnejší ako bohovia. Tým sa to samozrejme nepáčilo i prikázal najvyšší boh Zeus Apolónovi, nech problém vyrieši. Apolón rozsekol androgýna na polovice, odvtedy dve časti pôvodnej jednoty stále hľadajú jedna druhú a láska vznikne, ak nájdeme svoju polovicu.
   A na záver, čo na lásku hovorí súčasná veda? Tá nás zbavila akýchkoľvek mýtov a legiend. Hovorí, že lásku spôsobujú obyčajné chemické reakcie.
   Nuž, vážení čitatelia, vyberte si!

Monika Bačová

 Pranostiky na Žofiu

   o Traja ľadoví muži, Žofia (15. mája) ich kuchárka o Žofia sadí mak o Svätá Žofia stromy rozvíja o Žofia chodí pošťatá o
Na Žofiu saď fazuľu, lebo ju už Urban (25. mája) nespáli o Svätá Žofia nemáva v obľube kvety o Na Žofiu išli ovce na salaš o Svätá Žofia najskôr stromy rozvíja a potom ľan rozsieva o Keď pominie kuchárka troch zamrznutých - Žofia, do záhrad sa už aj paprika a paradajka sadieva o Dážď Žofie slivky ubije o Svätá Žofia nám víno vypíja, ale ľan rozsieva o Každá gazdinka tak radí, že na Žofiu sa mak sadí o Žofia neraz Urbanovi poháre poprekacuje - Urban jej zato pokosí fazuľu o

J. Pupiš

 Zachovávajú folklórne tradície ľudu od Čierneho Hrona

   Ľudové zvyky a tradície Čierneho Balogu zachováva a rozvíja folklórna skupina Kýčera, ktorá sa na začiatku nazývala národopisno-krojovaná družina. Vznik Kýčery, ktorá nesie meno horského hrebeňa a lúky, v roku 1933 iniciovala Matica slovenská na podnet miestneho učiteľa Jozefa Gajdoša. Členovia Kýčery v roku 1935 vystupovali na Hradčanoch, kde ich prijal prezident Eduard Beneš. Systematicky pracovať skupina začala v roku 1968 pod vedením Slavomíra Auxta. Pravidelne účinkovala na rôznych podujatiach v obci, aj na významných folklórnych festivaloch vo Východnej, Detve, Strážnici, Heľpe. Zúčastnila sa na celoštátnych prehliadkach folklórnych skupín v Žiline v rokoch 1988, 1991, 1994, 2003. Vystupovala aj v zahraničí - v Juhoslávii (v rokoch 1988, 1992), Maďarsku (1991, 1992, 1993), Francúzsku (1994), Anglicku (1996). Od 1. marca 2004 je folklórna skupina Kýčera neziskovou organizáciou, ktorej riaditeľom do apríla 2007 bol Pavol Štulrajter-Gajdoš. Po ňom „žezlo“ prevzala Miroslava Rosíková. 

                   Z družiny nezisková organizácia
   Z histórie prechádzame do súčasnosti Kýčery, v ktorej nám sprievodkyňu robila Miroslava Rosíková. „Pre formu neziskovej organizácie sme sa rozhodli, lebo v obci už jednoducho nebol dostatok finančných prostriedkov na chod Kýčery. Vyskytli sa aj iné možnosti získavania financií, najmä z rôznych fondov a nadácií,“ vysvetlila nám riaditeľka Miroslava Rosíková, ktorá v Obecnom úrade v Čiernom Balogu pracuje od roku 1992 a postupne sa do jej pracovnej náplne dostala aj kultúra v obci. Jej rodičia pochádzajú z Čierneho Balogu, no Mirka vyrastala v Brezne. Už ako žiačka 7. triedy vyhrala konkurz do tanečnej zložky folklórneho súboru Mostár, kde tancovala aj jej staršia sestra. Mirka si pri svojej záľube našla manžela, ktorý je v súčasnosti umeleckým vedúcim Mostáru. Krátky čas - pred desiatimi rokmi -  tancovala vo folklórnej skupine Kýčera. Keďže aj z jej pracovnej náplne vyplývala spolupráca s Kýčerou, s jej členmi bola v užšom kontakte, spolupracovala s nimi, pomáhala im, v čom bolo treba. A tak k funkcii riaditeľky bol už len krôčik.  „Keď som sa dostala ku Kýčere, o jej umeleckú stránku sa starali PaľoŤažký-Meliška, Ľubo Medveď-Ondrík a Peťo Auxt-Chudo, ktorý Kýčeru kvôli pracovným povinnostiam opustil,“ spomína Mirka a pokračuje: „Paľo Ťažký sa jej ešte venuje, aj keď vraví, že
svoje nápady a myšlienky už pomaly vyčerpal a    potrebuje si oddýchnuť, zdravotný stav Ľubka Ondríka si vyžaduje šetriť sa. „Ľubo a Paľo“ sú pre Kýčeru dôležití, pretože majú vybudované styky a ich meno vo svete folklóru veľa znamená.“

                Pripravujú oslavy sedemdesiatpäťky
   Tento rok je pre Kýčeru obzvlášť významný, pretože si pripomína 75. výročie svojho vzniku. Aj vďaka tomu dostala pozvanie na všetky tri známe slovenské folklórne festivaly: na Horehronské dni spevu a tanca v Heľpe a na ďalšie významné festivaly vo Východnej a v Detve. „O oslavách už uvažujeme, mali by byť 25. októbra. Pripravíme program pre školy, pre bývalých tanečníkov i pre verejnosť, na ktorom sa zúčastní aj Malá Kýčera, veď z nej pochádza veľa členov Veľkej Kýčery. Malú Kýčeru vedú Renka Cabanová, odchovankyňa Kýčery, ktorá bola aj členkou Mostáru, a člen Kýčery Marek Ťažký. Okrem toho, že na mnohých podujatiach sprevádzajú svojich „veľkých kolegov“, nevynechávajú ani detské festivaly v Polomke a v Telgárte,“ približuje Mirka.

                   Napriek rôznemu veku si rozumejú
   Štyridsaťčlenný kolektív Kýčery tvoria zástupcovia všetkých vekových kategórií od pätnásť do sedemdesiat rokov. Učarila im krása ľudovej piesne a tanca, a tak vo svojom voľnom čase sa venujú hľadaniu a uchovávaniu folklórnych tradícií ľudu od Čierneho Hrona. „Napriek rôznemu veku si rozumejú, aj keď staršie tanečníčky mladšie občas skritizujú, napr. že šatku si treba upraviť tak a tak. Je to však dobré a tak by to malo byť,“ dodáva s úsmevom.

                   Julo Bartoš-Šuko a Kýčera
   S folklórnou skupinou od roku 1968 spolupracovala ľudová hudba Júliusa Bartoša-Šuka. Po primášovej smrti nastal problém, ktorý sa vyriešil a teraz už Kýčeru sprevádza ľudová hudba Kalo-parno (po rómsky čierno-bieli), ktorá sa nedávno premenovala na Nátura. „Zo štyroch muzikantov sú dvaja Rómovia. Dobre sa nám s nimi spolupracuje. Pomáhajú aj detskému folklórnemu súboru Klások z Podbrezovej,“ pochválila sa.

                      Chce to nový nápad
   Do kmeňového repertoáru Kýčery patria v súčasnosti zvykoslovné pásma a tance Vrchovô, Odzemok, Koleso, Zbojník, Fašang, Tance mladých, Medveďku, Svadba, Ráfung. No Mirka podotkla, že na októbrové výročie potrebujú novú choreografiu:
„Chce to nejaký správny nápad, podnet, spracovanie zvyku, niečo, čo tu ešte nebolo. Uvidíme. Baločania totiž čakajú niečo nové, niečo, s čím ich prekvapíme.“

                    Plusy a mínusy neziskovej organizácie
   „Keď nás financovala obec, bolo to úplne iné. V tejto novej forme nám veľmi pomôžu aj dve percentá z daní. Vlani aj predvlani sme si veľmi pekne pomohli. Samozrejme, že každoročne žiadame o dotácie. Máme dotáciu od obce, vlani sme dostali grant od ministerstva kultúry a mám už potvrdené, že aj tento rok nám schválili sumu k nášmu výročiu. Ďalší projekt som vypracúvala na vyšší územný celok, pretože vzhľadom na blížiace sa výročie by bolo dobré obnoviť kroje aj hudobné nástroje. Uvidíme, ako uspejeme. Nejaké peniažky máme aj z vystúpení. Nie sú to vysoké honoráre. Sú aj také vystúpenia, kde za účinkovanie nám organizátor zaplatí autobus a stravu. Ale aj takúto možnosť berieme, lebo dnes človek nikdy nevie, kde si kto koho všimne,“
zhodnotila Mirka.

              Bez Kýčery by to nebolo ono
   Vlani pomáhali obci organizovať oslavy 400. výročia prvej písomnej zmienky o Čiernom Balogu. Podieľajú sa na fašiangovom festivale, otváraní sezóny vo vydrovskom skanzene, na železničke a veľkou akciou býva Deň stromu organizovaný štátnymi lesmi, kde ich môžeme vidieť pri Drevorubačských raňajkách. Dobrý pocit si odniesli z vystúpenia v Pohronskej Polhore, kde s Malou Kýčerou benefične účinkovali 20. apríla. Peniažky, ktoré vyzbierali na vstupnom, odovzdali onkologicky chorej dvanásťročnej Veronike Kilvádiovej. „Priznám sa, čakala som 5000 - 6000 korún. Povedala som, že ak by to bolo 10 000 korún, bolo by to veľmi dobré. No vyzbierali sme 28 000 korún, z čoho som bola uveličená. Mali sme proste dobrý pocit a na konci boli aj slzy,“ vyznala sa Mirka.
   V Kýčere vládne rodinná atmosféra, jej členovia sa na vystúpenia vždy veľmi tešia. V letnej sezóne skúšajú každú nedeľu v kultúrnom dome, kde im obec ponúkla bezplatný prenájom. Nedávno, piateho mája, sa vrátili zo zájazdu v rumunskom Nadlaku, ktorý im sprostredkovali breznianski divadelníci. Veľmi sa tešili, lebo už dávno neboli na zahraničnom zájazde. V máji a v júni ich čakajú dve veľké svadby. Majú totiž taký zvyk, že keď sa člen skupiny žení alebo vydáva, robia na jeho svadbe zavíjanku. Svadba je vlastne akciou celej skupiny. V novembri ich čaká krajská prehliadka folklórnych skupín doma v Čiernom Balogu, ktorú organizuje Stredoslovenské osvetové stredisko. „Môžeme sa pochváliť, že Kýčera už bola lauerátom celoslovenskej prehliadky v Žiline. Na prehliadkach však vyžadujú ešte neprezentovanú choreografiu, ktorá ešte nebola na žiadnej súťaži. Takže musíme niečo urobiť. Nebolo by zlé, keby niekto prišiel s nápadom. Na Balogu je niekoľko ľudí, ktorí by nám vedeli pomôcť, ktorí by ten „nápad“ mali, ale žiaľ, vplyvom súčasnej zložitej doby a sociálnej situácie v našom regióne dostávajú zelenú iné priority. Mládež odchádza za štúdiom a prácou do zahraničia a do jej povedomia sa dostávajú iné kultúrno-spoločenské aspekty, ktoré vytláčajú tradičný folklór do úzadia“, zdôraznila Mirka.
   Napriek týmto problémom Čierny Balog zásluhou Kýčery patrí k obciam, kde folklór nestráca svoje hodnoty. Vďaka nim nás členovia skupiny vo svojich programoch vnášajú do atmosféry a zvykov čias dávno minulých. Držíme im palce, aby do svojho repertoára čoskoro zaradili nový program - „niečo, čo tu ešte nebolo“.

(ng) Foto: archív skupiny



Riaditeľka n. o. Kýčera Miroslava Rosíková Kýčera v „plnej paráde“ Kýčera „pri práci“

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT