Zaujímavé trápenie sme zažili na zájazde v roku 1972, kedy sme sa mali zúčastniť na Festivale Pirandelovej tvorby v Agrigente na Sicílii. Veľmi sme sa na tento zájazd tešili, lebo to bol už druhý termín. Prvýkrát sme sa pre mafiánske nepokoje nemohli zúčastniť s hrou Čiapka s hrkálkami. Na tento nový termín nám určili dve jednoaktovky Rajský život a Hlupák. Poctivo sme sa pod režijnou taktovkou Petra Scherhaufera na tento zájazd pripravovali a napokon prišiel deň D. Deviateho decembra skoro ráno sme nasadli do autobusu a poďme s Božou pomocou. Prvá zastávka bola v motoreste Zobor pred Nitrou, kde sme sa naraňajkovali, zásobili plechovkovým pivom a keďže mládež na raňajky nemala chuť, v rámci „buď fit“ sa hrala s loptou volejbal. Po chvíli sa k nim pridal aj manžel, čo nemal robiť. V jednom momente, keď lopta cielila na zem, chcel ju podbiť, no nešťastnou náhodou sa mu noha šmykla, celou dĺžkou svojho tela sa ocitol na zemi a udrel sa o obrubník cesty. Bolesťou skrivená tvár nasvedčovala, že náraz bol veľký, lebo sa nemohol ani postaviť na nohy. Lekárka, členka súboru, mu nohu zbežne prezrela a zavelila: „Ide sa do nemocnice v Nitre“. Náš hrdina sa začal priečiť, že to nič nie je, že to prejde..., no v nemocnici po prehliadke a rőntgene nohy zistili vážny stav. Noha sa musí ihneď operovať, lebo jabĺčko je rozbité na tri kusy. Tu nastal druhý problém. Nervovo som sa zrútila a potrebovala som okamžitú pomoc. Po celý čas zájazdu mi potom lekárka musela pichať magnézium.

   Nastala však aj ďalšia závažná otázka. Čo bude ďalej, veď postihnutý hrá hlavnú úlohu v prvej jednoaktovke a menšiu aj v druhej. O ďalšom dianí mal rozhodnúť režisér, ktorý nás čakal aj s tlmočníčkou v Bratislave. Nebolo mu veru jedno, keď sa dozvedel, v akom žalostnom stave sa súbor nachádza. Sústredene dlho rozmýšľal a potom sa spýtavo pozrel na Tonka Daxnera: „Tak čo, Tonko, dáš sa na to?“ Ten trošku pouvažoval a potom skromne odpovedal: „No, skúsim to, hádam si hanbu v takej závažnej situácii neurobíme, že sa ako pozvaní hostia na festivale nezúčastníme.“ Zobral knihu a hneď sa dal do študovania textu. Obetavý Tonko, kým sme my chodili po kadejakých akciách, poctivo v autobuse študoval texty. My sme obišli Rím, rôzne historické pamiatky, ktoré sa na ceste vyskytovali, a on sedel v autobuse a drel sa texty, lebo ich nebolo málo. Keď sme po príchode do Agrigenta boli pozvaní na rôzne recepcie, manželka ho zamkla v hotelovej izbe, aby ho nik nevyrušoval. Nebolo by mu to prekážalo, keby ako náruživý fajčiar mohol aspoň túto radosť využiť. No aj v tom mal smolu, lebo sa mu minuli zápalky. Keď sme sa v neskorých hodinách vrátili do hotela, utrápený Tonko s nezapálenou cigaretou v ústach sedel nad knihou a čakal nás, aby aspoň jeden šluk pred spaním vychutnal. Na druhý deň sme mali obhliadku mesta a priestorov divadla, kde režisér urobil s Tonkom skúšku na javisku. S výsledkom bol spokojný, Tonko všetko zvládol. Ešte skúška druhej hry, kde bolo treba tiež preobsadiť, ale teraz malú rolu, na ktorú však bolo treba skoro tridsať centimetrov upravovať kostým. Veľmi som sa snažila, no napriek tomu kostým na postave pôsobil smiešne komicky.

   Keď prišiel netrpezlivo očakávaný deň, všetci sme sa v duchu modlili, aby sme v hanbe neostali. Prvá jednoaktovka Rajský život prebiehala v poriadku. Tonko sa tak vžil do postavy, že sa až spotil a keďže mu nohavice na jeho postavu boli užšie, keď sa obrátil k obecenstvu chrbtom, pri zohnutí nohavice praskli po celej dĺžke zadnej časti vo švíkoch. Veľký potlesk z hľadiska, lebo diváci si mysleli, že to tak malo byť. Druhá jednoaktovka prebiehala tiež v poriadku, len pri texte: „Teraz napíš priznanie, že hlupák si ty (namiereným revolverom pri hlave hlasito zavelil): „Píš, píš“... Naraz zaznelo búchanie, na javisko lietali rôzne predmety a nie a nie tento prejav ustať. Keď sme sa po predstavení pýtali našej tlmočníčky, čo to všetko malo znamenať, so smiechom nám vysvetlila, že slovo píš znamená v taliančine cikaj a príkaz robiť túto ľudskú potrebu pod tlakom pištole vyvolal tento prejav. Po predstavení a klaňačke nám prišli zablahoželať aj známi herci z Ríma. Boli zvedaví, ako sa ťažkej Pirandelovej predlohy zhostíme. Vraj sa nám to podarilo znamenite. My sme im vyrozprávali prípad, ktorý nás na začiatku cesty stihol a keď sme povedali, že hlavný predstaviteľ bol náhradník, nechceli tomu veriť. Sami sme tiež nedúfali, že to tak dobre dopadne.
   Keď sme prišli skoro po dvoch týždňoch 21. decembra, čiže pred vianočnými sviatkami domov, po absolvovaných 4920 km bez prepravy loďou cez Mesinskú úžinu a z Palerma do Neapolu, náš pacient s podrôtovaným jabĺčkom ma už doma netrpezlivo očakával hneď vo dverách s otázkou: „Ako bolo?“ Vyrozprávala som mu celý príbeh a on na to: „Ja som hneď vedel, že to Tonko zachráni.“
   Teraz sú obidvaja aktéri už dlho na Pravde Božej, ich duch je však stále medzi nami a na tohtoročných oslavách budeme mysľou stále s nimi.  

---

Strojáreň Piesok a prvá sedačková lanovka vyprojektovaná a vyrobená na Slovensku.

   

 

 

Brigádnici na výstavbe sedačkovej lanovky na Chvatimechu v päťdesiatych rokoch. Dole sú valaštianske políčka, na ktorých dnes stojí ťaháreň a pretlačovňa rúr podbrezovských železiarní.

Foto: Gábor Ťatliak       

Podnik Strojárne Piesok bol založený v roku 1789. Bol jedným z mála, ktoré už pred dvoma storočiami dávali obživu ľuďom hornatého Horehronia.
   Počas svojej existencie, najmä však po druhej svetovej vojne, zmenil svoj vzhľad a stal sa moderným strojárskym podnikom. Cez vojnové roky sa rozrástol o novú časť, zbrojovku, kde vyrábali štvorhlavňové protilietadlové guľomety. Po skončení druhej svetovej vojny k strojárňam pribudli aj susedné objekty solivaru. Vyrábali sa tu železné zárubne, fúriky a dvestolitrové oceľové sudy. Strojáreň mala vlastnú kyslikáreň.
    Po druhej svetovej vojne sa podnik modernizoval, vyrábal obrábacie stroje na tvárnenie kovového materiálu za studena, ohýbačky plechov a lisy. V 50-tych rokoch minulého storočia vyrábal aj určité komponenty pre lodenice v Komárne.  Vedúcim konštrukcie bol dlhé roky Gabriel Ťatliak, rodák z Dolného Kubína. Popri svojom zamestnaní bol veľkým nadšencom pre turistiku a lyžovanie. Tieto záujmy zdedil pravdepodobne po svojom strýkovi Jánovi Ťatliakovi z Dolného Kubína, nestora turistiky na Orave. On sa pričinil o postavenie turistickej chaty v Smutnej doline v Roháčoch. Chatu po ňom aj pomenovali. Počas SNP chata vyhorela. Po vojne ju obnovili a v roku 1963 znovu vyhorela.
   Gábor Ťatliak okrem svojho povolania vedúceho konštruktéra v Strojárňach Piesok rozmýšľal aj o vypracovaní výkresov a o výpočtoch s tým súvisiacimi na sedačkovú lanovku na Chvatimech.
   Po dlhom rozmýšľaní a úvahách sa mu aj podarilo vyhotoviť projekt na jednosedačkovú lanovku na Chvatimech. Podľa tohto projektu prvú sedačkovú lanovku na Slovensku v Strojárňach Piesok aj vyrobili a popri komponentoch, ktoré v strojárňach pre lodenice v Komárne vyrábali, aj z fabriky na Chvatimech vyviezli.
   Začala sa ťažká a namáhavá práca s osadením lanovky na vrch Chvatimech v teréne. Ale v tých časoch a pri tom eláne a nadšení, aké v Gáborovej partii boli, to až také ťažké nebolo a sedačková lanovka na Chvatimechu aj dnes dokazuje, čo urobí veľké úsilie, nadšenie a  snaha dokázať niečo nezvyčajné.
   Gábor vedel svojím nadšením strhnúť okolo seba široký okruh ľudí, ktorí predtým k lyžovaniu nemali žiaden vzťah a lyžovať ani nevedeli.
   Aj dnes, po rokoch, už mnohí seniori spomínajú, keď boli ako učni ťahať lano na Chvatimechu, ako si zašpinili odev od oleja, že sa to dalo ťažko vyprať.
   Gábor Ťatliak býval v Podbrezovej. Ráno od šiestej do štrnástej pracoval v strojárňach ako konštruktér. Potom prišiel k svokrovcom na Piesok sa naobedovať, polhodinku si odpočinul a išiel na Chvatimech. Tam najprv klčoval liesky na zjazdovke, neskoršie pracoval na budovaní sedačkovej lanovky. Keď to skončilo, začal stavať chatky pre ubytovanie turistov. Domov do Podbrezovej k manželke sa vracal večer o 19. hodine vlakom z Chvatimechu.
   Taký bol denný režim vedúceho konštrukcie v Strojárňach Piesok. To bol projektant a iniciátor výstavby prvej sedačkovej lanovky,  vyrobenej na Slovensku v Strojárňach Piesok.

Ing. Ladislav Bohál

---

Krtkovia

   Ležala som na deke, nasávala slnečné lúče a podriemkavala. Zrazu som mala čudný pocit v brušnej krajine. Akoby sa práve krtko vyhrabával spod zeme rovno pod mojím ležoviskom. Ale čoskoro som pochopila, že krtko to byť nemôže. Po prvé, krtko nehovorí, po druhé, nepoužíva na hĺbenie tunelov zbíjačku a čakan a po tretie, na krtka bol objekt predsa len trochu priveľký. Spod zeme sa súkal jeden po zuby ozbrojený chlap za druhým, ako keď sa po lejaku vyťahujú z pôdy dážďovky. Narátala som ich šesť.
   „Ruky hore!“ zakričal prvý a mieril na mňa samopalom.
   „Prečo hore? Aerobik mám až večer,“ nechápala som.
   „Sme tu dobre v zlatníctve?“ chrapľavým hlasom sa spýtal jeden z nich.
   „To ťažko. Jediné zlato na okolí som tu ja,“ pokúsila som sa o vtip.
   „Odpovedaj poriadne, keď sa ťa spytujem!“ nazlostený povedal ten so zbraňou a aby jeho slová nabrali patričnú vážnosť, vystrelil do zeme ani nie meter predo mňa.
   „Chlapi, ale to sme naozaj mimo,“ povedal iný. „Do čerta, mňa to už nebaví, včera sme sa netrafili do banky a dnes zas toto… Baltazár, ty dilino, zasa si to zoral! Načo máš buzolu, keď nevieš s ňou narábať?“
   „Vravel som vám, že je asi nanič, odvtedy, čo sme narazili na ten podzemný plynový rozvod.“
   „Počúvaj, ty trasorítka, nie je tu na okolí niečo, čo by stálo za lúpež?“ spýtal sa ma najmladší.
   „Ale, áno, tu hneď za týmto plotom je sklad patriaci firme Úsvit,“ povedala som v nádeji, že kým budú dnu, ja sa vyparím.
   „Nie, nie, tú firmu poznáme, samé ležiaky, tam sa nám neoplatí vlámať. Apropo, mala by sa volať Súmrak, lebo čoskoro skrachuje.“
   A mal pravdu, je to firma môjho snúbenca a viem, že sú na mizine, lebo o ich výrobky nie je záujem. Myslela som si, že keby ju tak vykradli, aspoň z poistky by dačo kvaplo, ale takto…
   „Aby sme neobišli naprázdno, ozbíjame aspoň túto slečinku. Tak, holubička, daj, čo máš cenné!“
   „Nič nemám…“
   „A toto je čo?“ stiahol mi z ruky hodinky čínskej výroby. „Tie museli stáť aspoň dve kilá. Dokelu, majú aj kompas! To je ono! Tak predsa len nebola naša cesta podzemím márna. Baltazár, nože si ich natiahni a teraz to už nezbabri. Tamto červené, to je strecha banky, takže pôjdeme priamo na sever. Ide sa!“ zavelil a o chvíľu sa po nich zľahla zem.
   Potom mi to došlo. Tie hodinky boli z čínskeho obchodu a kvalita… Nuž, čo vám poviem, po dvoch týždňoch ukazovala strelka sever o dvadsať stupňov východnejšie. A teda, ak som správne počítala, tento mančaft podzemím mieril rovno na väzenský dvor…

Emília Molčániová