Nase mlade talenty Hviezda Je tmava noc. Mesiac je v splne a jeho ziara laka moj zrak. Krajina sa odela v zahadny cierny frak. Na oblohe ziaria tisice hviezd. Su krasne. Nadherne. Patri azda jedna aj mne? Tak rada by som chcela jednu mat. Drzat ju v dlani, nezne pohladkat. Povedat - moja si! Len moja, vies!? Drzim Ta pevne a uz mi nikdy neujdes! Eva Popperova

Stalagmit

(uryvok)

Po docasnom potlaceni Povstania sa ukryvali v jaskyni na Bystrej partizani. Jedneho z nich tam fasisti zastrelili.

Kym pod zemou narastie malicky stalagmit, uplynu tisicrocia. Stalagmit je statom chranena vzacnost. Stalagmit sa neraz sformuje do udivujucej krasy. Ruzovy, smotanovozlty, jemnucko belasy pomaly, nezadrzatelne rastie. Z malickej hrcocky na studenej vlhkej podlozke sa rozvija do nadherneho tvaru, dviha sa do vysky, vystiera sa, bujnie, mohutnie a silnie. Ukryty v hlbokej studenej tme intenzivne zije a neustale sa zuslachtuje. V hlbke pod nim, napravo, nalavo i hore, v temnych spletitych chodbach, v nepreniknutelnych puklinach, v hlbokych priepastiach, v klenutych obrovskych domoch hlasno oddychuje ticho, zavesene netopiere su nehybne a zive ako stalaktity, steny sa potia a kvapky vody z lomenych poval s ohlusujucim treskotom a neuprosnou pravidelnostou padaju, padaju nadol.

Kto sa opovazi stalagmit odlomit alebo poskodit, je nekulturny tvor, barbar.

...

Vratim sa.

Klucka na dverach bola aj zvnutra studena. Jesenne noci vedia byt neprijemne. A ved uz vlastne bola naozajstna zima.
Ruksak bol tazky. Hlinikovy kotlik na pracke vyzeral ako stit, hnedasty sulok vlasatej deky sta mokre jelsove poleno.

Ak by som sa nahodou nevratil...

Ruksak od chrbta neprijemne odstaval. Presivane popruhy sa nemilostrdne zarezavali do pliec. Ale to vsetko boli malickosti. Anton Revucky bol prichystany zazit aj horsie veci.
Ale ja sa urcite vratim. Tam nas nikto hladat nebude. A keby aj, malokto sa vnutri vyzna. Kazdy sam zahynie skor, ako nas objavi.
Drobne slane kvapky pomaly stekali zene po licach, svetlo lampy sa v nich obcas zaligotoalo.

Male zive kvapky vody, krv vapencovych skal.

...

Nemecke slovo povedala hmla Antonovi Revuckemu celkom blizko.

Urobil niekolko tichych krokov dozadu, stal tu vysoky a stihly stalagmit, siahal mu vyse hlavy, za nim bol kaplnkovity vyklenok, postavil sa don ako socha. Nizsie nemohol. Drevene schodiky by boli pod tarchou jeho tela vrzgali, nemohol to pripustit, nemecke slovo nieslo v ustach postavy, co sa nehlucne suchali po stene oproti, aj po tej stene, pri ktorej stal on. Vynarali sa z hmly celkom neskutocne, Antona premahal dojem, ze sa mu mari v ociach, ze ma videnie.

Ticho.

Anton Revucky stoji na hranici ticha, mliecna hmla vonku je plna tazkeho hukotu, v jaskyni kypi ticho ako variace sa mlieko. Syci. Huci. Duto znie. Vtahuje zvuky do seba ako vzduchoprazdna trubica, nasava do seba postavy z hmly ako pumpa.
Antonovi Revuckemu buraca v cievach krvavy vodopad.
Na stene oproti sa necakane rozsvietilo kamenne slnce. Alebo je to reflektor v rukach prizraku? Antona oblieva ostry prud zlateho svetla, postavy z hmly ostavaju v tme. Antonove oci su slepe, ale ruky posluchaju aj slepcov. Samopal opisuje celkom malicke kruhy, rachoti to v nom ako vo vrecusku so sklenymi gulkami, ohnive jazycky sa zamihocu rychlo hasnucou krasou svatojanskych musiek. Antona Revuckeho cosi naraz pichne v prsiach, na pleci, v crevach, cosi ho nesetrne posotilo dozadu, prudke myknutie v ramenach a v nohach ho velmi prekvapilo. Hlada oporu v neprehladnom chumli rachotu, kratkych rychlych vykrikov v cudzej reci, v chaose nepochopitelnych zvukov a ticha. Vysoky stihly stalagmit stoji vedla neho ako jedina istota. Objime ho v letku jednou rukou, podvedome dufajuc, ze ho ten spontanny pohyb zachrani.

Vratim sa domov urcite.

Na studenu slizku zem padali naraz, stalagmit sa zlomil v pase, posledna opora Antona Revuckeho, jeho vrchna cast si lahla vedla chladnuceho tela. Anton objimal kvapel zohnutym predlaktim, pozrel sa na kypet mrtvymi ocami, postavy zo steny oproti sa stratili v hmle ako nejasny obraz zo strieborneho platna.

Kto sa opovazi stalagmit odlomit alebo poskodit, je nekulturny tvor, barbar.

Ticho.

Bozena Bobakova
(Z knihy Ochutnavka)

Viktoria Zibrinova
(16. december 1904 Brezno - 14. december 1977 Brezno)

Reziserka, herecka, organizatorka kulturneho zivota, funkcionarka spolocenskych organizacii, manzelka Dr. Jana Zibrina.

Jej povod bol cisto slovensky. Otec Emil Kusy posobil ako starosta a mestanosta. Matka Maria, rodena Lopusna, bola domaca. Manzelstvo uzavrela s Dr. Janom Zibrinom v roku 1927. Bolo pozehnane dvomi detmi: synom Zdenom a dcerou Nadezdou (zomrela ako pat rocna).
Zakladnu skolu vychodila v Brezne. Vzdelanie si doplnala roznymi kurzami organizovanymi miestnym odborom Matice slovenskej.
Intenzivnu cinnost vyvijala ako clenka a funkcionarka Ziveny a telovychovnej jednoty Sokol, kde pracovala ako clenka a cvicitelka. Okrem toho sa zapajala do prace v cirkevnom evanjelickom zbore, kde rezirovala hry miestneho evanjelickeho farara Mateja Taslera so zdruzenim evanjelickej mladeze.
Od roku 1936 bola clenkou Matice slovenskej. Pracovala vo vybore miestneho odboru Matice slovenskej a ako podpredsednicka divadelnych zdruzeni usmernovala ich cinnost. Pre svoje demokarticke zmyslanie, odpor proti vojne a verejne vystupovanie proti fasizmu bola v roku 1944 vysetrovana a vaznena v Brezne a B.Bystrici.
Cinnost reziserky vykonavala od roku 1936, do roku 1958 v roznych divadelnych zdruzeniach, napokon aj v subore Jana Chalupku. Zrezirovala dvadsatpat divadelnych hier, s ktorymi sa subory zucastnili na roznych sutaziach a ziskali vysoke ocenenia. Vo viacerych predstaveniach aj sama ucinkovala.
Za svoju herecku a rezisersku cinnost bola ocenena roznymi vyznameniani. Obdrzala dakovny list od predsednictva Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne, pochvalny list, zlaty cestny odznak a cestny diplom od Ustredia slovenskych ochotnickych divadiel. Svojou pracou sa vyrazne podpisala na vysledkoch divadelnictva v Brezne a na Horehroni.

Oto Baldovsky

V Horehroni c. 32 boli v clanku o Matejovi Taslerovi nespravne uvedene roky jeho posobenia v Brezne (spravne 1938 - 1970). Redakcia sa citatelom aj autorovi clanku ospravedlnuje.