Pravde žil som...
Romantický štúrovský básnik a evanjelický kňaz
Samo Chalupka prežil takmer celý svoj život v Hornej Lehote. Nad jeho farou
vládol pokoj, vyrovnanosť a bezpečnosť. Celý jeho život bol vyplnený prácou –
tichou, vytrvalou a dôkladnou. Bez náhlenia a nervozity prijímal návštevy,
viedol s nimi debaty, písal a vykonával pastoračnú činnosť pre svojich farníkov.
Zomrel 19. mája 1883
o druhej hodine nadránom. Pohreb mal 22. mája. Zúčastnilo sa na ňom desať kňazov
a veľké množstvo ľudí. Kázeň mal mýtňanský farár Imrich Kraus a nad hrobom jeho
verše predniesol jeho bývalý kaplán Slávik. O osem rokov neskôr pri jeho hrobe
zasadil tri lipky vtedajší katolícky kantor Jozef Gregor Tajovský, za čo ho
druhý nástupca po Chalupkovi, maďarsky orientovaný kňaz Kováč zažaloval.
Časť zo života Sama
Chalupku beletristicky spracoval Peter Štrelinger v medailóne pod názvom Dve
návštevy v prvom diele knihy biografických miniatúr slovenských spisovateľov Kto
proti osudu (spoluautorom týchto dvoch kníh bol aj lopejský rodák, matičný
vedecký pracovník Tomáš Winkler, ale v roku 1976, keď kniha vyšla, jeho meno
nesmelo byť na nej uvedené). Ale o umelecké stvárnenie osudov bratov
Chalupkovcov sa pokúsil aj náš spisovateľ, učiteľ a historik František Kreutz,
ktorý napísal šesť príbehov pod názvom Pravde žil som, krivdu bil som. Ostali
však v rukopise. V prvom príbehu pod názvom Povyše Lehoty... opisuje návštevu
Jána Chalupku s dcérami v Lehote u brata Sama. Lehotskí Chalupkovci rodinku
pohostili kávou a podplameníkmi: „...celá rodina sa venovala káve
a podplameníkom. Zrazu sa začala pechoriť za podplameníkmi aj malá Lujzka.
Brezniansky Chalupka vzal celý, odtrhol z neho a podal Lujzke. Strýčko Samko
zobral podplameník akoby pre seba i podstrčil ho Emke: Povyše Lehoty – čarovná
studienka, /z kadluba studienky cievočka pretenká,/ cievočka pretenká – predsa
sa len stáva, /že miesto vodičky preteká ňou káva. /Tam vedľa studienky predivný
strom stojí, /namiesto lístočkov na každučkej chvoji/ podplameníky sa na
stopkách hojdajú, /do trávy pod stromom na hŕbku padajú. /Brezniansky Chalupka
sa ticho, tichučko usmieval, kútiky úst mu len tak mykalo. Pani švagriná
z Brezna poutierala ruky dievčatám, upravila im vlasy a šaty. Hornolehotskí
Chalupkovci sa úprimne radovali, že teplo rodinného kozuba – hoci po citeľných
stratách – predsa len nevyprchalo. Keď sa Chalupkovci už zberali do Brezna,
chytila Emka strýčka za ruku a odtiahla ho bokom: „Strýčko Samko, ukážeš mi tú
kávovú studienku a podplameníkový strom?“...
Tretí príbeh sa volá
Zastavme sa bratia, veď sa oni stratia... a rozpráva o návšteve v Brezne u Jána
Chalupku. Návštevníkmi sú Jonáš B. Guoth, Gašpar F. Belopotocký a Samo Chalupka,
ktorý hosťom recituje a rozpráva príbehy, ako napr. tento: „...To bolo koncom
mája lanského roka, keď sa uhorská vláda nahnevala na Žiadosti slovenského
národa a porobila pohon na panslávov. Pravdaže, prišli tí, čo nosili za klobúkom
kosierky, do Lehoty prišli naisto. Vraj keď tu chodia listy od Štúra aj Hodžu,
isto tu vraj nájdu aj Žiadosti, tak sa istili. Popravde povedané, Žiadosti som
mal aj do zásoby, ale teraz to nechajme. Prišli si páni žandári po Chalupku, ale
toho doma nebolo. Kmotor Vraštiak vopred vysnoril od krajana, že má byť so mnou
nebárs. – Keď som spomol kmotra Vraštiaka, musím povedať, že tento môj poľský
brat si svoj život veľmi posplietal s mojím. Veru je to človek spravodlivý
a obetavý, človek človečí. Nuž on zariadil, že som ja doma nespával, ale každú
noc inde, po celej dedine. – Aj pri katolíkoch? – zahorela Emka zvedavosťou. –
A katolíci nie sú Lehoťania? Pravdaže aj pri nich, lebo my v Lehote sme všetci
naši, dcérenka. – Krásne ovocie znášanlivosti, dcérenky, - objasňoval starší
Chalupka, - a to semeno siali náš dobrý otecko so Štefanom Petrušom. Chudák
Petruš, ten si už oddýchol a taký mladý a vzácny človek. – Strýčko, ešte ste
stále nepovedali, čo bolo s tým kozubom. – Nepovedal, ale poviem. Žandári začali
sliediť po dedine. Dobre oni vedeli, kam sa majú obrátiť. Tak sa stalo, že som
sa motal u Kučerov po kuchyni a žandári vo dvore. Našťastie napadlo gazdinej:
„Do kozuba sa, pán farár!“ prísne zavelila a ešte mi aj pomáhala do dymovodu.
Sadza sem, sadza tam, odtiaľ som vypočul prísne a sekantné reči žandárov
schovaný vo veľkom kozube. Namrzení žandári odišli, ale ja som ešte zakus
zaľúbene privoniaval čiernu sadzu...“
Aj Zechenter
Laskomerský Sama Chalupku žartovne spomína v Listoch Štefana a Ďura Pinku
v časti Štefan Pinka na Matičnom zhromaždení takto: „...A ešte sa ti vymoce pán
farár z Hornej Lehoty a začne vlastnú kompozíciu „Mor ho“ vykladať. Ihí, bisťu –
prebisťu! Bola to maštrancia, ja som myslel, že ma už vychytí, valašku som
stískal, až mlieko z nej tieklo, tak som bol rozbabraný, že nemajúc čo odporného
moriť, pustil som sa zubami do pol funta bravčoviny a na kúsky som ju rozsekal:
mor ho! A keď sa ešte noví hostia dotisli, svoju znamenitú báseň na všeobecnú
žiadosť opakovať musel. Hromovité sláva nechybelo a blízo stojaci Chorváti
milého morháča držali vyzdvihnutého na pleciach. Ba tak sa táto báseň stala
všeobecnou, že u nás žiadna ženička ani kura nezareže, kým by prv „mor ho!“
nevyriekla...“
Samo Chalupka sa
narodil v Hornej Lehote 27. februára 1812. Pripomíname si 125. výročie jeho
smrti. Nemali by sme pri tejto príležitosti zabudnúť navštíviť jeho pamätnú izbu
a hrob v jeho rodnej dedine a vzdať tak hold „veľkému rapsódovi malého národa“,
ako ho nazval V. Mináč.
A. Prepletaná Ilustračné foto:
Peter Berčík
Revízia spoľahlivosti
zamestnancov
Dňa 10. mája
2008
Pobočka 01
Veľké Maniakovce
Pokladník našej pobočky
Aladár Kramlička na výzvu, aby vydal celý pokladničný obnos fingovanému
lupičovi, teda mne, reagoval tak, že tvrdil, že momentálne nemá v pokladni nič,
takže, či chcem či nie, vyhovieť mi nemôže. Ako som sa neskôr dozvedel,
v pokladni sa nachádzalo desať miliónov, a preto za jeho odvahu mu bude udelená
pochvala.
Dňa 11. mája 2008
Pobočka 02 Horné
Babince
V maskovaní a s vernou
atrapou revolvera som vyzval zamestnanca Zoltána Firnajza, aby presunul obsah
trezoru do mojej tašky. On sa chytil za brucho a smial sa, že s takou pištoľou
sa hráva jeho päťročný syn a nech si vraj nerobím srandu. Pre jeho skvelý
postreh bol uznaný za spoľahlivého pracovníka.
Dňa 12.
mája 2008
Pobočka 03
Dražovce
Pokus vylúpiť banku sa
mi nepodaril, pretože bezpečnostná stráž pohotovo zareagovala a už pri dverách
ma zastavila. Z tohto dôvodu nebol pokladník Vincent Puška vôbec preverený.
Dňa 13.
mája 2008
Pobočka
04 Podskalské Micheľany
Keď som namieril
revolver na tunajšieho pokladníka Kvetoslava Rozmajrína, ihneď zodvihol ruky
a v nasledujúcom okamihu vydal obsah trezoru, čo činilo 25 miliónov v rôznych
menách. Tvrdil, že je mu jedno, čo si všetko vezmem, že sa nemôže dať
zlikvidovať, lebo živí päť maloletých detí. Jeho nespoľahlivosť bude predložená
na osobitnom rokovaní v riaditeľstve banky.
Tu zápis generálneho
riaditeľa najväčšej okresnej banky končí.
Správy z tlače:
Miestne noviny palcovými
titulkami oznamovali, že včera ráno neznámy zamaskovaný lupič prepadol banku a
zlodej ukradol sumu, ktorá bola poukázaná eurofondom na dotácie
poľnohospodárstva.
Nezávisle od seba, na
tretej strane v rubrike Polícia pátra bolo uvedené: Od 13. mája je nezvestný
generálny riaditeľ banky Eufória Bonifác Podkovička. Naposledy bol videný
predošlý deň vo svojej pracovni a manželkou v to osudné ráno pri odchode do
práce. Polícia predpokladá, že s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o únos, no
o výkupné zatiaľ nik nepožiadal. Ak by ktokoľvek z občanov mal nejaké správy
o nezvestnom...
Emília
Molčániová
Kedy ľudia po prvý raz
pomenovali lásku?
Každého z nás urobí
šťastným niečo iné, ale to, čo robí ľudí nešťastnými, je vždy len jedno a to
isté - nemožnosť ľúbiť a byť zasiahnutý láskou. A to je veru tá najhoršia
skúsenosť, akú človek môže mať.
„Človek bez lásky je len
mŕtvola na dovolenke“ (E. M. Remarque). Určite už tušíte, čo bolo témou májového
dopoludnia v Mestskej knižnici v Brezne, na ktorom sa zúčastnili žiaci 4. C
triedy zo Základnej školy s materskou školou Karola Rapoša, Pionierska 4
s učiteľkou Renatou Vatamanovou.
Kedy ľudia po prvý raz
pomenovali lásku?
Definícií lásky je
toľko, koľko je ľudí, neexistuje jednotná poučka. Samotný výraz vznikol asi
vtedy, keď sa na obyčajné pudy navrstvili ďalšie významy. Prvotné vyjadrenia
boli literárne, nie vedecké či filozofické.
Starogrécka poetka Sapfó
(žila v 6. storočí pred n. l.) vo svojich básniach už píše o láske ako
o transcendovanej podobe. Považuje ju za nadprirodzenú silu. Samotní Gréci lásku
nepovažovali za vzťah, ale za nejakú kozmickú silu a jej chápanie dodnes
osciluje medzi nadprirodzeným a ľudským.
Grécky filozof Platón
(žil v 4. storočí pred n. l.) rozdeľuje lásku na pozemskú a nebeskú. Kým
pozemskú zaťažuje sexualita, nebeská láska je tá dokonalá, krásna, čistá,
nekonečná, ktorá nás ovláda. Nebeská láska, podľa Platóna, predstavuje
dokonalosť, skutočnú existenciu, všetko ostatné je len odlesk, kópia,
nedokonalosť (odtiaľ výraz platonická láska).
Čo hovorí mytológia?
Pôvodne existoval
androgýn - dokonalá bytosť, ktorá v sebe spájala muža i ženu. Androgýn bol
mocnejší ako bohovia. Tým sa to samozrejme nepáčilo i prikázal najvyšší boh Zeus
Apolónovi, nech problém vyrieši. Apolón rozsekol androgýna na polovice, odvtedy
dve časti pôvodnej jednoty stále hľadajú jedna druhú a láska vznikne, ak nájdeme
svoju polovicu.
A na záver, čo na lásku
hovorí súčasná veda? Tá nás zbavila akýchkoľvek mýtov a legiend. Hovorí, že
lásku spôsobujú obyčajné chemické reakcie.
Nuž, vážení čitatelia,
vyberte si!
Monika Bačová
Pranostiky na Žofiu
o Traja ľadoví muži,
Žofia (15. mája) ich kuchárka o Žofia sadí mak o Svätá Žofia stromy rozvíja o
Žofia chodí pošťatá o
Na Žofiu saď fazuľu, lebo
ju už Urban (25. mája) nespáli o Svätá Žofia nemáva v obľube kvety o Na Žofiu
išli ovce na salaš o Svätá Žofia najskôr stromy rozvíja a potom ľan rozsieva o
Keď pominie kuchárka troch zamrznutých - Žofia, do záhrad sa už aj paprika
a paradajka sadieva o Dážď Žofie slivky ubije o Svätá Žofia nám víno vypíja, ale
ľan rozsieva o Každá gazdinka tak radí, že na Žofiu sa mak sadí o Žofia neraz
Urbanovi poháre poprekacuje - Urban jej zato pokosí fazuľu o
J. Pupiš
Zachovávajú folklórne
tradície ľudu od Čierneho Hrona
Ľudové zvyky a tradície
Čierneho Balogu zachováva a rozvíja folklórna skupina Kýčera, ktorá sa na
začiatku nazývala národopisno-krojovaná družina. Vznik Kýčery, ktorá nesie meno
horského hrebeňa a lúky, v roku 1933 iniciovala Matica slovenská na podnet
miestneho učiteľa Jozefa Gajdoša. Členovia Kýčery v roku 1935 vystupovali na
Hradčanoch, kde ich prijal prezident Eduard Beneš. Systematicky pracovať skupina
začala v roku 1968 pod vedením Slavomíra Auxta. Pravidelne účinkovala na rôznych
podujatiach v obci, aj na významných folklórnych festivaloch vo Východnej,
Detve, Strážnici, Heľpe. Zúčastnila sa na celoštátnych prehliadkach folklórnych
skupín v Žiline v rokoch 1988, 1991, 1994, 2003. Vystupovala aj v zahraničí -
v Juhoslávii (v rokoch 1988, 1992), Maďarsku (1991, 1992, 1993), Francúzsku
(1994), Anglicku (1996). Od 1. marca 2004 je folklórna skupina Kýčera neziskovou
organizáciou, ktorej riaditeľom do apríla 2007 bol Pavol Štulrajter-Gajdoš. Po
ňom „žezlo“ prevzala Miroslava Rosíková.
Z družiny nezisková organizácia
Z histórie prechádzame
do súčasnosti Kýčery, v ktorej nám sprievodkyňu robila Miroslava Rosíková.
„Pre formu neziskovej organizácie sme sa rozhodli, lebo v obci už
jednoducho nebol dostatok finančných prostriedkov na chod Kýčery. Vyskytli sa aj
iné možnosti získavania financií, najmä z rôznych fondov a nadácií,“
vysvetlila nám riaditeľka Miroslava Rosíková, ktorá v Obecnom úrade v Čiernom
Balogu pracuje od roku 1992 a postupne sa do jej pracovnej náplne dostala aj
kultúra v obci. Jej rodičia pochádzajú z Čierneho Balogu, no Mirka vyrastala
v Brezne. Už ako žiačka 7. triedy vyhrala konkurz do tanečnej zložky folklórneho
súboru Mostár, kde tancovala aj jej staršia sestra. Mirka si pri svojej záľube
našla manžela, ktorý je v súčasnosti umeleckým vedúcim Mostáru. Krátky čas -
pred desiatimi rokmi - tancovala vo folklórnej skupine Kýčera. Keďže aj z jej
pracovnej náplne vyplývala spolupráca s Kýčerou, s jej členmi bola v užšom
kontakte, spolupracovala s nimi, pomáhala im, v čom bolo treba. A tak k funkcii
riaditeľky bol už len krôčik. „Keď som sa
dostala ku Kýčere, o jej umeleckú stránku sa starali PaľoŤažký-Meliška, Ľubo
Medveď-Ondrík a Peťo Auxt-Chudo, ktorý Kýčeru kvôli pracovným povinnostiam
opustil,“ spomína Mirka a pokračuje: „Paľo Ťažký sa jej ešte venuje, aj
keď vraví, že
svoje nápady a myšlienky už pomaly
vyčerpal a potrebuje si oddýchnuť,
zdravotný stav Ľubka Ondríka si vyžaduje šetriť
sa. „Ľubo a Paľo“ sú pre Kýčeru dôležití, pretože majú vybudované styky a ich
meno vo svete folklóru veľa znamená.“
Pripravujú oslavy sedemdesiatpäťky
Tento rok je pre Kýčeru
obzvlášť významný, pretože si pripomína 75. výročie svojho vzniku. Aj vďaka tomu
dostala pozvanie na všetky tri známe slovenské folklórne festivaly: na
Horehronské dni spevu a tanca v Heľpe a na ďalšie významné festivaly vo
Východnej a v Detve. „O oslavách už uvažujeme, mali by byť 25.
októbra. Pripravíme program pre školy, pre bývalých tanečníkov i pre verejnosť,
na ktorom sa zúčastní aj Malá Kýčera, veď z nej pochádza veľa členov Veľkej
Kýčery. Malú Kýčeru vedú Renka Cabanová, odchovankyňa Kýčery, ktorá bola aj
členkou Mostáru, a člen Kýčery Marek Ťažký. Okrem toho, že na mnohých
podujatiach sprevádzajú svojich „veľkých kolegov“, nevynechávajú ani detské
festivaly v Polomke a v Telgárte,“ približuje Mirka.
Napriek rôznemu veku si rozumejú
Štyridsaťčlenný
kolektív Kýčery tvoria zástupcovia všetkých vekových kategórií od pätnásť do
sedemdesiat rokov. Učarila im krása ľudovej piesne a tanca, a tak vo svojom
voľnom čase sa venujú hľadaniu a uchovávaniu folklórnych tradícií ľudu od
Čierneho Hrona. „Napriek rôznemu veku si rozumejú, aj keď staršie tanečníčky
mladšie občas skritizujú, napr. že šatku si treba upraviť tak a tak. Je to však
dobré a tak by to malo byť,“ dodáva s úsmevom.
Julo
Bartoš-Šuko a Kýčera
S folklórnou skupinou
od roku 1968 spolupracovala ľudová hudba Júliusa Bartoša-Šuka. Po primášovej
smrti nastal problém, ktorý sa vyriešil a teraz už Kýčeru sprevádza ľudová hudba
Kalo-parno (po rómsky čierno-bieli), ktorá sa nedávno premenovala na Nátura.
„Zo štyroch muzikantov sú dvaja Rómovia. Dobre sa nám s nimi
spolupracuje. Pomáhajú aj detskému folklórnemu súboru Klások z Podbrezovej,“
pochválila sa.
Chce to nový nápad
Do kmeňového repertoáru
Kýčery patria v súčasnosti zvykoslovné pásma a tance Vrchovô, Odzemok, Koleso,
Zbojník, Fašang, Tance mladých, Medveďku, Svadba, Ráfung. No Mirka podotkla, že
na októbrové výročie potrebujú novú choreografiu:
„Chce to nejaký správny
nápad, podnet, spracovanie zvyku, niečo, čo tu ešte nebolo. Uvidíme. Baločania
totiž čakajú niečo nové, niečo, s čím ich prekvapíme.“
Plusy a mínusy neziskovej organizácie
„Keď nás financovala
obec, bolo to úplne iné. V tejto novej forme nám veľmi pomôžu aj dve percentá
z daní. Vlani aj predvlani sme si veľmi pekne pomohli. Samozrejme, že každoročne
žiadame o dotácie. Máme dotáciu od obce, vlani sme dostali grant od ministerstva
kultúry a mám už potvrdené, že aj tento rok nám schválili sumu k nášmu výročiu.
Ďalší projekt som vypracúvala na vyšší územný celok, pretože vzhľadom na
blížiace sa výročie by bolo dobré obnoviť kroje aj hudobné nástroje. Uvidíme,
ako uspejeme. Nejaké peniažky máme aj z vystúpení. Nie sú to vysoké honoráre. Sú
aj také vystúpenia, kde za účinkovanie nám organizátor zaplatí autobus
a stravu. Ale aj takúto možnosť berieme, lebo dnes človek nikdy nevie, kde si
kto koho všimne,“ zhodnotila Mirka.
Bez
Kýčery by to nebolo ono
Vlani pomáhali obci
organizovať oslavy 400. výročia prvej písomnej zmienky o Čiernom Balogu.
Podieľajú sa na fašiangovom festivale, otváraní sezóny vo vydrovskom skanzene,
na železničke a veľkou akciou býva Deň stromu organizovaný štátnymi lesmi, kde
ich môžeme vidieť pri Drevorubačských raňajkách. Dobrý pocit si odniesli
z vystúpenia v Pohronskej Polhore, kde s Malou Kýčerou benefične účinkovali 20.
apríla. Peniažky, ktoré vyzbierali na vstupnom, odovzdali onkologicky chorej
dvanásťročnej Veronike Kilvádiovej. „Priznám sa, čakala som 5000 - 6000
korún. Povedala som, že ak by to bolo 10 000 korún, bolo by to veľmi dobré. No
vyzbierali sme 28 000 korún, z čoho som bola uveličená. Mali sme proste dobrý
pocit a na konci boli aj slzy,“ vyznala sa Mirka.
V Kýčere vládne rodinná
atmosféra, jej členovia sa na vystúpenia vždy veľmi tešia. V letnej sezóne
skúšajú každú nedeľu v kultúrnom dome, kde im obec ponúkla bezplatný prenájom.
Nedávno, piateho mája, sa vrátili zo zájazdu v rumunskom Nadlaku, ktorý im
sprostredkovali breznianski divadelníci. Veľmi sa tešili, lebo už dávno neboli
na zahraničnom zájazde. V máji a v júni ich čakajú dve veľké svadby. Majú totiž
taký zvyk, že keď sa člen skupiny žení alebo vydáva, robia na jeho svadbe
zavíjanku. Svadba je vlastne akciou celej skupiny. V novembri ich čaká krajská
prehliadka folklórnych skupín doma v Čiernom Balogu, ktorú organizuje
Stredoslovenské osvetové stredisko. „Môžeme sa pochváliť, že Kýčera už
bola lauerátom celoslovenskej prehliadky v Žiline. Na prehliadkach však vyžadujú
ešte neprezentovanú choreografiu, ktorá ešte nebola na žiadnej súťaži. Takže
musíme niečo urobiť. Nebolo by zlé, keby niekto prišiel s nápadom. Na Balogu je
niekoľko ľudí, ktorí by nám vedeli pomôcť, ktorí by ten „nápad“ mali, ale žiaľ,
vplyvom súčasnej zložitej doby a sociálnej situácie v našom regióne dostávajú
zelenú iné priority. Mládež odchádza za štúdiom a prácou do zahraničia a do jej
povedomia sa dostávajú iné kultúrno-spoločenské aspekty, ktoré vytláčajú
tradičný folklór do úzadia“, zdôraznila Mirka.
Napriek týmto problémom
Čierny Balog zásluhou Kýčery patrí k obciam, kde folklór nestráca svoje hodnoty.
Vďaka nim nás členovia skupiny vo svojich programoch vnášajú do atmosféry
a zvykov čias dávno minulých. Držíme im palce, aby do svojho repertoára čoskoro
zaradili nový program - „niečo, čo tu ešte nebolo“.
(ng) Foto: archív skupiny
|
|
|
Riaditeľka n. o. Kýčera
Miroslava Rosíková |
Kýčera v „plnej paráde“ |
Kýčera „pri práci“ |